recenzie.

Raw Meat

Andrej Gomora | 15. 4. 2019

0

7/10          

žáner:

bizarre, cannibal, retro

Len trochu netradičná detektíva

Na prekročenie hraníc žánra je najskôr potrebné, aby žáner nejaké hranice mal. Respektíve aby existoval priestor, ktorý už si nárokuje iný žáner, a prvky, ktoré doň film radia. Tu máme na jednej strane takmer klasickú britskú detektívku. Potom v nej máme kanibalov, polorozložené telá, množstvo brutality a násilia tak explicitného, ako to len v roku 1972 išlo. Teda hororové prvky, na aké v tej dobe diváci neboli príliš zvyknutí. Štruktúra diela sa kvôli nim ale výrazne nemení. Preto by sme film stále možno mohli radiť medzi britské detektívky, a nazvať ho značne svojským. Ako jeho meno, Raw Meat.

„Niekedy sa skrátka predvádza, inokedy sú scény napísané tak, aby ich vyvrcholením bolo jeho vtipne nepríjemné správanie.“

Klasickým prvkom v ňom je postava inšpektora v podaní Donalda Pleasancea, hororovým fanúšikom nepochybne známeho zo série Halloween. Ten je sucho vtipný, nevrlý, priečny a často vyvoláva dojem, ako keby tu o vyšetrovanie ani až tak nešlo. Pravdou je, že s ním do filmu vniká aj dosť televíznej estetiky, takej tej hlúpej a nelogickej konverzačnej zábavy. Niekedy sa skrátka predvádza, inokedy sú scény napísané tak, aby ich vyvrcholením bolo jeho vtipne nepríjemné správanie. Z televíznej komédie je toho vo vyšetrovaní viac, napríklad chlapík s MI5 a jeho gestikulovanie paličkou a klobúkom. Tieto prvky zjavne nie sú myslené príliš vážne. Zďaleka nie sú vo filme jediné.

„Kamera sa po nich len tak túla, podrobne si prejde telá v rôznych štádiách rozkladu.“

Začiatok tiež nie je hororovo až taký sľubný, okrem dvoch stručných udalostí sledujeme práve len nie príliš seriózne vyšetrovanie. Potom to ale príde. Čo majú všetky tie nechutnosti povedať je miestami tiež problém pochopiť. Kamera sa po nich len tak túla, podrobne si prejde telá v rôznych štádiách rozkladu. Zjavne sa jej páčia a túži sa o ne s divákmi podeliť. Až v nich môžeme začať hľadať hlbší zmysel, očakávať od nich nejaký pre dej relevantný vývoj. Nám dovtedy ponúkli jedno celkom primitívne vysvetlenie pre všetky čudné udalosti, ktoré nikto nijako nerozvíja. Skrátka musí stačiť. Vyšetrovanie napreduje skôr náhodným štýlom, a podobne je to aj so stupňovaním napätia.

Časom zistíme, odkiaľ nebezpečie prichádza, a ako sa môže týkať postáv. Záporný hrdina rozhodne má štýl, tiež ale môžeme mať problém pochopiť, čo to presne má byť zač, a ako mu máme rozumieť. Nie je vôbec ďaleko od hranice absurdnej komickosti, tak svojím vzhľadom ako aj svojím správaním. Zaujímavý je potom jeho súboj so zdanlivou presilou, v ktorom mu hororový divák nakoniec asi bude držať palce- chce predsa vidieť krv a vôbec, nech sa deje nejaká sranda. A vtedy asi viac ako kedykoľvek inokedy nezostane divák vôbec sklamaný.

„Vytvára si atmosféru s prvkami ťaživosti, hoci stále sa nedá zabudnúť na odľahčený tón a častý humor.“

Film postupne akosi temnie, smerom preč od obyčajnej detektívky k hrozivému príbehu. Vytvára si atmosféru s prvkami ťaživosti, hoci stále sa nedá zabudnúť na odľahčený tón a častý humor. Nielen ten sarkastický ale aj ten nelogický. Ku koncu konečne príde časť, ktorá by mala hororovému divákovi poskytnúť aj to hlavné. Strach, napätie a niečo na spôsob akcie. Tie sa darí od určitej chvíle vynikajúco stupňovať- konečne tu máme postavy, o ktoré môže mať divák aj záujem, a konečne sa s nimi deje niečo viac či menej zrozumiteľné a niekam smerujúce. Stále pritom pokračuje vyžívanie sa v nechutnosti, ktoré rovnako zaujímavo vyvrcholí. Čo viac si už človek môže priať.

Raw Meat samozrejme nemá technické možnosti na zobrazovanie gore dnešných filmov. Nakoniec mu to ale nijako neprekáža, a podarí sa mu predviesť všetko, čo by predviesť chcel. Na svoju dobu ide rozhodne o veľmi zaujímavé dielo, ktoré v tom čase nemohlo nezaujať svojou brutalitou. Tá funguje aj dnes, navyše nás zaujme jeho určitá naivita, odľahčenosť. A ten britský humor v detektívkovom štýle, ten už sa v hororoch tiež príliš nevída.