hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

recenzie.

Raw Meat

Andrej Gomora | 15. 4. 2019
0
7/10          
žáner:
bizarre, cannibal, retro

Len trochu netradičná detektíva


Na prekročenie hraníc žánra je najskôr potrebné, aby žáner nejaké hranice mal. Respektíve aby existoval priestor, ktorý už si nárokuje iný žáner, a prvky, ktoré doň film radia. Tu máme na jednej strane takmer klasickú britskú detektívku. Potom v nej máme kanibalov, polorozložené telá, množstvo brutality a násilia tak explicitného, ako to len v roku 1972 išlo. Teda hororové prvky, na aké v tej dobe diváci neboli príliš zvyknutí. Štruktúra diela sa kvôli nim ale výrazne nemení. Preto by sme film stále možno mohli radiť medzi britské detektívky, a nazvať ho značne svojským. Ako jeho meno, Raw Meat.

„Niekedy sa skrátka predvádza, inokedy sú scény napísané tak, aby ich vyvrcholením bolo jeho vtipne nepríjemné správanie.“

Klasickým prvkom v ňom je postava inšpektora v podaní Donalda Pleasancea, hororovým fanúšikom nepochybne známeho zo série Halloween. Ten je sucho vtipný, nevrlý, priečny a často vyvoláva dojem, ako keby tu o vyšetrovanie ani až tak nešlo. Pravdou je, že s ním do filmu vniká aj dosť televíznej estetiky, takej tej hlúpej a nelogickej konverzačnej zábavy. Niekedy sa skrátka predvádza, inokedy sú scény napísané tak, aby ich vyvrcholením bolo jeho vtipne nepríjemné správanie. Z televíznej komédie je toho vo vyšetrovaní viac, napríklad chlapík s MI5 a jeho gestikulovanie paličkou a klobúkom. Tieto prvky zjavne nie sú myslené príliš vážne. Zďaleka nie sú vo filme jediné.

„Kamera sa po nich len tak túla, podrobne si prejde telá v rôznych štádiách rozkladu.“

Začiatok tiež nie je hororovo až taký sľubný, okrem dvoch stručných udalostí sledujeme práve len nie príliš seriózne vyšetrovanie. Potom to ale príde. Čo majú všetky tie nechutnosti povedať je miestami tiež problém pochopiť. Kamera sa po nich len tak túla, podrobne si prejde telá v rôznych štádiách rozkladu. Zjavne sa jej páčia a túži sa o ne s divákmi podeliť. Až v nich môžeme začať hľadať hlbší zmysel, očakávať od nich nejaký pre dej relevantný vývoj. Nám dovtedy ponúkli jedno celkom primitívne vysvetlenie pre všetky čudné udalosti, ktoré nikto nijako nerozvíja. Skrátka musí stačiť. Vyšetrovanie napreduje skôr náhodným štýlom, a podobne je to aj so stupňovaním napätia.

Časom zistíme, odkiaľ nebezpečie prichádza, a ako sa môže týkať postáv. Záporný hrdina rozhodne má štýl, tiež ale môžeme mať problém pochopiť, čo to presne má byť zač, a ako mu máme rozumieť. Nie je vôbec ďaleko od hranice absurdnej komickosti, tak svojím vzhľadom ako aj svojím správaním. Zaujímavý je potom jeho súboj so zdanlivou presilou, v ktorom mu hororový divák nakoniec asi bude držať palce- chce predsa vidieť krv a vôbec, nech sa deje nejaká sranda. A vtedy asi viac ako kedykoľvek inokedy nezostane divák vôbec sklamaný.

„Vytvára si atmosféru s prvkami ťaživosti, hoci stále sa nedá zabudnúť na odľahčený tón a častý humor.“

Film postupne akosi temnie, smerom preč od obyčajnej detektívky k hrozivému príbehu. Vytvára si atmosféru s prvkami ťaživosti, hoci stále sa nedá zabudnúť na odľahčený tón a častý humor. Nielen ten sarkastický ale aj ten nelogický. Ku koncu konečne príde časť, ktorá by mala hororovému divákovi poskytnúť aj to hlavné. Strach, napätie a niečo na spôsob akcie. Tie sa darí od určitej chvíle vynikajúco stupňovať- konečne tu máme postavy, o ktoré môže mať divák aj záujem, a konečne sa s nimi deje niečo viac či menej zrozumiteľné a niekam smerujúce. Stále pritom pokračuje vyžívanie sa v nechutnosti, ktoré rovnako zaujímavo vyvrcholí. Čo viac si už človek môže priať.

Raw Meat samozrejme nemá technické možnosti na zobrazovanie gore dnešných filmov. Nakoniec mu to ale nijako neprekáža, a podarí sa mu predviesť všetko, čo by predviesť chcel. Na svoju dobu ide rozhodne o veľmi zaujímavé dielo, ktoré v tom čase nemohlo nezaujať svojou brutalitou. Tá funguje aj dnes, navyše nás zaujme jeho určitá naivita, odľahčenosť. A ten britský humor v detektívkovom štýle, ten už sa v hororoch tiež príliš nevída.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy