najčítanejšie recenzie.
The Tortured
Zápletkou The Tortured pripomína začiatok Ctihodného občana, v ktorom vrah chladnokrvne odpravil ženu aj dcéru hlavného hrdinu (Gerard Butler) a ten sa pomstil tak, že uniesol vraha a utýral ho na smrť. Manželský pár Elise a Craig sú na tom podobne. 27. 10. 2010
Girl on the Third Floor
Nezačíname so žiadnou idylkou, nie takou skutočnou. Je tu jej zdanie, muž chce vlastnými rukami zrekonštruovať dom pre tehotnú manželku. Postava bude mať muchy, hneď sa ale snaží mať určitú hĺbku. Na pohľad je nesympatická, aspoň v nejakej miere úmyselne. Zistíme, že jeho svedomie nie je ani trochu čisté, ako vo vzťahu k svetu tak k vlastnej tehotnej manželke. Snaží sa presvedčiť ju, svet a hlavne samého seba, že nie je stratený prípad, dokáže sa pozbierať, byť platným členom spoločnosti a dobrým manželom. Kiežby za tým účelom neskončil zrovna v bývalom bordeli, ktorého minulosť nie je tiež celkom ako ľalia, a podobné miesta sa jej odkazu zbaviť nezvyknú. Už naveky v ňom zostala niekdajšia legenda- Girl on the Third Floor.
Color Out of Space
Rodinka balansuje niekde na hrane komickosti, každý má ale predsa vlastný spôsob života. Pubertálna dcéra inklinuje k čarodejníctvu, prečo nie. Matka má uprostred divočiny na povale starého domu kanceláriu, odkiaľ riadi finančné operácie. Otec má miláčikov lamy alpaka, tie pokladá za zvieratá budúcnosti, hýčka si ich, aby naplno rozvil ich potenciál. K tomu tu máme hipisácky ladeného suseda, ďalšieho utečenca z civilizácie. Už len vymyslieť, čo skutočne uletené, absurdné a nepochopiteľné a zároveň hororové by sa im mohlo začať diať. Na to je expert H. P. Lovecraft, film je podľa jeho poviedky Color Out of Space.
Game Over
Takzvané pamiatkové tetovanie skutočne existuje. Popol z kremácie vášho blízkeho zmiešajú s atramentom a ten sa naveky stane vašou súčasťou. Môžeme si o tejto novinke myslieť čokoľvek, objektívne hygienické nedostatky v nej nikto nenašiel. Popol vzniká pri vysokej teplote a pokiaľ sa nestihne znečistiť cestou do tetovacieho štúdia, podľa toho čo zatiaľ vieme by nemal mať ako ohroziť zdravie nositeľa tetovania. Samozrejme, veľa toho ešte nevieme. Mnohým silám nerozumieme, hlavne tým vyskytujúcim sa v hororoch. Napríklad prečo by tetovanie malo pravidelne intenzívne bolieť, a nedovoliť nikomu naň siahnuť. Až neskôr zistíme, že to by bolo Game Over.
Nenávisť (2020)
Američania už jeden remake nakrútili. Preto tentokrát oficiálne nejde o remake, pôvodne to mal byť reboot, nakoniec je z toho sidequel. Presný dej filmu z roku 2004 si už aj tak väčšina ľudí nepamätá, veď ani nebol zásadne dôležitý. Tu ide o myšlienku, princíp, či mytológiu, o koncept toho, ako sa nenávisť zostane niekde držať, šíri sa ďalej a už sa jej nedá zbaviť. Prečo z nápadu dokola nečerpať, nenakrútiť znova to isté, len trochu inak. A nazvať to rovnako, Nenávisť.
recenzie.
Southbound
Americký juh vždy vynikal divnosťou
Poviedkové filmy zvyknú zo svojej podstaty trpieť roztrieštenosťou, nesmerujú odniekiaľ niekam a plynule sa nerozvíjajú. Niečo sa v nich skončí, začne niečo nové a divák musí prijať novú situáciu, nové postavy, novú zápletku. Robiť to často nemusí byť príjemné, rozhodne pomôže ak jednotlivé segmenty aspoň niečo prepája. Alebo ak na seba priamo nadväzujú, držia si rovnakú atmosféru a pôsobia ako presunutie pozornosti na inú postavu toho istého širšie poňatého príbehu. O niečo podobné sa snaží film Southbound.
„Jednotlivé časti pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené.“
Prvá vec, v ktorej je ten skutočne konzistentný, je minimálna snaha dávať divákovi zmysel. Nejde tu o negatívum, jednotlivé časti skrátka pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené. Ide o poviedky, krátke výseky ľudských príbehov, ktoré sa nezaujímajú o to, čo bolo pred ich začiatkom a po ich konci. Na diváka chcú len pôsobiť tým, čo opisujú, jednou konkrétnou udalosťou v živote jemu inak neznámeho hrdinu. Tu pritom nejde o udalosti, ktoré by zapadali do bežného chodu sveta, ako ho poznáme. Na pochopenie by si vyžadovali kontext a veľa vysvetľovania, tomu sa ale práve poviedkovou formou vyhnú.
„Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku.“
Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku. Možno najhluchší je prepoj medzi prvým a druhým príbehom, cez susedstvo v motoreste. Tu sa ale ešte nachádzame v situácii, keď sme postavy ani nestihli spoznať, snažíme sa zorientovať a živíme v sebe ilúziu, že niečo sa nám aj podarí pochopiť. Preto práve druhá poviedka sa až do určitej chvíle tvári najnormálnejšie, dokonca nás nechá skutočne dúfať, že bude mať konkrétny vývoj a význam. Po prvej, dokonale nepochopiteľnej nám ale práve dá pocítiť, ako príjemne sa dá nevedomosť užiť a že na intenzívne znepokojenie a strach skutočne nemusíme vedieť čo sa deje a kam sa situácia nakoniec vyvinie.
„Film si užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať.“
V druhej poviedke sa nám tiež predstaví ďalšia dôležitá zložka filmu, akási hravosť. Nejde tu o humor, na ktorom by sme sa smiali. Film si skrátka užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať. Zachádza do absurdít, tých vrcholom je možno amatérska operácia s pomocou na telefóne. V tej sa zároveň dostávame k vrcholu nechutnosti, rovnako štýlovom a hravom. Dielo si drží ťaživú atmosféru, neustále sme z niečoho v napätí. Práve zhruba v tej chvíli, kedy by nám pri nerozkúskovanom filme začalo prekážať, že ničomu nerozumieme a nič nedáva zmysel, sa potom posúva ďalej. Objavia sa nové otázky, vďaka ktorým zabudneme na tie staré a ďalej si užívame nové zdroje hrôzy.
„Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom.“
Dielu nie je veľmi čo vytknúť čo sa týka vyhotovenia, akurát pár digitálnych efektov sa nepodarí celkom ideálne. Má výbornú hudbu, slušnú kameru, je dobre zahraný aj zrežírovaný, najvydarenejším sa ale javí samotný scenár. Ten dal dielu výborný koncept, od začiatku do konca sa ho drží, nenecháva slabé miesta, pritom vymýšľa mnoho zaujímavých a štýlových drobností. Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom. Film sa nesnaží byť priamočiary a priamo vyvolať v divákovi čo najväčšiu hrôzu. Len sa s ním akosi morbídne hrá.
Medzi poviedkovými horormi patrí Southbound nepochybne medzi špičku, aspoň v rámci cieľov, ktorési sám stanovuje. Je na ňom hlavne príjemné to, ako drží pokope, má hlavu a pätu nakoľko je to len u poviedkového filmu možné. Diváka znechutí, zmätie a predovšetkým príjemne hororovo zabaví.
