recenzie.

Southbound

Andrej Gomora | 20. 10. 2016

0

8/10          

žáner:

anthology, bizarre, sci-fi

Americký juh vždy vynikal divnosťou

Poviedkové filmy zvyknú zo svojej podstaty trpieť roztrieštenosťou, nesmerujú odniekiaľ niekam a plynule sa nerozvíjajú. Niečo sa v nich skončí, začne niečo nové a divák musí prijať novú situáciu, nové postavy, novú zápletku. Robiť to často nemusí byť príjemné, rozhodne pomôže ak jednotlivé segmenty aspoň niečo prepája. Alebo ak na seba priamo nadväzujú, držia si rovnakú atmosféru a pôsobia ako presunutie pozornosti na inú postavu toho istého širšie poňatého príbehu. O niečo podobné sa snaží film Southbound.

„Jednotlivé časti pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené.“

Prvá vec, v ktorej je ten skutočne konzistentný, je minimálna snaha dávať divákovi zmysel. Nejde tu o negatívum, jednotlivé časti skrátka pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené. Ide o poviedky, krátke výseky ľudských príbehov, ktoré sa nezaujímajú o to, čo bolo pred ich začiatkom a po ich konci. Na diváka chcú len pôsobiť tým, čo opisujú, jednou konkrétnou udalosťou v živote jemu inak neznámeho hrdinu. Tu pritom nejde o udalosti, ktoré by zapadali do bežného chodu sveta, ako ho poznáme. Na pochopenie by si vyžadovali kontext a veľa vysvetľovania, tomu sa ale práve poviedkovou formou vyhnú.

„Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku.“

Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku. Možno najhluchší je prepoj medzi prvým a druhým príbehom, cez susedstvo v motoreste. Tu sa ale ešte nachádzame v situácii, keď sme postavy ani nestihli spoznať, snažíme sa zorientovať a živíme v sebe ilúziu, že niečo sa nám aj podarí pochopiť. Preto práve druhá poviedka sa až do určitej chvíle tvári najnormálnejšie, dokonca nás nechá skutočne dúfať, že bude mať konkrétny vývoj a význam. Po prvej, dokonale nepochopiteľnej nám ale práve dá pocítiť, ako príjemne sa dá nevedomosť užiť a že na intenzívne znepokojenie a strach skutočne nemusíme vedieť čo sa deje a kam sa situácia nakoniec vyvinie.

„Film si užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať.“

V druhej poviedke sa nám tiež predstaví ďalšia dôležitá zložka filmu, akási hravosť. Nejde tu o humor, na ktorom by sme sa smiali. Film si skrátka užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať. Zachádza do absurdít, tých vrcholom je možno amatérska operácia s pomocou na telefóne. V tej sa zároveň dostávame k vrcholu nechutnosti, rovnako štýlovom a hravom. Dielo si drží ťaživú atmosféru, neustále sme z niečoho v napätí. Práve zhruba v tej chvíli, kedy by nám pri nerozkúskovanom filme začalo prekážať, že ničomu nerozumieme a nič nedáva zmysel, sa potom posúva ďalej. Objavia sa nové otázky, vďaka ktorým zabudneme na tie staré a ďalej si užívame nové zdroje hrôzy.

„Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom.“

Dielu nie je veľmi čo vytknúť čo sa týka vyhotovenia, akurát pár digitálnych efektov sa nepodarí celkom ideálne. Má výbornú hudbu, slušnú kameru, je dobre zahraný aj zrežírovaný, najvydarenejším sa ale javí samotný scenár. Ten dal dielu výborný koncept, od začiatku do konca sa ho drží, nenecháva slabé miesta, pritom vymýšľa mnoho zaujímavých a štýlových drobností. Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom. Film sa nesnaží byť priamočiary a priamo vyvolať v divákovi čo najväčšiu hrôzu. Len sa s ním akosi morbídne hrá.

Medzi poviedkovými horormi patrí Southbound nepochybne medzi špičku, aspoň v rámci cieľov, ktorési sám stanovuje. Je na ňom hlavne príjemné to, ako drží pokope, má hlavu a pätu nakoľko je to len u poviedkového filmu možné. Diváka znechutí, zmätie a predovšetkým príjemne hororovo zabaví.