hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

Southbound

Andrej Gomora | 20. 10. 2016
0
8/10          
žáner:
anthology, bizarre, sci-fi

Americký juh vždy vynikal divnosťou


Poviedkové filmy zvyknú zo svojej podstaty trpieť roztrieštenosťou, nesmerujú odniekiaľ niekam a plynule sa nerozvíjajú. Niečo sa v nich skončí, začne niečo nové a divák musí prijať novú situáciu, nové postavy, novú zápletku. Robiť to často nemusí byť príjemné, rozhodne pomôže ak jednotlivé segmenty aspoň niečo prepája. Alebo ak na seba priamo nadväzujú, držia si rovnakú atmosféru a pôsobia ako presunutie pozornosti na inú postavu toho istého širšie poňatého príbehu. O niečo podobné sa snaží film Southbound.

„Jednotlivé časti pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené.“

Prvá vec, v ktorej je ten skutočne konzistentný, je minimálna snaha dávať divákovi zmysel. Nejde tu o negatívum, jednotlivé časti skrátka pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené. Ide o poviedky, krátke výseky ľudských príbehov, ktoré sa nezaujímajú o to, čo bolo pred ich začiatkom a po ich konci. Na diváka chcú len pôsobiť tým, čo opisujú, jednou konkrétnou udalosťou v živote jemu inak neznámeho hrdinu. Tu pritom nejde o udalosti, ktoré by zapadali do bežného chodu sveta, ako ho poznáme. Na pochopenie by si vyžadovali kontext a veľa vysvetľovania, tomu sa ale práve poviedkovou formou vyhnú.

„Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku.“

Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku. Možno najhluchší je prepoj medzi prvým a druhým príbehom, cez susedstvo v motoreste. Tu sa ale ešte nachádzame v situácii, keď sme postavy ani nestihli spoznať, snažíme sa zorientovať a živíme v sebe ilúziu, že niečo sa nám aj podarí pochopiť. Preto práve druhá poviedka sa až do určitej chvíle tvári najnormálnejšie, dokonca nás nechá skutočne dúfať, že bude mať konkrétny vývoj a význam. Po prvej, dokonale nepochopiteľnej nám ale práve dá pocítiť, ako príjemne sa dá nevedomosť užiť a že na intenzívne znepokojenie a strach skutočne nemusíme vedieť čo sa deje a kam sa situácia nakoniec vyvinie.

„Film si užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať.“

V druhej poviedke sa nám tiež predstaví ďalšia dôležitá zložka filmu, akási hravosť. Nejde tu o humor, na ktorom by sme sa smiali. Film si skrátka užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať. Zachádza do absurdít, tých vrcholom je možno amatérska operácia s pomocou na telefóne. V tej sa zároveň dostávame k vrcholu nechutnosti, rovnako štýlovom a hravom. Dielo si drží ťaživú atmosféru, neustále sme z niečoho v napätí. Práve zhruba v tej chvíli, kedy by nám pri nerozkúskovanom filme začalo prekážať, že ničomu nerozumieme a nič nedáva zmysel, sa potom posúva ďalej. Objavia sa nové otázky, vďaka ktorým zabudneme na tie staré a ďalej si užívame nové zdroje hrôzy.

„Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom.“

Dielu nie je veľmi čo vytknúť čo sa týka vyhotovenia, akurát pár digitálnych efektov sa nepodarí celkom ideálne. Má výbornú hudbu, slušnú kameru, je dobre zahraný aj zrežírovaný, najvydarenejším sa ale javí samotný scenár. Ten dal dielu výborný koncept, od začiatku do konca sa ho drží, nenecháva slabé miesta, pritom vymýšľa mnoho zaujímavých a štýlových drobností. Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom. Film sa nesnaží byť priamočiary a priamo vyvolať v divákovi čo najväčšiu hrôzu. Len sa s ním akosi morbídne hrá.

Medzi poviedkovými horormi patrí Southbound nepochybne medzi špičku, aspoň v rámci cieľov, ktorési sám stanovuje. Je na ňom hlavne príjemné to, ako drží pokope, má hlavu a pätu nakoľko je to len u poviedkového filmu možné. Diváka znechutí, zmätie a predovšetkým príjemne hororovo zabaví.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy