hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Southbound

Andrej Gomora | 20. 10. 2016
0
8/10          
žáner:
anthology, bizarre, sci-fi

Americký juh vždy vynikal divnosťou


Poviedkové filmy zvyknú zo svojej podstaty trpieť roztrieštenosťou, nesmerujú odniekiaľ niekam a plynule sa nerozvíjajú. Niečo sa v nich skončí, začne niečo nové a divák musí prijať novú situáciu, nové postavy, novú zápletku. Robiť to často nemusí byť príjemné, rozhodne pomôže ak jednotlivé segmenty aspoň niečo prepája. Alebo ak na seba priamo nadväzujú, držia si rovnakú atmosféru a pôsobia ako presunutie pozornosti na inú postavu toho istého širšie poňatého príbehu. O niečo podobné sa snaží film Southbound.

„Jednotlivé časti pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené.“

Prvá vec, v ktorej je ten skutočne konzistentný, je minimálna snaha dávať divákovi zmysel. Nejde tu o negatívum, jednotlivé časti skrátka pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené. Ide o poviedky, krátke výseky ľudských príbehov, ktoré sa nezaujímajú o to, čo bolo pred ich začiatkom a po ich konci. Na diváka chcú len pôsobiť tým, čo opisujú, jednou konkrétnou udalosťou v živote jemu inak neznámeho hrdinu. Tu pritom nejde o udalosti, ktoré by zapadali do bežného chodu sveta, ako ho poznáme. Na pochopenie by si vyžadovali kontext a veľa vysvetľovania, tomu sa ale práve poviedkovou formou vyhnú.

„Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku.“

Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku. Možno najhluchší je prepoj medzi prvým a druhým príbehom, cez susedstvo v motoreste. Tu sa ale ešte nachádzame v situácii, keď sme postavy ani nestihli spoznať, snažíme sa zorientovať a živíme v sebe ilúziu, že niečo sa nám aj podarí pochopiť. Preto práve druhá poviedka sa až do určitej chvíle tvári najnormálnejšie, dokonca nás nechá skutočne dúfať, že bude mať konkrétny vývoj a význam. Po prvej, dokonale nepochopiteľnej nám ale práve dá pocítiť, ako príjemne sa dá nevedomosť užiť a že na intenzívne znepokojenie a strach skutočne nemusíme vedieť čo sa deje a kam sa situácia nakoniec vyvinie.

„Film si užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať.“

V druhej poviedke sa nám tiež predstaví ďalšia dôležitá zložka filmu, akási hravosť. Nejde tu o humor, na ktorom by sme sa smiali. Film si skrátka užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať. Zachádza do absurdít, tých vrcholom je možno amatérska operácia s pomocou na telefóne. V tej sa zároveň dostávame k vrcholu nechutnosti, rovnako štýlovom a hravom. Dielo si drží ťaživú atmosféru, neustále sme z niečoho v napätí. Práve zhruba v tej chvíli, kedy by nám pri nerozkúskovanom filme začalo prekážať, že ničomu nerozumieme a nič nedáva zmysel, sa potom posúva ďalej. Objavia sa nové otázky, vďaka ktorým zabudneme na tie staré a ďalej si užívame nové zdroje hrôzy.

„Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom.“

Dielu nie je veľmi čo vytknúť čo sa týka vyhotovenia, akurát pár digitálnych efektov sa nepodarí celkom ideálne. Má výbornú hudbu, slušnú kameru, je dobre zahraný aj zrežírovaný, najvydarenejším sa ale javí samotný scenár. Ten dal dielu výborný koncept, od začiatku do konca sa ho drží, nenecháva slabé miesta, pritom vymýšľa mnoho zaujímavých a štýlových drobností. Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom. Film sa nesnaží byť priamočiary a priamo vyvolať v divákovi čo najväčšiu hrôzu. Len sa s ním akosi morbídne hrá.

Medzi poviedkovými horormi patrí Southbound nepochybne medzi špičku, aspoň v rámci cieľov, ktorési sám stanovuje. Je na ňom hlavne príjemné to, ako drží pokope, má hlavu a pätu nakoľko je to len u poviedkového filmu možné. Diváka znechutí, zmätie a predovšetkým príjemne hororovo zabaví.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy