hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Devoured

Divoké sny prisťahovalcov
Vnútorní démoni nemusia byť vôbec zlý námet na horor. Napríklad taký Ward sa vlastne celý odohral len v predstavách hlavnej hrdinky, a rozhodne to nebol zlý film. Podstatné asi je nezobrať výraz „vnútorní" príliš doslovne, a nezostať len pri zobrazovaní vonkajška. Čo má divák zo sledovania pokojného povrchu, keď to hlavné sa odohráva vnútri? Ako keď postavu niečo zvnútra postupne zožiera vo filme Devoured.
17. 11. 2013

Carrie

Počíta sa znásilnenie mŕtvoly za stratu panenstva?
Asi ešte nikto nedokázal, že remake môže filmu niečo zásadné pridať. Dôkazov ako ho môže pokaziť existuje naopak nespočetne. Znova musíme uvažovať či v nás nádej vidieť film zmodernizovaný a v kine prebije hnev zo znesväcovania klasiky. Ďalšou vykopanou mŕtvolou je Carrie, v predošlej verzii vynikajúco obsadená a zrežírovaná. Šikana je nepochybne večná, takže príbeh by určite mal vedieť čo to ponúknuť aj dnešnému divákovi. Ako bude film fungovať ako celok a koľko prvkov sa v ňom podarí uchrániť sme boli určite všetci zvedaví.
18. 10. 2013

Killing Ground

Ako sa stanuje v Austrálii

Keď sa mestský párik vyberie stanovať do divočiny na odľahlé miesto, určite je lepšie, ak o svojom úmysle povedia domácim. Najlepšie nejakým buranom s rozheganou dodávkou, na ktorej majú v klietke naloženého bojového psa. Môžu im dať tipy, čo by si v okolí rozhodne nemali nechať ujsť. A môžu za nimi prísť, ak by niečo potrebovali. Alebo ak by im niečo hrozilo, určite by im vedeli pomôcť. Divočina je predsa nebezpečná, nikdy nevedia, či sa neocitnú na niekoho Killing Ground.

8. 1. 2018

Zbav nás zlého

Kvalitná exkurzia do scenáristického suterénu
Zamýšľali ste sa niekedy, akou propagáciou kresťanstva všetky démonické a exorcistické filmy vlastne sú? Nejde len o to, že robia z kňazov hrdinov, najlepšie rovno im pridajúc aj kúlový imidž polepšeného tvrďáka. Na diablov platí meno Ježiša Krista a páli ich dotyk krucifixu, mohol by vôbec existovať jasnejší dôkaz, že vrámci filmu existuje Boh? Tu totiž nejde o nejaké historky o duchoch, o ktorých akurát vieme, že sa niekde objavujú a niekoho strašia. Keďže za krížikom je celé náboženstvo, prijímajúc jeho silu prijímajú tvorcovia aj ideológiu a mytológiu náboženstva. Tu majú na Boha jednoduchú žiadosť- Zbav nás zlého.
Zo začiatku to na hodinu náboženstva veľmi nevyzerá. V prológu putujeme do Iraku, traja vojaci zablúdia do jaskyne. Podľa šumivého obrazu a zvukov by sme mali pochopiť, že sa tam neodohralo nič pekné. V New Yorku nám robia spoločnosť dvaja policajti. Zohratý tím, jeden má radar na problémy, druhý sa vyžíva v ich drsnom riešení. Teraz sa im začnú kopiť zvláštne prípady. Napred domáce násilie, potom žena hodí v ZOO dieťa do jamy levovej. Levy tam zrovna neboli, maľovali ju, zrovna ako pivnicu v dome chlapa čo mlátil svoju ženu. Čudne vyzerajúci maliar by mohol byť bývalý partiak z Iraku, a ako zistia, skôr ako stenu natrel, spravil na nej nápis. Preložiť ho pomôže kňaz neúspešnej synovrahyne. Zavreli ju do blázinca a ona si dokola spieva texty The Doors.
17. 7. 2014

Red Riding Hood

Človek človeku vlk(olak)om
Červená čiapočka nám vyrástla. Už to nie je to malé dievčatko, ktoré sa s košíkom plným dobrôt vydá cez les navštíviť svoju babičku. Do 21. storočia vchádza ako mladé príťažlivé dievča, ktoré okrem vlkolaka ohrozujúceho jej rodnú dedinu musí riešiť najmä citové problémy. Áno, pôjde o lásku, pretože po Valerii, ako sa dnes Čiapočka volá, túžia odrazu dvaja muži.
7. 6. 2011

recenzie.

Southbound

Andrej Gomora | 20. 10. 2016
0
8/10          
žáner:
anthology, bizarre, sci-fi

Americký juh vždy vynikal divnosťou


Poviedkové filmy zvyknú zo svojej podstaty trpieť roztrieštenosťou, nesmerujú odniekiaľ niekam a plynule sa nerozvíjajú. Niečo sa v nich skončí, začne niečo nové a divák musí prijať novú situáciu, nové postavy, novú zápletku. Robiť to často nemusí byť príjemné, rozhodne pomôže ak jednotlivé segmenty aspoň niečo prepája. Alebo ak na seba priamo nadväzujú, držia si rovnakú atmosféru a pôsobia ako presunutie pozornosti na inú postavu toho istého širšie poňatého príbehu. O niečo podobné sa snaží film Southbound.

„Jednotlivé časti pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené.“

Prvá vec, v ktorej je ten skutočne konzistentný, je minimálna snaha dávať divákovi zmysel. Nejde tu o negatívum, jednotlivé časti skrátka pôsobia takmer ako surrealistické obrazy, ich cieľom vonkoncom nie je byť celkom pochopené. Ide o poviedky, krátke výseky ľudských príbehov, ktoré sa nezaujímajú o to, čo bolo pred ich začiatkom a po ich konci. Na diváka chcú len pôsobiť tým, čo opisujú, jednou konkrétnou udalosťou v živote jemu inak neznámeho hrdinu. Tu pritom nejde o udalosti, ktoré by zapadali do bežného chodu sveta, ako ho poznáme. Na pochopenie by si vyžadovali kontext a veľa vysvetľovania, tomu sa ale práve poviedkovou formou vyhnú.

„Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku.“

Spôsob nadviazania jednotlivých príbehov má výhodu v tom, ako minimálne vplýva na tempo filmu ako celku. Možno najhluchší je prepoj medzi prvým a druhým príbehom, cez susedstvo v motoreste. Tu sa ale ešte nachádzame v situácii, keď sme postavy ani nestihli spoznať, snažíme sa zorientovať a živíme v sebe ilúziu, že niečo sa nám aj podarí pochopiť. Preto práve druhá poviedka sa až do určitej chvíle tvári najnormálnejšie, dokonca nás nechá skutočne dúfať, že bude mať konkrétny vývoj a význam. Po prvej, dokonale nepochopiteľnej nám ale práve dá pocítiť, ako príjemne sa dá nevedomosť užiť a že na intenzívne znepokojenie a strach skutočne nemusíme vedieť čo sa deje a kam sa situácia nakoniec vyvinie.

„Film si užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať.“

V druhej poviedke sa nám tiež predstaví ďalšia dôležitá zložka filmu, akási hravosť. Nejde tu o humor, na ktorom by sme sa smiali. Film si skrátka užíva slobodu vymýšľať hlúposti a nič nemusieť vysvetľovať. Zachádza do absurdít, tých vrcholom je možno amatérska operácia s pomocou na telefóne. V tej sa zároveň dostávame k vrcholu nechutnosti, rovnako štýlovom a hravom. Dielo si drží ťaživú atmosféru, neustále sme z niečoho v napätí. Práve zhruba v tej chvíli, kedy by nám pri nerozkúskovanom filme začalo prekážať, že ničomu nerozumieme a nič nedáva zmysel, sa potom posúva ďalej. Objavia sa nové otázky, vďaka ktorým zabudneme na tie staré a ďalej si užívame nové zdroje hrôzy.

„Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom.“

Dielu nie je veľmi čo vytknúť čo sa týka vyhotovenia, akurát pár digitálnych efektov sa nepodarí celkom ideálne. Má výbornú hudbu, slušnú kameru, je dobre zahraný aj zrežírovaný, najvydarenejším sa ale javí samotný scenár. Ten dal dielu výborný koncept, od začiatku do konca sa ho drží, nenecháva slabé miesta, pritom vymýšľa mnoho zaujímavých a štýlových drobností. Horor nakoniec nemusí byť taký strašidelný, ako by si niektorí diváci priali, to je ale tiež skôr úmyslom. Film sa nesnaží byť priamočiary a priamo vyvolať v divákovi čo najväčšiu hrôzu. Len sa s ním akosi morbídne hrá.

Medzi poviedkovými horormi patrí Southbound nepochybne medzi špičku, aspoň v rámci cieľov, ktorési sám stanovuje. Je na ňom hlavne príjemné to, ako drží pokope, má hlavu a pätu nakoľko je to len u poviedkového filmu možné. Diváka znechutí, zmätie a predovšetkým príjemne hororovo zabaví.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok