hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Kill Command

Andrej Gomora | 1. 6. 2016
0
6/10          
žáner:
action, sci-fi, survival

Mladší bratia AlphaGo


Luditskí mučeníci umreli zbytočne, industrializáciu a automatizáciu sa im zastaviť nepodarilo. Tí pôvodní rozbíjali stroje ešte na začiatku devätnásteho storočia, za čo boli mnohí popravení a priemyselná sabotáž bola vďaka nim definovaná ako zločin. Snahy nahradiť ľudí strojmi odvtedy neustále pokračujú v čoraz väčšej miere, dnes proti nej bojujú takzvaní neo-luditi, s rovnako zanedbateľnými úspechmi. Počítače nahrádzajú ľudí aj v oblastiach, kde sa s tým nikdy nepočítalo, dokonca už aj v umení. Budúcnosťou svojej profesie si tak dnes nemôže byť istý takmer nikto. Pritom pri niektorých prácach by sa zdalo, že môžeme byť radi, ak už ich nikto nebude musieť vykonávať. Napríklad ako vojaci, tých by mohli nahradiť roboty s jednoduchým Kill Command.
 

„Potom sa niekto rozhodne na vojakov pritvrdiť."

Samozrejme, niektorí ľudia sa nechcú vzdať ani možnosti podieľať sa na násilí a zabíjaní. Skupinka nadšených vojakov teraz vyráža na tajomné cvičenie, nevedia kto presne ho zorganizoval, ani ako by malo prebehnúť. Votrelkyňou a predstaviteľkou pokroku je medzi nimi žena menom Mills. V hlave má zabudovaný čip, vďaka nemu o vojakoch všetko vie a dokáže so strojmi komunikovať. Prvá fáza cvičenia ešte prebehne ako tak normálne, s výnimkou všade poletujúcich neidentifikovateľných prieskumných dronov. Potom sa niekto rozhodne na vojakov pritvrdiť. Strieľa do nich ostré náboje a zabíja ich v noci. Zjavne mu nejde o jednoduché vyvraždenie, s oddielom sa hrá. Šetrí iba Mills, hoci tá stále tvrdí, že nemá potuchy, čo sa tu deje. Robotov pozná, ich správanie jej ale nedáva zmysel. Predsa mali byť inteligentní, sami sa učiť a prispôsobovať. Nemali byť zlí.

„Nevedia, čo robia, cítia sa zbytoční, zároveň vidíme, akí sú vo svojej ľudskosti krehkí a ohrození."

Melanchólia lesa a v nej sa túlajúci vojaci je časť filmu, ktorá funguje možno najlepšie. Divák zatiaľ netuší, čo im bude hroziť, ich opustenosť a stratenosť v zlovestnom prostredí na neho ale dolieha výborne. Streľba a akcia sú zatiaľ len prirodzenou súčasťou cvičenia, tým hlavným vo filme sú samotní vojaci a ich neistota a strach z neznámeho. Nevedia, čo robia, cítia sa zbytoční, zároveň vidíme, akí sú vo svojej ľudskosti krehkí a ohrození. Nevraživosť voči Mills je síce pochopiteľná, miestami sa ale javí mierne silená. V každom prípade sa jej darí pridávať postavám určitú hĺbku a uveriteľnosť, zároveň zosilňuje ich neistotu, keď nedokážu ani navzájom spolupracovať, neveria si a obviňujú sa.

„Situácia vojakov sa javí dokonale zúfalá, až natoľko, že jej celú beznádejnosť odmietame prijať."

Čím viac sa vo filme rozvíja konkrétna a reálna hrozba, tým viac sa nám stráca príjemná neurčitosť a nejasnosť nebezpečenstva. Akčné scény sú v poriadku, nevyžívajú sa v krvi a snažia sa hlavne zdôrazňovať celkový pocit nebezpečia. Stroje pôsobia tým, čo by mali, svojou strojovosťou, teda neomylnou nemilosrdnosťou. Situácia vojakov sa preto javí dokonale zúfalá, až natoľko, že jej celú beznádejnosť odmietame prijať. Stále nie sme presvedčení, že veci sú tak, ako sa nám javia, čakáme zvrat či akékoľvek vysvetlenie. Tým pádom sa zachováva tajomná neurčitosť, film pôsobí predovšetkým cez svoju atmosféru. Keď už ale predsa vidíme akciu a zabíjanie, čakali by sme, že na nás budú fungovať trocha inak, reálnejšie. Vnímame nebezpečenstvo každej konkrétnej scény a všetkého strieľania. Svojou priamosťou a jednoduchosťou ale nie celkom zapadajú do pocitu, aký z filmu máme.

„No a potom prídu komplikované plány, ťažko zrozumiteľné či nezmyselné scény a pár klišé."

Postupne sa dostávame k vysvetľovaniu. Aktuálna téma vzbury strojov, či skôr ich nezávislého a nepredvídateľného myslenia je spracovaná výborne, a dáva nám bez výhrad zmysel. Horšie už je to so spádom filmu v tejto časti. Stratila sa tajomnosť, už vidíme len beznádejný boj a množstvo akcie. Nedá sa povedať, že by miestami nebola napínavá, s hororom ale nemá veľa spoločného. No a potom prídu komplikované plány, ťažko zrozumiteľné či nezmyselné scény a pár klišé. Film úplne nezabijú, príjemný dojem zo začiatku sa nám už ale javí len ako nostalgia.

Kill Command spracúva jednoduchú a zrozumiteľnú tému a divákovi podáva jej pomerne priamočiare spracovanie. Je pozitívne, že sa v nej nestráca a zbytočne si veci nekomplikuje, na druhej strane sa námet nedá ani nazvať natoľko prepracovaným, že by si žiadal vyzdvihnutie. Podobné je to aj s hororovosťou a akciou. Ničím výrazne nevyniknú, ale ani nesklamú. Večer nepokazia, no nespravia ani výrazne pamätným.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok