najčítanejšie recenzie.
3 From Hell
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
Krampus
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
The Silence
Jedna vec je využívať nejaký druh ľudského postihnutia pre zdramatizovanie hororu, videli sme slepých, hluchých aj vozičkárov. Keď sme ale mali v pomerne krátkej dobe Tiché miesto, kde bolo dôležité zostať ticho, a Bird Box, kde bolo zase potrebné zatvárať oči, ďalší horor, kde sa treba ukrývať v tichu pôsobí mierne redundantne. Tu sa totiž nezdá, že by vznikal akýsi nový žáner, špecifickosť je naopak natoľko nápadná, že sa okolo nej musí krútiť celý film. Takže si človek celkom nevie predstaviť niečo v tomto jednom smere podobné, ale pritom stále dostatočne odlišné, aby sa mu nezdalo zbytočné to pozerať. Nový film má originálny ešte aj názov. The Silence.
Woetoli/Loner
Téma hikkikomori nie je vo filme neznáma. Mohli sme sa s ňou stretnúť napr. v krátkom filme Shaking TokyoTokyo!, v ktorom sa mladík uchýlil do dobrovoľnej izolácie vo svojej izbe, no nakoniec vyjde von, keď sa zamiluje do dievčaťa z pizza donášky. Hikkikomori však nie je žiaden filmový výmysel, ale skutočný psychický stav... 27. 1. 2011
recenzie.
Nevesta na zabitie
Svadobná noc trochu inak
V rodinách, kde sa dedí bohatstvo, sa zvyknú dediť aj tradície. U nás podobné príbehy príliš nepoznáme, keďže bohaté klany sa po zmene režimu museli začať nanovo tvoriť, rovnako ako rodinné podniky. Príbehov o dedoch, pradedoch či prapradedoch, ktorí vďaka určitému zvratu osudu úspešne položili základy rodinného bohatstva sme aj tak z Ameriky počuli dosť. Príbeh sú povinní si potomkovia ctiť, vyplýva z neho nejaké ponaučenie, či rovno tradícia. Táto sa odohráva počas svadobnej noci. Jej význam v širšom zmysle slovenský distribútor zahmlil, sústredil sa už na jej konkrétnejší prejav, Nevestu na zabitie.
„Film si možno na pár výnimiek drží úroveň a vyhýba sa skĺznutiu do uletenosti, aj keď sa tá miestami priam ponúka.“
Začiatok je dosť klasický a spĺňa štandardy filmov či komédií o vstupe do rodiny. On je bohatý, ona vyrastala bez rodičov. Snobská rodina ako keby ju nenávidela, hoci sa nevesta tvári nervózne, skôr máme dojem, že jej to je jedno. Ide o obligátny folklór s nedôverujúcimi rodičmi a zazerajúcou tetou. Hlavná je láska, tej cíti od manžela viac než dosť. Zatiaľ. Film si možno na pár výnimiek drží úroveň a vyhýba sa skĺznutiu do uletenosti, aj keď sa tá miestami priam ponúka. Niektoré postavy sú komické, stále ale uveriteľné a zhruba rovnako by mohli vyzerať v nehororovej komédii. Samozrejme, uletená musí byť samotná zápletka.
Je nevyhnutné, aby sme prijali skutočnosť, že niekto by skutočne veril, že nad ním bdie pradávny dobrodinec, a vyžaduje si dodržiavanie určitých pravidiel. Rodina je zobrazená tak, že to ide, predovšetkým otec veľmi dobre zapadá do stereotypu slepého ochrancu tradícií, a v širšom poňatí aj rodiny. Iste, vo vzťahu postáv k smrti tu máme množstvo dier, tie sa nám ale priamo nevnucujú. Pre všetkých ide jednoducho o povinnosť, ktorej sa nebránia, tiež sa v nej ale nezačnú nepresvedčivo vyžívať. Respektíve, ak aj áno, nejde o sadizmus, sú len oddaní svojmu klanu.
„Miernosť diela by sa dala práve vnímať ako určitý nedostatok, keďže ani v jednom konkrétnom smere zásadne nevyniká.“
Miernosť diela by sa dala práve vnímať ako určitý nedostatok, keďže ani v jednom konkrétnom smere zásadne nevyniká. Komických scén je pár, často sú komické príjemne civilizovane, zobrazovaním celkom predstaviteľných nezdarov a riešení bežných ľudí. Žiadna z týchto scén sa ale nedá označiť za výraznú či výnimočne smiešnu. Podobné je to aj s hororovou zložkou. Pár vrážd je drastických, žiadna ale nie je zaujímavá svojou krvavosťou. Prebiehajú takmer uveriteľným spôsobom, miestami možno absurdne, my si ale celkom vieme predstaviť situáciu, ktorá k nim viedla, a ako by sa v podobnej situácii mohli stať aj na našej svadbe. Teoreticky.
„Ničím výrazne nezaujme ani akčná zložka, presvedčivé postavy predsa nerobia nič príliš spektakulárne.“
Podobné je to s atmosférou, ktorú nič nekazí, nič ju ale výrazne neťahá k určitému pocitu. Nevesta sa bojí, cítime jej stratenosť, bezradnosť a najviac zo všetkého práve jej neschopnosť vstrebať situáciu, v ktorej sa ocitla. Bojíme sa pri jednotlivých scénach, celkove je nám ale jasné, ako sa asi film musí skončiť. Rovnako sú vtipné jednotlivé scény, celkové ladenie ale ide keď tak v smere odľahčenej absurdity, nie bláznivého humoru. Čo je určite prospešné pre zachovanie náznakov hororovej zložky. Ničím výrazne nezaujme ani akčná zložka, presvedčivé postavy predsa nerobia nič príliš spektakulárne. Maximálne tak zúfalé alebo hlúpe, čo nakoniec tiež nemusí byť celkom na škodu.
Nevesta na zabitie je teda film určitým spôsobom nevýrazný, zároveň ale veľmi príjemný. Nakrútený je bez väčších nedostatkov, výborní sú všetci herci na čele so Samarou Weaving, obľúbenkyňou hororových fanúšikov vďaka filmom ako Babysitter či Mayhem. Ničím nenudí, má svoj absurdný nápad, ktorý sa akurát rozhodol realizovať nie až tak absurdne. Preto v ňom uvidíme dokonale ľudské postavy robiť takmer dokonale ľudské veci, čo vzhľadom na situáciu v ktorej sa ocitli musí byť miestami smiešne, a miestami hrozné. Taký je skrátka život.
