recenzie.

My Soul to Take

Afonka Soby | 18. 3. 2011

2

6/10          

žáner:

slasher

Wes Craven ponúka len zahrievacie kolo

Keď sa v horore ozvú slová „jeho telo nikdy nenašli", je jasné, že je zarobené na problémy. Reč je o vrahovi Adamo Plenkovi, ktorý si za svoje vraždy obrovským nožom vyslúžil prezývku Ripper. Samozrejme, ako každý kvalitný masový vrah, aj Ripper sa po rokoch vracia, aby vyvraždil ďalšie obete podľa akéhosi bizarného kľúča. Tentoraz je to dátum narodenia, pretože Ripper zrejme neznáša, keď sa niekto narodil v ten istý deň, keď bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho. Zabíjať malé deti však nie je až taká zábava, a tak počkal šestnásť rokov, kým jeho obete dosiahnu ten správny vek na poriadny masaker. A keďže deň, keď Ripper oficiálne zomrel, bol mimoriadne plodný, má pred sebou zoznam siedmich pubertálnych obetí. A jedným z nich je aj Bug, záhadný, citlivý a čudácky chlapec, ktorý má zrejme schopnosť komunikovať s Ripperovými obeťami.

„Prvá desaťminútovka je jeden z najlepších, najdynamickejších a najoriginálnejšie podaných úvodov, aké som mal možnosť v horore vidieť."

Slasherové ikony sa vracajú! Okrem samotného zakladateľa žánru Johna Carpentera, ktorý sa po deväťročnej prestávke vracia s hororom The Ward, sa nenechal zahanbiť aj Wes Craven a po čudnej vlkolačej patlanine Cursed a celkom solídnom thrileri Red Eye sa vracia k subžánru, ktorý ho najviac preslávil. Jeho Nočná mora v Elm Street či Vreskot patria k dnes ku klasikám a pokladom  žánru „shash and run" a pozná ich (nielen) každý fanúšik hororu. Veľké očakávanie v prípade My Soul to Take sú určite opodstatnené. Samozrejme, mal som ich aj ja.

Najskôr bodík k dobru: Wes Craven si uvedomuje, v čom je dobrý, a neváha nám to servírovať od prvej sekundy filmu. Vôbec prvá desaťminútovka je jeden z najlepších, najdynamickejších a najoriginálnejšie podaných úvodov, aké som mal možnosť v horore vidieť. Parádne znázornenie schyzofrenického sveta masového vraha však čoskoro vystrieda klasické „o 16 rokov neskôr" a záber na akúsi strednú školu kdesi v zapadákove, ktorý až príliš nápadne pripomína twilightovský zapršaný Forks. Našťastie napriek tomu, že sa dosť dlho preberajú citové problémy (klasické stredoškolské „kto je do koho") je jasné, že od červenej knižnice s ligotavými upírmi má My Soul to Take ďaleko.

Bohužiaľ aj v tom prípade, ak by červená znamenalo krvavá. Wes Craven sa nikdy krvi neštítil, a keď si spomenieme na dnes už kultové scény ako posteľ striekajúca krv z Nočnej mory alebo záverečné krvavé zúčtovanie z prvého Vreskotu, očividná „zdržanlivosť" My Soul to Take prekvapí. Niežeby Ripper nezabil dostatočný počet obetí, nakoniec, od začiatku je jasné, že ich musí zmasakrovať minimálne šesť, ale jeho vraždy sú rýchle, takmer sterilné a bez nápadu. Toto sa už dnes dávno nenosí, Wes. Dnes keď sa v horore objaví obrovský kuchynský nôž, navyše s nápisom „pomsta" na jeho ostrí, tak pracuje pomalšie, vynaliezavejšie a kreatívnejšie. A to platí aj v prípade takého nedotknuteľného žánru, ako je slasher.

„Keď si spomenieme na dnes už kultové scény ako posteľ striekajúca krv z Nočnej mory alebo záverečné krvavé zúčtovanie z prvého Vreskotu, očividná „zdržanlivosť" My Soul to Take prekvapí."

Miesto krvi sa v My Soul to Take kecá. A neuveriteľným spôsobom. Ak ste fanúšikom Žien rodu Gilmorovcov, zrejme najukecanejšieho seriálu všetkých čias, možno vám ukecaný štýl celkom sadne. Nakoniec, aj v horore to už so slovami niekoľkokrát vyšlo: napríklad v Pontypool alebo v divadelnom psychohorore Bug (viac o týchto filmoch tu). Do slashera sa mi to však akosi nehodí. Výsledkom je, že sa toho veľa načrtne a máločo sa dotiahne do konca. Viac priestoru by si určite zaslúžil Bugova sestra Leah, drzé, sebavedomé a dominantné dievča, ktoré ostatné spolužiačky počúvajú na slovo. Jej charakter je síce fajn napísaný a celkom solídne herecky stvárnený (Emily Meade), no vlastne úplne zbytočný. Tak ako väčšina z toho, čo a vo filme deje, nakoniec vyšumí do prázdna.

My Soul to Take nie je úplne zlý slasher. Nakoniec, Wes ide na istotu. Po totálnom fiasku s Cursed sa už zrejme bál vstúpiť do iných hororových subžánrov a rozhodol sa, že vydestiluje to najlepšie z Nočnej mory v Elm Street (samotná postava „mŕtveho" zabijaka z minulosti, nočné mory, vízie) a Vreskotu (vražedná zbraň, whodunit štýl - hádame, kto je vrahom), no napísal si toho do scenára príliš mnoho. Preto mu napriek na slasher pomerne veľkorysej stopáži neostáva veľa priestoru na samotné killy. A o to by predsa malo v slasheri ísť: o „slash" and „run". Na veľkolepý návrat Wesa Cravena si zrejme budeme musieť ešte chvíľu počkať. My Soul to Take je iba také zahrievacie kolo.