najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Stitches
Horor postavený na klaunskej zábave
„Až to preženú, a klaun dopadne na vztýčené nože v umývačke riadov."
Jeho posledná návšteva na narodeninovej oslave ho odtrhne od súlože. Okrem arogantného správania nestojí za nič ani jeho predstavenie a deti mu celý čas robia zle. Až to preženú, a klaun dopadne na vztýčené nože v umývačke riadov. Deti majú z oslavy traumu, obzvlášť oslávenec Tom. Po oslave videl aj bizarný pohreb klauna a už nedokáže odtrhnúť oči od cintorína. Šesť rokov odmieta oslavy, ale nakoniec sa nechá presvedčiť. Jediným dôvodom je možnosť pozvať Kate, ktorá mu na osudnej oslave dala prvý bozk. Odvtedy čaká na ďalší. Na oslavu sa dostaví obrovské množstvo ľudí, z ktorých väčšinu Tom ani nepozná. Príde aj Kate, tak ako väčšina účastníkov lynčovania klauna. Načakajú, že aj teraz sa stane hlavnou hviezdou večera, keď povstane z hrobu aby ich jeden po druhom pozabíjal.
„Oboje patrí svojou úrovňou ku klaunovi, keďže ide o čiste prvoplánovú zábavu."
Že niekto vstane z mŕtvych a mstí svoju smrť je hororová klasika, a použiť v nej klauna sa vôbec nejaví ako zlý nápad. Klaun je drsný a primitívny, vhodný na vyvražďovanie. Jeho smrť už je poriadne krvavá, to ale film len upozorňuje, v čom sa chystá vyžívať. Mieša čierny humor s litrami krvi, jedno aj druhé až na doraz. Oboje patrí svojou úrovňou ku klaunovi, keďže ide o čiste prvoplánovú zábavu. Každá vražda sa snaží byť vtipná a originálna. Takmer vždy ide o nejakú dlhú scénu, kde klaun predvedie svoje úžasné číslo. Viac ako horor tak ide o čiernu komédiu, pretože napätie je nulové. Nepochybne si tento druh humoru nájde svojich fanúšikov, a aspoň jeden frk musí sadnúť asi každému. V zásade ale ide o jednoduché násilnosti a slovné hračky na úrovni televíznych skečov.
Postavy sú takmer výlučne -násťroční, rozmanití a nie zrovna sympatickí. Na rozdiel od Detention sú šablónovití v rozumnejšej miere, a okrem zapadania do nejakej mládežníckej kultúry majú aj svoje vlastné úchylky. Určení sú ale výhradne na zábavu, keďže všetci na čele s hlavnou postavou sú takí magori, že divák nemá šancu sa s nimi stotožniť. Pobaví napríklad nenažraný homosexuál a drsný rocker ktorý neodolá pivu ani keď je v ňom moč. Podarené nie je ani ich stvárnenie a mnoho hereckých výkonov je už pod hranicou tolerovanosti aj pre podobné diela.
„V časti medzi prvou a druhou oslavou vidno, aký je film bezradný, keď diváka takmer unudí."
V časti medzi prvou a druhou oslavou vidno, aký je film bezradný, keď diváka takmer unudí. Posúva sa dopredu len od fóru k fóru a od brutality k brutalite. Tie sú síce drsné a hnusne zobrazené, chýba im ale originalita aj lepšie prepojenie a spád. Život postáv môže zaujímať jedine publikum niekde v ich veku, čo je nakoniec cieľová skupina aj pre lacné vtipy a násilie. Pre iné vekové skupiny je Stitches vhodný len pri silnom obmedzení mozgovej aktivity na krvavý oddych.
