hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Hausu

Andrej Gomora | 2. 3. 2015
0
9/10          
žáner:
comedy, bizarre, retro

Japonské tínedžerky oživia aj mŕtvolu


Niektoré príbehy majú svoje variácie asi v každej kultúre. Kto vie, či sa tak rozšírili, alebo sa k nim všade dopracovali samostatne. Napríklad Svätoplukove prúty nájdete aj v jednom z posledných filmov Akiru Kurosawu, Ran. Tam ale jeden zo synov nemá dostatok pochopenia a úcty voči starému panovníkovi. Šípy zviazané dokopy síce idú zlomiť ťažšie, ale keď sa do nich mocný chlap dostatočne zaprie, povolia tiež. Rovnako je to s príbehmi žien, ktoré sa snažia za každú cenu zostať mladé a krásne. Našu Báthoryčku ako držiteľku Guinessovho rekordu síce nikto neprekoná. No podobnú túžbu ako ona, má aj jedna z postáv staršieho japonského hororu menom Hausu.
 

„Aj keď napred sa im predstaví ako schátralá žena na vozíčku, každým dňom ich návštevy ako keby mladla."

Hoci riešiť tu dej a zápletku nie je až také dôležité. Do očí od začiatku udrie niečo úplne iné, a to ešte aj na japoncov poriadne uletený spôsob nakrútenia. O to obdivuhodnejšie je, ako dobre v tomto prípade sadne aj na horor. Teda, horor ako horor. Ťažko povedať, či môžeme hovoriť o paródii, skôr o úlete, vyžívajúcom sa v klišé, kde ale nechýbajú ani strašidelné a drsné scény. Hlavnými postavami je skupinka dievčat ako z brakovej detektívky. Každá jedna niečím vyniká a tomu zodpovedá aj jej prezývka. Kung Fu sa vie biť, Melody hrať na klavíri, Mac rada je a tak ďalej až po Gorgeous, tá je pochopiteľne krásna. Všetky mali pôvodne iné plány na prázdniny, no napred skupine oznámia, že tábor, kam chceli ísť je zatvorený. A Gorgeus otec predstaví novú mamu, ktorá by mala cestovať s nimi. Preto Gorgeous radšej napíše tete, sestre svojej zosnulej mamy. Tá ich návštevu s radosťou prijme. Vraj už roky čaká, aby sa jej Gorgeuos ozvala. Aj keď napred sa im predstaví ako schátralá žena na vozíčku, každým dňom ich návštevy ako keby mladla.

Že ideme niekde na hranicu psychedélie nám tvorcovia otvorene hovoria už od začiatku. Pokoj nám nedá vtieravá a neutíchajúca hudba. Zloženie záberov sa dá nazvať absolútne akokoľvek okrem realistickým. Vzadu sa mihá pestrofarebné pozadie, prípadne rovno kostlivec. Gýčovitý dej je vlastne dejom len do tej miery, do akej dej film potrebuje. Dievčatá treba dostať k tajomnej tete. Uviesť pár podstatných skutočností, ako že bývala učiteľkou klavíra, muž sa jej nevrátil z vojny. Ona na neho stále čaká, snaží sa žiť čo najdlhšie. A akosi sa stalo, že v širokom okolí už nezostali žiadne záujemkyne o jej hodiny.

„Všetky prostriedky s potenciálom spraviť film nepozerateľným sú použité s obrovskou zručnosťou."

Dievčatá sú spočiatku veselé a hravé, ako sa na ich vek patrí. Správajú sa silene a afektovane, no takmer akoby zázrakom, nie sú vôbec iritujúce. A to nie len na tej úrovni, keď ich vnímame ako paródiu a nehnevajú nás, lebo sa z nich smejeme. Všetky prostriedky s potenciálom spraviť film nepozerateľným sú použité s obrovskou zručnosťou. Niečo na spôsob nájdenia jedinej chutnej časti inak smrteľne jedovatej ryby. Film sa preto nepotrebuje snažiť byť za každú cenu vtipný. Aj kým ešte nie je strašidelný a nič sa v ňom nedeje, pozerať sa dá.

Odviazané budú samozrejme aj všetky hororové scény. Tiež na hranici paródie, a niektoré scény sú úmyselne humorné. Ako ruka naťahujúca sa spoza dverí, za ktorou sa objaví dievča zháňajúce toaletný papier. Nechutnosti a násilie sú miestami komické, no aj tak si držia dávku strašidelnosti. A morbídnosti. Aj keď ich nápaditosť človeka neohromí, pôsobia príjemne odviazane. Film aj ako celkom drží pokope. Dej je síce jednoduchý a zložito podaný, no nájdeme v ňom napredovanie zápletky aj stupňovanie napätia.

Hausu je nakoniec film, ktorý sa vyžíva v japonských gýčoch a posúva ich ešte na vyššiu úroveň, než ako sme zvyknutí. Zároveň ale funguje prakticky bezchybne. Diváka zabaví aj morbídne naplaší, má spád, aj to najdôležitejšie- japonské tínedžerky. Čudné zábery sú miestami náročné na oči aj chápanie. Ich estetický zámer sa ale nedá prehliadnuť a dotvára dielo, ktoré zďaleka prekonáva zdanie akejsi haluze.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy