najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Asmodexia
Film zrozumiteľný ako jeho názov
„Dedko veľakrát opakuje, že Alba je vyvolená."
Za tým názvom nič nehľadajte. Je to vymyslené slovo. Film sa odohráva napred 15 rokov pred rokom 2012, keď príde k trochu bizarnému pôrodu. Potom už sa dostaneme k odpočtu posledných dní pred 21. decembrom 2012. Španielsko zachvátila vlna 40 stupňových horúčav, dôchodcovia si majú dávať pozor na srdcia. Postavy so symbolicky hlbokými menami - dedko Eloy a jeho vnučka Alba putujú po krajine. Tomu sa ešte zhruba rozumieť dá. Zvyšok zápletky je už ale trocha zložitejší. Prichádzajú k ľuďom, ktorí sú ako keby posadnutí diablom a len oni ich dokážu dať do poriadku. Dedko veľakrát opakuje, že Alba je vyvolená. Posadnutí sú vždy v uzavretom priestore s ľuďmi, ktorí dvojicu zjavne poznajú a netrpezlivo na nich čakajú. Ďalej tu máme policajtku a jej sestru, zavretú v blázinci. Zdá sa ako keby bola jediná, ktorá vie, čo sa v ňom deje. Jeden po druhom totiž príznaky posadnutosti prejavujú aj pacienti. Vrátane divných oči, žltej pleti, blikajúcich svetiel. A vrážd sestričiek. Titulky s dátumom odpočítavajú dni do vzkriesenia. Pochopíme, že asi sa týka Alby a niekto je asi proti. Na akú stranu by sme sa asi mali pridať my?
„Hlavným problémom romantickej dvojice totiž je, že z nej až sála pokoj."
Horory nepotrebujú byť od začiatku príliš jasné. Trocha neistoty nezaškodí. Ale keď sa divák raz stratí, bojí sa mu dosť ťažko. Ani nehovoriac o budovaní atmosféry alebo spádu. Samotná dvojica pôsobí príjemne, dedko s vnučkou je predsa klasická romantika. Nechýbajú jej ani filozofické a poetické reči. Lenže my stále nevieme, čo sa to vlastne deje a čo robia. Možno nás trochu zaujmú scény exorcizmu, zľahka nechutné. Ale aj tie veci, čo sa pri nich hovoria, nedávajú príliš zmysel. Aspoň nie divákovi. Ako tak buduje napätie možno aspoň blázinec, ten je stiesnený, a prvý nám ponúkne aj trochu násilia. Hlavným problémom romantickej dvojice totiž je, že z nej až sála pokoj. Všetko je tak, ako má byť. Alba o chvíľu spasí svet, je v nej sila, ktorú nikto nedokáže ohroziť. Fajn, takže o čom bude horor?
„Už druhá vec je, že aj keď nám raz scény vysvetlili, príliš strašidelné nikdy neboli."
Všetko sa vysvetlí až v posledných pár minútach, počas veľkého finále. Dovtedy príde niekoľko zvratov a zásadných odhalení. No divákovi skutočne nehovoria prakticky nič. Scény naberajú na intenzite, začínajú mať štýl. V blázinci je čoraz väčší chaos, aspoň tam trochu pozitívny. V zmysle strašidelnosti. Aj keď pri spätnom zamyslení po absolvovaní konečného rozhovoru dáva asi všetko zmysel, čo už z toho máme. Nerozumeli sme tomu, kým sme sa na tom pozerali a tomu zodpovedal aj ich efekt. Už druhá vec je, že aj keď nám raz scény vysvetlili, príliš strašidelné nikdy neboli. Mali trochu temnej atmosféry, nič viac. Ako tak hrozivé je možno finále, aj keď koncentrácia zložitých rečí a prekvapivých odhalení je veľmi blízko hranici únosnosti. Vôbec pokrok v každom prípade je, že tu sa niečo deje a dokonca tomu aj môžeme rozumieť.
Asmodexia je ďalší z hororov, ktorých najväčších kladom je samotná jeho existencia. Po čase niekto poňal exorcistickú tematiku trochu inak a vložil do nej svieže prvky so známkami charizmy. Poteší aj globálne poňatie a spomienka na rok 2012. Chudák, určite si nezaslúži, ako ľahko upadol do zabudnutia. Škoda len je, že vo filme nefunguje nič z toho, čo by v horore malo byť najdôležitejšie. Takže tu máme pekný exotický horor, ktorý nás vôbec nenastraší ani nezaujme.
