najčítanejšie recenzie.
Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Annabelle 3: Návrat
S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.
Regression
Bliss
Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.
recenzie.
Last Shift
Keď posledná, tak posledná
„Nesmie akurát zo stanice odísť, aby počkala na čistiarsku firmu."
O dej tu aj tak veľmi nejde. Skoro vôbec. Loren privíta starý nevrlý policajt, trochu si s ňou zažartuje a nechá ju osamote. Nesmie akurát zo stanice odísť, aby počkala na čistiarsku firmu. Inak sa na stanici nemá čo stať, telefóny už sú presmerované, prinajhoršom tam niekto môže zablúdiť. Veru aj zablúdi, bezdomovec. Dezorientovaný robí neporiadok, Loren ho musí spacifikovať do cely. Dovtedy čudné zvuky, pohyby a úkazy pripisovala jemu. Časom ale zistí, že všetko čo sa na stanici deje, nemôže pripísať jednému človeku. Dokonca ani celému policajnému zboru a jeho špecifickému štýlu vítania nováčikov. Bude musieť uveriť historke pred stanicou fajčiacej prostitútky. V celách as svojho času obesila rodina chlapíka menom Paymon, predtým spoločne uväznila a zavraždila niekoľko mladých dievčat. Jedno z nich Loren vyvoláva, chce pomoc. Ďalšie sa objavia na stanici a ich úmysly už sú menej jasné.
„Čo sa deje väčšinu času nemá nejakú zjavnú a asi ani skrytú logiku či význam."
Ak by sme niečo mohli nazvať dejom, je to zhruba päť minút na začiatku a päť minút na konci. V strede je trocha vysvetľovania, čo sa to v minulosti stalo, že stanica nie je tak celkom normálna. Nakoľko ale ide o pre diváka podstatné informácie nie je až také jednoznačné. Skôr ide o vsuvky v strašení, nech si trocha vydýchneme. Čo sa deje väčšinu času nemá nejakú zjavnú a asi ani skrytú logiku či význam. Na stanici straší, stále dokola a všetkými predstaviteľnými spôsobmi. My si máme so všemožným strašením vystačiť ako náplňou filmu. Šťastie, že to ako tak funguje.
„Aj keď úroveň atmosféry a strachu z nej prameniaceho nie je zlá, pozvoľna vo filme upadá."
Hlavne prvé strašidelné scény sa skutočne podaria. Nejde o nič originálne, objavujú sa tajomné postavy, hovoria temné hlasy. Máme tu výborné prostredie opustenej stanice v noci, a pre účely strašenia podarenú postavu. Loren je dokonale ľudská, aj keď s každým jej rozhodnutím sa nemusíme zhodnúť, veríme jej a veľmi dobre sa s ňou dokážeme stotožniť. Snaží sa byť odvážna, racionálna, noc skrátka akokoľvek prečkať. Jej presvedčivosť na druhej strane ešte zdôrazňuje chaos v strašení. Keďže to sa prakticky nemusí viazať na nejaký dej, sústreďuje sa len na efektnosť. Výsledkom je sled scén a pasáží bez čohokoľvek na spôsob spádu či stupňovania. Aj keď úroveň atmosféry a strachu z nej prameniaceho nie je zlá, pozvoľna vo filme upadá. Okrem toho, že sa pozeráme viac menej stále na to isté, zároveň v nás silnie presvedčenie, že vo filme sa už veľmi nemá čo stať. Tak jeho vyvrcholenie aj vyzerá, krátke, nie príliš nadväzujúce, len aby už sa to nejako ukončilo.
„Ak logika chýba čo sa týka nejakého deja a jeho smerovania, oveľa lepšie na tom nie je ani mnoho scén."
Strašidelné scény síce neponúkajú nič zásadne nové, no rozhodne príjemná je kvalita ich spracovania. Všimnete si dobrú hudbu a zvukové efekty, jednoduché no funkčné masky a predovšetkým kvalitnú réžiu. Nakoniec vám ale aj pri samotnom strašení musí občas udrieť do oka efektnosť, až silenosť. Ak logika chýba čo sa týka nejakého deja a jeho smerovania, oveľa lepšie na tom nie je ani mnoho scén. Idú odnikiaľ nikam, len by chceli byť hrozivé. A aj keď chvíľu by zniesť išli, vytvoriť z ich sledu celý film je už trochu príliš.
Last Shift je až výnimočne kvalitne nakrútený horor s výbornou ústrednou postavou a v zásade kvalitnou atmosférou. Problém je, že dokola zobrazuje to isté, nikam sa neposúva až sa aj napriek svojim kvalitám musí divákovi zunovať. Ak nič iné, vidíme, že Anthony DiBlasi to rovnako ako pri lepšej Cassadage skutočne vie, a máme dôvod dúfať, že nás v budúcnosti ešte poteší.
