najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie

Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.

21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

recenzie.

Last Shift

Andrej Gomora | 4. 11. 2015

6/10

žáner:

claustrophobic, ghost, psycho

Keď posledná, tak posledná

V jednom diele Simpsonovcov odchádza pán Burns na niekoľko dní z domu. Keď si vyberá, kto by mu ho mohol postrážiť, prebehne scéna bez náznakov logiky. Spomenie toho chlapíka, čo vždy všetko dopletie, a do domu sa dočasne sťahuje Homer s rodinou. Simpsonovci si samozrejme na konzistentnosti a zmysluplnosti nikdy nezakladali. Keď si ale vezmeme niektoré dejové zvraty napríklad v hororoch, nie sme od tejto skratky vôbec až tak ďaleko. Napríklad keď poslednú noc pred definitívnym zatvorením stanice, kde straší, v nej nechajú na stráži samotnú policajtku, ktorá je prvý deň v službe. Ako už len asi môže v jej prítomnosti prebehnúť Last Shift.

„Nesmie akurát zo stanice odísť, aby počkala na čistiarsku firmu."

O dej tu aj tak veľmi nejde. Skoro vôbec. Loren privíta starý nevrlý policajt, trochu si s ňou zažartuje a nechá ju osamote. Nesmie akurát zo stanice odísť, aby počkala na čistiarsku firmu. Inak sa na stanici nemá čo stať, telefóny už sú presmerované, prinajhoršom tam niekto môže zablúdiť. Veru aj zablúdi, bezdomovec. Dezorientovaný robí neporiadok, Loren ho musí spacifikovať do cely. Dovtedy čudné zvuky, pohyby a úkazy pripisovala jemu. Časom ale zistí, že všetko čo sa na stanici deje, nemôže pripísať jednému človeku. Dokonca ani celému policajnému zboru a jeho špecifickému štýlu vítania nováčikov. Bude musieť uveriť historke pred stanicou fajčiacej prostitútky. V celách as svojho času obesila rodina chlapíka menom Paymon, predtým spoločne uväznila a zavraždila niekoľko mladých dievčat. Jedno z nich Loren vyvoláva, chce pomoc. Ďalšie sa objavia na stanici a ich úmysly už sú menej jasné.

„Čo sa deje väčšinu času nemá nejakú zjavnú a asi ani skrytú logiku či význam."

Ak by sme niečo mohli nazvať dejom, je to zhruba päť minút na začiatku a päť minút na konci. V strede je trocha vysvetľovania, čo sa to v minulosti stalo, že stanica nie je tak celkom normálna. Nakoľko ale ide o pre diváka podstatné informácie nie je až také jednoznačné. Skôr ide o vsuvky v strašení, nech si trocha vydýchneme. Čo sa deje väčšinu času nemá nejakú zjavnú a asi ani skrytú logiku či význam. Na stanici straší, stále dokola a všetkými predstaviteľnými spôsobmi. My si máme so všemožným strašením vystačiť ako náplňou filmu. Šťastie, že to ako tak funguje.

„Aj keď úroveň atmosféry a strachu z nej prameniaceho nie je zlá, pozvoľna vo filme upadá."

Hlavne prvé strašidelné scény sa skutočne podaria. Nejde o nič originálne, objavujú sa tajomné postavy, hovoria temné hlasy. Máme tu výborné prostredie opustenej stanice v noci, a pre účely strašenia podarenú postavu. Loren je dokonale ľudská, aj keď s každým jej rozhodnutím sa nemusíme zhodnúť, veríme jej a veľmi dobre sa s ňou dokážeme stotožniť. Snaží sa byť odvážna, racionálna, noc skrátka akokoľvek prečkať. Jej presvedčivosť na druhej strane ešte zdôrazňuje chaos v strašení. Keďže to sa prakticky nemusí viazať na nejaký dej, sústreďuje sa len na efektnosť. Výsledkom je sled scén a pasáží bez čohokoľvek na spôsob spádu či stupňovania. Aj keď úroveň atmosféry a strachu z nej prameniaceho nie je zlá, pozvoľna vo filme upadá. Okrem toho, že sa pozeráme viac menej stále na to isté, zároveň v nás silnie presvedčenie, že vo filme sa už veľmi nemá čo stať. Tak jeho vyvrcholenie aj vyzerá, krátke, nie príliš nadväzujúce, len aby už sa to nejako ukončilo.

„Ak logika chýba čo sa týka nejakého deja a jeho smerovania, oveľa lepšie na tom nie je ani mnoho scén."

Strašidelné scény síce neponúkajú nič zásadne nové, no rozhodne príjemná je kvalita ich spracovania. Všimnete si dobrú hudbu a zvukové efekty, jednoduché no funkčné masky a predovšetkým kvalitnú réžiu. Nakoniec vám ale aj pri samotnom strašení musí občas udrieť do oka efektnosť, až silenosť. Ak logika chýba čo sa týka nejakého deja a jeho smerovania, oveľa lepšie na tom nie je ani mnoho scén. Idú odnikiaľ nikam, len by chceli byť hrozivé. A aj keď chvíľu by zniesť išli, vytvoriť z ich sledu celý film je už trochu príliš.

Last Shift je až výnimočne kvalitne nakrútený horor s výbornou ústrednou postavou a v zásade kvalitnou atmosférou. Problém je, že dokola zobrazuje to isté, nikam sa neposúva až sa aj napriek svojim kvalitám musí divákovi zunovať. Ak nič iné, vidíme, že Anthony DiBlasi to rovnako ako pri lepšej Cassadage skutočne vie, a máme dôvod dúfať, že nás v budúcnosti ešte poteší.