najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov

Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?

5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula

Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.

5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom

Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.

13. 6. 2016

recenzie.

Amityville: Prebudenie

Andrej Gomora | 17. 10. 2017

4/10

žáner:

claustrophobic, ghost, psycho

Vražednému volaniu neodolá žiaden spánok

Príbehy z amityvillského domu by už mohli tvoriť samostatný žáner. Nejde o pokračovania, nepotrebujú na seba nadväzovať dejovo ani štylisticky. Jednoducho vždy znova niekto do domu príde a dostane chuť vraždiť. Netreba ani premýšľať, koľko variácií na túto tému by sa mohlo dať vymyslieť, stačí ak tvorcovia nechajú svoju fantáziu voľne pracovať. Môžeme zájsť až do absurdity, prečo sa nedostať až k zvieratám, alebo rovno neživým predmetom. Už teraz tu máme mierne neočakávaného vraha v podobe nehybného chlapca v kóme, v Amityville: Prebudenie.

„Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať.“

Tento nápad v skutočnosti vôbec nepôsobí absurdne, práve naopak, pôsobí dokonale funkčne a zaujímavo. Tínedžerovi by nemal fungovať mozog, vraj už odumrel a telo prežíva v čisto vegetatívnom stave. Matka tomu samozrejme odmieta uveriť, kým dýcha, žije v nej nádej na synovo uzdravenie. Pochybuje naopak jeho sestra, dvojča, podľa vlastných slov prepojené, a vie, že v tele už nikto nie je. Presnejšie, plne o tom bola presvedčená, kým sa do domu nepresťahovali. Tam začalo ožívať, zväčša o 3:15 ráno. Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať. Ako keby v ňom skutočne opäť bol James. Belle ale pochybuje. Zistí, akú minulosť mal dom, teda, zistí, že to vedia všetci okrem nej. Dejú sa totiž aj iné čudné veci, cítiť prítomnosť zla, a dosť ťažko je nedávať do súvisu s ňou všetky neočakávané udalosti. Vrátane tých zdanlivo pozitívnych.

„To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film.“

Nápad nie je tak ako sa občas stáva tým celkom jediným, čím tvorcovia disponujú. Čo na druhej strane neznamená, že by toho tvorcovia k nemu vedeli ponúknuť výrazne veľa. Čas sa naťahuje od začiatku, a tento trend sa bude stupňovať až do konca. Viacero tém sa rozvinie v celkom krátkom trvaní a už sa k nim nevrátime, asi pretože nikam neviedli. To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film. Ožívajúci chlapec je rozhodne fajn. Ľudia v kóme majú svoj vlastný tajomný nádych, skombinovať ho s temnými silami diabolského domu nie je vôbec márny nápad. Škoda len, že skutočne strašidelných scén je tak málo. Za celý film sú dokopy možno tri, aj tie ak nastrašia, je to len tým klasicky primitívnym spôsobom náhleho vyskočenia skombinovaným s hrozivým vzhľadom.

Ak niečo pôsobí ako trocha prepracovanejšie, je to postava matky. Tá je presvedčivo stvárnená a pôsobí na nás tajomne hrozivo. My vôbec netušíme, či by sme vôbec mohli mať právo čokoľvek jej vyčítať. Túži iba, aby jej syn žil, čo je u matky pochopiteľné až nevyhnutné. Rovnako ako chytanie sa každej nádeje a nie vždy celkom racionálny prístup k faktom. Na druhej strane, my tu tušíme určité zlo, rovnako ako jej dcéra. Tá sa s ním snaží bojovať, alebo prinajmenšom byť vo vzťahu k nemu opatrná. Prichádza ich odcudzenie, divák zároveň nevie, čo všetko za ním môže byť. Či ide skutočne len o materinský inštinkt a kam až jeho prejavy môžu zájsť.

„Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch.“

Proti pár kladom diela stojí nie celkom málo negatív. Fajn je nápad aj zápletka, scenáristické spracovanie má ale nemálo dier a nedostatkov. Prvým, aj keď možno menej podstatným, je samotná kríza reality. V dome sa na jednej strane údajne odohrali udalosti z predošlých dielov. Postavy majú zároveň samotné filmy k dispozícii, ako keby išlo len o fikciu. Väčším problémom sú klasické neduhy duchárskych hororov, mnohé z nich v tomto prípade výrazné a svojou kvalitou až takmer na televíznej úrovni. Niektoré vyskakovačky nemajú ďaleko od komickosti a strašenie od primitívnosti. Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch. Ktoré sa v ňom nakoniec tiež v priveľkej miere stratia.

Amityville: Prebudenie by vôbec nemuselo byť tak zlé pokračovanie, akým v skutočnosti je. Jeho spracovanie presne zodpovedá klasickému žmýkaniu známej značky, bez snahy a potreby priniesť divákovi skutočnú kvalitu a zaujímavý zážitok. Pritom potenciál tam bol. Len chýbali schopnosti či záujem ho využiť.