najčítanejšie recenzie.
Posljednji Srbin u Hrvatskoj
Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.
The Burning
Darlin
Už s dierou v realite je to tu trochu problém, presnejšie hneď s tou úvodnou, bude ich totiž viac. Dve divoké bytosti žijú v meste či na jeho okraji a nikoho ich existencia doteraz nerozrušila či neznepokojila. Možno to máme brať, že kým v horách by vzbudili pozornosť a privolali dav výskumníkov, v meste sme na exotov zvyknutí. Nech je to akokoľvek, nejakým spôsobom bytosti pochopiť a zaradiť si do nášho obrazu sveta je ťažké. Tá mladšia je podľa náramku, jednoducho Darlin.
Would You Rather
Iris musí odísť zo školy aby sa starala o smrteľne chorého brata. Neúspešne zháňa akúkoľvek prácu, keď dostane zaujímavú ponuku. Stačí, aby sa zúčastnila jednej večere po ktorej bude nasledovať hra. Ak zvíťazí, jej brat dostane transplantáciu a pokryjú mu všetky náklady na liečbu. Háčik? Žiaden o akom by vedeli, dokonca aj Irisyn doktor odporúča účasť. Prečo by Iris nešla? Napred jej ako vegetariánke dajú balík peňazí ak zje steak. Potom abstinujúcemu alkoholikovi zaplatia aby vypil fľašu whisky. Hostiteľ si zjavne užíva trápenie ľudí. A potom sa začne hra. Odísť sa už nedá, a možnosti pre každého hráča sú vždy len dve. Napríklad istá alebo možná smrť, či zranenie jedného alebo druhého spoluhráča.
Dream Home
Žena, ktorá sa chce pomstiť za krivdu z minulosti. To je celkom bežný fenomén ázijskej kinematografie, známy najmä z filmov Lady Snowblood či novšieho Lady Vengeance. Novinkou je však akcentovaný sociálny podtón. 4. 3. 2011
recenzie.
Amityville: Prebudenie
Vražednému volaniu neodolá žiaden spánok
Príbehy z amityvillského domu by už mohli tvoriť samostatný žáner. Nejde o pokračovania, nepotrebujú na seba nadväzovať dejovo ani štylisticky. Jednoducho vždy znova niekto do domu príde a dostane chuť vraždiť. Netreba ani premýšľať, koľko variácií na túto tému by sa mohlo dať vymyslieť, stačí ak tvorcovia nechajú svoju fantáziu voľne pracovať. Môžeme zájsť až do absurdity, prečo sa nedostať až k zvieratám, alebo rovno neživým predmetom. Už teraz tu máme mierne neočakávaného vraha v podobe nehybného chlapca v kóme, v Amityville: Prebudenie.
„Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať.“
Tento nápad v skutočnosti vôbec nepôsobí absurdne, práve naopak, pôsobí dokonale funkčne a zaujímavo. Tínedžerovi by nemal fungovať mozog, vraj už odumrel a telo prežíva v čisto vegetatívnom stave. Matka tomu samozrejme odmieta uveriť, kým dýcha, žije v nej nádej na synovo uzdravenie. Pochybuje naopak jeho sestra, dvojča, podľa vlastných slov prepojené, a vie, že v tele už nikto nie je. Presnejšie, plne o tom bola presvedčená, kým sa do domu nepresťahovali. Tam začalo ožívať, zväčša o 3:15 ráno. Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať. Ako keby v ňom skutočne opäť bol James. Belle ale pochybuje. Zistí, akú minulosť mal dom, teda, zistí, že to vedia všetci okrem nej. Dejú sa totiž aj iné čudné veci, cítiť prítomnosť zla, a dosť ťažko je nedávať do súvisu s ňou všetky neočakávané udalosti. Vrátane tých zdanlivo pozitívnych.
„To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film.“
Nápad nie je tak ako sa občas stáva tým celkom jediným, čím tvorcovia disponujú. Čo na druhej strane neznamená, že by toho tvorcovia k nemu vedeli ponúknuť výrazne veľa. Čas sa naťahuje od začiatku, a tento trend sa bude stupňovať až do konca. Viacero tém sa rozvinie v celkom krátkom trvaní a už sa k nim nevrátime, asi pretože nikam neviedli. To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film. Ožívajúci chlapec je rozhodne fajn. Ľudia v kóme majú svoj vlastný tajomný nádych, skombinovať ho s temnými silami diabolského domu nie je vôbec márny nápad. Škoda len, že skutočne strašidelných scén je tak málo. Za celý film sú dokopy možno tri, aj tie ak nastrašia, je to len tým klasicky primitívnym spôsobom náhleho vyskočenia skombinovaným s hrozivým vzhľadom.
Ak niečo pôsobí ako trocha prepracovanejšie, je to postava matky. Tá je presvedčivo stvárnená a pôsobí na nás tajomne hrozivo. My vôbec netušíme, či by sme vôbec mohli mať právo čokoľvek jej vyčítať. Túži iba, aby jej syn žil, čo je u matky pochopiteľné až nevyhnutné. Rovnako ako chytanie sa každej nádeje a nie vždy celkom racionálny prístup k faktom. Na druhej strane, my tu tušíme určité zlo, rovnako ako jej dcéra. Tá sa s ním snaží bojovať, alebo prinajmenšom byť vo vzťahu k nemu opatrná. Prichádza ich odcudzenie, divák zároveň nevie, čo všetko za ním môže byť. Či ide skutočne len o materinský inštinkt a kam až jeho prejavy môžu zájsť.
„Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch.“
Proti pár kladom diela stojí nie celkom málo negatív. Fajn je nápad aj zápletka, scenáristické spracovanie má ale nemálo dier a nedostatkov. Prvým, aj keď možno menej podstatným, je samotná kríza reality. V dome sa na jednej strane údajne odohrali udalosti z predošlých dielov. Postavy majú zároveň samotné filmy k dispozícii, ako keby išlo len o fikciu. Väčším problémom sú klasické neduhy duchárskych hororov, mnohé z nich v tomto prípade výrazné a svojou kvalitou až takmer na televíznej úrovni. Niektoré vyskakovačky nemajú ďaleko od komickosti a strašenie od primitívnosti. Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch. Ktoré sa v ňom nakoniec tiež v priveľkej miere stratia.
Amityville: Prebudenie by vôbec nemuselo byť tak zlé pokračovanie, akým v skutočnosti je. Jeho spracovanie presne zodpovedá klasickému žmýkaniu známej značky, bez snahy a potreby priniesť divákovi skutočnú kvalitu a zaujímavý zážitok. Pritom potenciál tam bol. Len chýbali schopnosti či záujem ho využiť.
