najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Amityville: Prebudenie
Vražednému volaniu neodolá žiaden spánok
Príbehy z amityvillského domu by už mohli tvoriť samostatný žáner. Nejde o pokračovania, nepotrebujú na seba nadväzovať dejovo ani štylisticky. Jednoducho vždy znova niekto do domu príde a dostane chuť vraždiť. Netreba ani premýšľať, koľko variácií na túto tému by sa mohlo dať vymyslieť, stačí ak tvorcovia nechajú svoju fantáziu voľne pracovať. Môžeme zájsť až do absurdity, prečo sa nedostať až k zvieratám, alebo rovno neživým predmetom. Už teraz tu máme mierne neočakávaného vraha v podobe nehybného chlapca v kóme, v Amityville: Prebudenie.
„Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať.“
Tento nápad v skutočnosti vôbec nepôsobí absurdne, práve naopak, pôsobí dokonale funkčne a zaujímavo. Tínedžerovi by nemal fungovať mozog, vraj už odumrel a telo prežíva v čisto vegetatívnom stave. Matka tomu samozrejme odmieta uveriť, kým dýcha, žije v nej nádej na synovo uzdravenie. Pochybuje naopak jeho sestra, dvojča, podľa vlastných slov prepojené, a vie, že v tele už nikto nie je. Presnejšie, plne o tom bola presvedčená, kým sa do domu nepresťahovali. Tam začalo ožívať, zväčša o 3:15 ráno. Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať. Ako keby v ňom skutočne opäť bol James. Belle ale pochybuje. Zistí, akú minulosť mal dom, teda, zistí, že to vedia všetci okrem nej. Dejú sa totiž aj iné čudné veci, cítiť prítomnosť zla, a dosť ťažko je nedávať do súvisu s ňou všetky neočakávané udalosti. Vrátane tých zdanlivo pozitívnych.
„To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film.“
Nápad nie je tak ako sa občas stáva tým celkom jediným, čím tvorcovia disponujú. Čo na druhej strane neznamená, že by toho tvorcovia k nemu vedeli ponúknuť výrazne veľa. Čas sa naťahuje od začiatku, a tento trend sa bude stupňovať až do konca. Viacero tém sa rozvinie v celkom krátkom trvaní a už sa k nim nevrátime, asi pretože nikam neviedli. To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film. Ožívajúci chlapec je rozhodne fajn. Ľudia v kóme majú svoj vlastný tajomný nádych, skombinovať ho s temnými silami diabolského domu nie je vôbec márny nápad. Škoda len, že skutočne strašidelných scén je tak málo. Za celý film sú dokopy možno tri, aj tie ak nastrašia, je to len tým klasicky primitívnym spôsobom náhleho vyskočenia skombinovaným s hrozivým vzhľadom.
Ak niečo pôsobí ako trocha prepracovanejšie, je to postava matky. Tá je presvedčivo stvárnená a pôsobí na nás tajomne hrozivo. My vôbec netušíme, či by sme vôbec mohli mať právo čokoľvek jej vyčítať. Túži iba, aby jej syn žil, čo je u matky pochopiteľné až nevyhnutné. Rovnako ako chytanie sa každej nádeje a nie vždy celkom racionálny prístup k faktom. Na druhej strane, my tu tušíme určité zlo, rovnako ako jej dcéra. Tá sa s ním snaží bojovať, alebo prinajmenšom byť vo vzťahu k nemu opatrná. Prichádza ich odcudzenie, divák zároveň nevie, čo všetko za ním môže byť. Či ide skutočne len o materinský inštinkt a kam až jeho prejavy môžu zájsť.
„Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch.“
Proti pár kladom diela stojí nie celkom málo negatív. Fajn je nápad aj zápletka, scenáristické spracovanie má ale nemálo dier a nedostatkov. Prvým, aj keď možno menej podstatným, je samotná kríza reality. V dome sa na jednej strane údajne odohrali udalosti z predošlých dielov. Postavy majú zároveň samotné filmy k dispozícii, ako keby išlo len o fikciu. Väčším problémom sú klasické neduhy duchárskych hororov, mnohé z nich v tomto prípade výrazné a svojou kvalitou až takmer na televíznej úrovni. Niektoré vyskakovačky nemajú ďaleko od komickosti a strašenie od primitívnosti. Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch. Ktoré sa v ňom nakoniec tiež v priveľkej miere stratia.
Amityville: Prebudenie by vôbec nemuselo byť tak zlé pokračovanie, akým v skutočnosti je. Jeho spracovanie presne zodpovedá klasickému žmýkaniu známej značky, bez snahy a potreby priniesť divákovi skutočnú kvalitu a zaujímavý zážitok. Pritom potenciál tam bol. Len chýbali schopnosti či záujem ho využiť.
