najčítanejšie recenzie.
Boarding School
I Spit on Your Grave (2010)
Bear
Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.
20. 9. 2010Al morir la matinée
Začiatok je mierne pomalý, vyžíva sa hlavne v tom, čoho je v celom filme najviac- kinofilstve. Sme v kine. Všade sú filmové plagáty, dostaneme sa do miestnosti premietačov, priamo k premietaciemu zariadeniu, bavíme sa o jeho obsluhe. Nejde o žiadne intelektuálne debaty, ide tu o vášeň v jej jednoduchej až primitívnej podobe. Milovať kino bez zbytočného premýšľania, milovať krv, akciu, jačanie od hrôzy. A vyznať sa z lásky k talianskemu giallu, syntetizátorovej hudbe, ktorá ho sprevádzala, jeho sýtym farbám a estetickému zobrazovaniu násilia. To zjavne milujú aj v Uruguaji, film nazvali Al morir la matinée.
26. 3. 2021Smrtiaci príliv
V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.
5. 9. 2016recenzie.
Amityville: Prebudenie
Vražednému volaniu neodolá žiaden spánok
Príbehy z amityvillského domu by už mohli tvoriť samostatný žáner. Nejde o pokračovania, nepotrebujú na seba nadväzovať dejovo ani štylisticky. Jednoducho vždy znova niekto do domu príde a dostane chuť vraždiť. Netreba ani premýšľať, koľko variácií na túto tému by sa mohlo dať vymyslieť, stačí ak tvorcovia nechajú svoju fantáziu voľne pracovať. Môžeme zájsť až do absurdity, prečo sa nedostať až k zvieratám, alebo rovno neživým predmetom. Už teraz tu máme mierne neočakávaného vraha v podobe nehybného chlapca v kóme, v Amityville: Prebudenie.
„Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať.“
Tento nápad v skutočnosti vôbec nepôsobí absurdne, práve naopak, pôsobí dokonale funkčne a zaujímavo. Tínedžerovi by nemal fungovať mozog, vraj už odumrel a telo prežíva v čisto vegetatívnom stave. Matka tomu samozrejme odmieta uveriť, kým dýcha, žije v nej nádej na synovo uzdravenie. Pochybuje naopak jeho sestra, dvojča, podľa vlastných slov prepojené, a vie, že v tele už nikto nie je. Presnejšie, plne o tom bola presvedčená, kým sa do domu nepresťahovali. Tam začalo ožívať, zväčša o 3:15 ráno. Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať. Ako keby v ňom skutočne opäť bol James. Belle ale pochybuje. Zistí, akú minulosť mal dom, teda, zistí, že to vedia všetci okrem nej. Dejú sa totiž aj iné čudné veci, cítiť prítomnosť zla, a dosť ťažko je nedávať do súvisu s ňou všetky neočakávané udalosti. Vrátane tých zdanlivo pozitívnych.
„To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film.“
Nápad nie je tak ako sa občas stáva tým celkom jediným, čím tvorcovia disponujú. Čo na druhej strane neznamená, že by toho tvorcovia k nemu vedeli ponúknuť výrazne veľa. Čas sa naťahuje od začiatku, a tento trend sa bude stupňovať až do konca. Viacero tém sa rozvinie v celkom krátkom trvaní a už sa k nim nevrátime, asi pretože nikam neviedli. To hlavné s čím film pracuje potom pôsobí ako materiál na len trocha dlhšiu hororovú poviedku, ktorú natiahli na celovečerný film. Ožívajúci chlapec je rozhodne fajn. Ľudia v kóme majú svoj vlastný tajomný nádych, skombinovať ho s temnými silami diabolského domu nie je vôbec márny nápad. Škoda len, že skutočne strašidelných scén je tak málo. Za celý film sú dokopy možno tri, aj tie ak nastrašia, je to len tým klasicky primitívnym spôsobom náhleho vyskočenia skombinovaným s hrozivým vzhľadom.
Ak niečo pôsobí ako trocha prepracovanejšie, je to postava matky. Tá je presvedčivo stvárnená a pôsobí na nás tajomne hrozivo. My vôbec netušíme, či by sme vôbec mohli mať právo čokoľvek jej vyčítať. Túži iba, aby jej syn žil, čo je u matky pochopiteľné až nevyhnutné. Rovnako ako chytanie sa každej nádeje a nie vždy celkom racionálny prístup k faktom. Na druhej strane, my tu tušíme určité zlo, rovnako ako jej dcéra. Tá sa s ním snaží bojovať, alebo prinajmenšom byť vo vzťahu k nemu opatrná. Prichádza ich odcudzenie, divák zároveň nevie, čo všetko za ním môže byť. Či ide skutočne len o materinský inštinkt a kam až jeho prejavy môžu zájsť.
„Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch.“
Proti pár kladom diela stojí nie celkom málo negatív. Fajn je nápad aj zápletka, scenáristické spracovanie má ale nemálo dier a nedostatkov. Prvým, aj keď možno menej podstatným, je samotná kríza reality. V dome sa na jednej strane údajne odohrali udalosti z predošlých dielov. Postavy majú zároveň samotné filmy k dispozícii, ako keby išlo len o fikciu. Väčším problémom sú klasické neduhy duchárskych hororov, mnohé z nich v tomto prípade výrazné a svojou kvalitou až takmer na televíznej úrovni. Niektoré vyskakovačky nemajú ďaleko od komickosti a strašenie od primitívnosti. Najhoršie je ale celkom dejovo nezaujímavé spracovanie, to obzvlášť zamrzí pri viacerých dobrých nápadoch. Ktoré sa v ňom nakoniec tiež v priveľkej miere stratia.
Amityville: Prebudenie by vôbec nemuselo byť tak zlé pokračovanie, akým v skutočnosti je. Jeho spracovanie presne zodpovedá klasickému žmýkaniu známej značky, bez snahy a potreby priniesť divákovi skutočnú kvalitu a zaujímavý zážitok. Pritom potenciál tam bol. Len chýbali schopnosti či záujem ho využiť.
