najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
The Honeymoon Phase
Ako dlho trvá láskavá pohodička?
Prečo sa väčšina párov, ktoré na sebe spočiatku vidia len to pozitívne a majú pocit, že konečne našli toho pravého, nakoniec rozíde. Čo sa v nich zmení, a dá sa tomu zabrániť? Je možné, aby počiatočná zamilovanosť vytrvala večne, a aby sa aj po rokoch ľúbili tak, ako keď sa zoznámili? Súvislosť by mohla byť so sexom, to je ale len hypotéza. Treba ju potvrdiť, či nájsť nejakú inú, a ísť na to vedecky. Alebo aspoň sa tak tváriť, pri psychologických pokusoch už to tak chodí. Vyzerajú bizarne a často potvrdia niečo celkom iné, než čo bol ich deklarovaný zámer. Tento teda tvrdí, že skúma aspekty partnerskej fázy zvanej The Honeymoon Phase.
„Vznikajú v nás len očakávania, čo asi môže tento psychologický experiment priniesť, zlovestnosti v nich ale zatiaľ veľa nie je.“
Keby nám hlavný hrdina hneď v úvode nepovedal, že jeho žena spáchala v ich svadobnú noc samovraždu, znepokojivé pocity by v nás príliš nemalo čo vyvolávať. Vidíme zamilovanú dvojicu, potrebujú peniaze. Tu ich môžu získať podozrivo veľa, strach to v nich ale nevyvolá. Tak isto ani začiatok experimentu, zdá sa, že si akurát idú žiť v luxuse, ako keby naozaj boli na svadobnej ceste. Akurát sú zatvorení, a odkázaní sami na seba, jedinú spoločnosť im robia hologramy doktorov. Zatiaľ im to neprekáža, v divákovi je ten pocit až trochu nepresvedčivo prisilný. Vznikajú v nás len očakávania, čo asi môže tento psychologický experiment priniesť, zlovestnosti v nich ale zatiaľ veľa nie je.
Jediný mierne krvavý incident nakoniec skončí na úrovni niečoho, čo sa možno nestalo. Medzi dvojicou to začne škrípať, ale len tak obyčajne, ako sa to jednoducho stáva, či niekedy stávať musí. Čo sa tu skutočne deje pochopíme až neskôr, že sa nám snažili naznačiť. Nemali sme to ale ako pochopiť, a tieto náznaky ani nemali veľký potenciál nás skutočne znepokojiť. Niečo je mierne zvláštne, zľahka podozrivé, nesedí tak celkom na 100%. Videli sme horšie a dramatickejšie odcudzenia dvoch ľudí, tu pritom dlho ani nejde o odcudzenie či skutočný strach. Len akúsi neurčitú neistotu, mierne podozrenie. Ľahkú nepohodu hlavnej hrdinky. Pomaly sa blížime k thrilleru, kde cítime, že niečo predsa nemusí byť v poriadku. Ale horor?
„Na filme našťastie nie je ani nič zásadne zlé, nezaujme ale ani nijako nehororovo.“
Zápletka nakoniec hororovou v zásade je a záver už mu viac menej bude zodpovedať. Predtým ale musí prísť posun, keď sa v diele konečne začne niečo diať. Jednu podivnosť nám vôbec nevysvetlia, niežeby to skutočne prekážalo. Pochopiteľné je aj to, ako nastane zlom, keď určité skutočnosti jednoducho vyjdú najavo. Na čo sme sa ale pozerali dovtedy? Znepokojenie bolo mierne, bolo ho málo a nikam viditeľne nesmerovalo. Diváka teda nechávalo skôr chladným. Na filme našťastie nie je ani nič zásadne zlé, nezaujme ale ani nijako nehororovo. Dialógy nie sú rušivé a neiritujú, tiež ale ničím neoslovia. Samotné postavy tiež divákovi neprekážajú, zaujímavé ale nie sú a hlavne mužský hrdina pôsobí skôr nesympaticky a príliš nehrozí, že by sa s ním divák stotožnil. Podobne je to ale aj s Eve, do ktorej strachov, keď na konci prídu, sa príliš nedá vžiť.
„Pozitívne je, že všetko zapadne do seba, to je ale asi tak jediné očakávanie, ktoré nakoniec bude prekonané.“
Samotný záver už zastihne diváka mierne unaveného, a tiež rezignovaného na hororové očakávania. Vysvetlenie niečo objasní, skôr ale v štýle, aby sa nepovedalo, a tak nás aj poteší- že všetko začne aspoň ako tak dávať zmysel. Trocha napätia a akcie by mohlo potešiť, ich nadväznosť na predošlý priebeh ale nie je celkom plynulá a oproti pomalému zvyšku filmu sa zdajú ešte horšie zvládnuté. Či podobne, tu už ale máme pocit, že na toto sme čakali. O to viac nás sklame, keď nás to vlastne nijako výrazne nezaujme. Pozitívne je, že všetko zapadne do seba, to je ale asi tak jediné očakávanie, ktoré nakoniec bude prekonané.
The Honeymoon Phase nie je celkom zlý, zato ale značne nezaujímavý film. Námet nepôsobí ani zásadne originálne a darí sa z jeho hororového potenciálu vyťažiť len veľmi málo. Určite mohol byť napínavejší, viac sa snažiť diváka znepokojiť či nastrašiť. Alebo keď už sa vyžíval v pomalosti, spraviť aspoň tú nejakým spôsobom zaujímavú. To sa nestalo, a to že film nie je ničím zásadne rušivý je nakoniec jeho najväčším kladom. Ničím nevyniká ani v smere možných kladov a teda ani dôvodov, prečo by sa ho oplatilo pozerať.
