hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Hellions

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke
Keď na Halloween doktor oznámi sedemnásťročnému dievčaťu, že je tehotná, veľmi jej do smiechu nebude. Nepomôžu ani škriatkovské ušká, ktoré má doktor nasadené. Nepoteší ju ani, keď dievčatko v čakárni opätuje pochvalu pre jej kostým. Pretože Dora na sebe kostým nemá. Náladu jej nezdvihne ani matka. Súhlasí, že nie každá môže byť najlepšou žiačkou ročníka. Bola by ale rada, keby ho aspoň ukončila. Celkom vhodné podmienky oznámiť jej, že je tehotná, nie? Keby ešte tak čakala normálne dieťa. Lenže je Halloween, všade sa rozliezajú akísi Hellions.
12. 10. 2015

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

recenzie.

The Taking of Deborah Logan

Andrej Gomora | 18. 9. 2015
0
4/10          
žáner:
found footage/ mockumentary, ghost, psycho

Kto ovládne telo, keď ho opustí myseľ?


Využiť starobu a Alzheimera ako námet hororu asi nenapadlo ešte nikomu. Strašidelné nepochybne sú, ale predsa, určité veci do oblasti zábavy nepatria. Preto im treba dať niečo navyše. Staré tajomstvo, ktoré vďaka slabnúcemu mozgu vylezie von. A prečo len tajomstvo, rovno druhá identita s nadprirodzenými schopnosťami. Postupne si vezme starnúcu dámu v The Taking of Deborah Logan.
 

„Deborah je predsa len dáma, napriek zhoršujúcemu sa stavu jej záleží na vlastnej dôstojnosti."

Keďže starí chorí ľudia majú radi zmeny a votrelcov, pre zlepšenie jej stavu k nej dcéra nasťahuje filmový štáb. Nie z reality šou, výskumníkov. Zaplatia, preto ich potrebujú, vlastne sú ich posledná nádej. Deborah je predsa len dáma, napriek zhoršujúcemu sa stavu jej záleží na vlastnej dôstojnosti. O tú ju pripravuje napred len choroba, neschopnosť postarať sa o seba. Postupne jej správanie ale mierne uteká z bežného rámca diagnózy. Sťahuje si kožu. Zúrivo kope na záhrade, v noci chodí po dome, nahá. Vyskakuje na kuchynskú linku, ale pritom nevyskakuje. Vznáša sa. Hovorí po francúzsky, aj keď po francúzsky nikdy nevedela. Tu už skutočne niečo nesedí. Zvyknú chorí na Alzheimera unášať deti z nemocnice?

„Podobne ako duchovia v niektorých duchárskych hororoch, Deborah sa správa efektne často bez logiky."

Začiatok diváka skutočne naplaší, a nie v pozitívnom zmysle. Naozaj sa mu zdá, že sa ide pozerať na dezorientovanú dámu, ktorá bude ohrozovať ľudí, pretože ich nespoznáva. Na tom nie je nielen nič zábavné, ale ani vhodné ako náplň programu s účelom baviť akýmkoľvek spôsobom. Iskrička nádeje sa zablysne až keď sa objavia prvé nadprirodzené javy. Nemusia byť ani hrozivé, hlavne že nám dovolia dúfať, že tu pôjde o niečo viac. Tvorcovia si asi uvedomili potrebu výrazne ukázať, že im nejde o realizmus. Preto sa miestami prepracovali až k absurdite. Podobne ako duchovia v niektorých duchárskych hororoch, Deborah sa správa efektne často bez logiky. To by sa ešte zniesť dalo. Rušivá je skôr nechutnosť, trhanie kože, ako aj babičkina nahota.

„Babka sa dlho zdá riziko hlavne pre seba samú, pre ostatných len minimálne."

Zápletka filmu sa nám odhaľuje pomaly, v nárazoch. Napred pochopíme, že by nejaká aj mohla byť, potom že by mohla aj dávať zmysel. Aj keď nejde o žiaden do detailov dotiahnutý skvost, pôsobiť v zásade dokáže. Ochorenie slúži hlavne na sťaženie komunikácie babičky s okolím, pomáha ostatných miasť. Zmätený je aj divák, čoho sa vlastne báť. Babka sa dlho zdá riziko hlavne pre seba samú, pre ostatných len minimálne. Také sú často aj strašidelné scény. Tŕpneme, čo si tá chudera znova spraví.

„Hrozba, na ktorú sa premení, pôsobí nápadito, no stále trochu absurdne."

Skutočným nebezpečím aj pre svoje okolie sa stáva až úplne ku koncu. Hrozba, na ktorú sa premení, pôsobí nápadito, no stále trochu absurdne. Nejde tu ani tak o nádych komiky, skôr rozprávkovosti. Preto sme aj pri najhrozivejších scénach už niekde mimo reality. Nie spôsobom iritujúcim, no predsa v nás kazí strach. Viacero scén sa v zásade aj podarí, presvedčia nás, že tu už sa nehráme ani nevtipkujeme, ide do tuhého so všetkým, čo k tomu patrí. Táto časť je ale krátka a zároveň neprehľadná. Chýbajú potenciálne obete, skôr vidíme postavy o ktorých sme presvedčení, že sa im nič stať nemôže.

Nie úplne domyslené je navyše použitie found footage. V kľúčových scénach síce pomáha budovať napätie, no vo filme vidíme, ako málo už filmári cítia potrebu domýšľať ho či robiť si starosti s jeho logickosťou. Kameramani majú byť tím výskumníkov Alzheimera. Dajme tomu, že nakrúcanie každého kroku je pre nich profesionálnym zvykom a nedokážu na tmavú povalu vyjsť inak ako kamerou napred. Aby ale osemdesiatročne babičke inštalovali kamery všade vrátane spálne už by bol skutočne výplod chorej mysle. Ktorá by si sama nepochybne zaslúžila pozorovanie ešte viac.

The Taking of Deborah Logan je vrámci žánra found footage ľahký podpriemer. Drží sa nad hranicou pozerateľnosti, pár scénami diváka poteší, ale celkove ho nemá veľmi čím osloviť. Nepochybne sme tu mali oveľa horšie filmy a večer sa dá stráviť aj neporovnateľne menej príjemne. Nakoľko je to výhra, posúďte sami.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy