recenzie.

The Taking of Deborah Logan

Andrej Gomora | 18. 9. 2015

0

4/10          

žáner:

found footage/ mockumentary, ghost, psycho

Kto ovládne telo, keď ho opustí myseľ?

„Deborah je predsa len dáma, napriek zhoršujúcemu sa stavu jej záleží na vlastnej dôstojnosti."

Keďže starí chorí ľudia majú radi zmeny a votrelcov, pre zlepšenie jej stavu k nej dcéra nasťahuje filmový štáb. Nie z reality šou, výskumníkov. Zaplatia, preto ich potrebujú, vlastne sú ich posledná nádej. Deborah je predsa len dáma, napriek zhoršujúcemu sa stavu jej záleží na vlastnej dôstojnosti. O tú ju pripravuje napred len choroba, neschopnosť postarať sa o seba. Postupne jej správanie ale mierne uteká z bežného rámca diagnózy. Sťahuje si kožu. Zúrivo kope na záhrade, v noci chodí po dome, nahá. Vyskakuje na kuchynskú linku, ale pritom nevyskakuje. Vznáša sa. Hovorí po francúzsky, aj keď po francúzsky nikdy nevedela. Tu už skutočne niečo nesedí. Zvyknú chorí na Alzheimera unášať deti z nemocnice?

„Podobne ako duchovia v niektorých duchárskych hororoch, Deborah sa správa efektne často bez logiky."

Začiatok diváka skutočne naplaší, a nie v pozitívnom zmysle. Naozaj sa mu zdá, že sa ide pozerať na dezorientovanú dámu, ktorá bude ohrozovať ľudí, pretože ich nespoznáva. Na tom nie je nielen nič zábavné, ale ani vhodné ako náplň programu s účelom baviť akýmkoľvek spôsobom. Iskrička nádeje sa zablysne až keď sa objavia prvé nadprirodzené javy. Nemusia byť ani hrozivé, hlavne že nám dovolia dúfať, že tu pôjde o niečo viac. Tvorcovia si asi uvedomili potrebu výrazne ukázať, že im nejde o realizmus. Preto sa miestami prepracovali až k absurdite. Podobne ako duchovia v niektorých duchárskych hororoch, Deborah sa správa efektne často bez logiky. To by sa ešte zniesť dalo. Rušivá je skôr nechutnosť, trhanie kože, ako aj babičkina nahota.

„Babka sa dlho zdá riziko hlavne pre seba samú, pre ostatných len minimálne."

Zápletka filmu sa nám odhaľuje pomaly, v nárazoch. Napred pochopíme, že by nejaká aj mohla byť, potom že by mohla aj dávať zmysel. Aj keď nejde o žiaden do detailov dotiahnutý skvost, pôsobiť v zásade dokáže. Ochorenie slúži hlavne na sťaženie komunikácie babičky s okolím, pomáha ostatných miasť. Zmätený je aj divák, čoho sa vlastne báť. Babka sa dlho zdá riziko hlavne pre seba samú, pre ostatných len minimálne. Také sú často aj strašidelné scény. Tŕpneme, čo si tá chudera znova spraví.

„Hrozba, na ktorú sa premení, pôsobí nápadito, no stále trochu absurdne."

Skutočným nebezpečím aj pre svoje okolie sa stáva až úplne ku koncu. Hrozba, na ktorú sa premení, pôsobí nápadito, no stále trochu absurdne. Nejde tu ani tak o nádych komiky, skôr rozprávkovosti. Preto sme aj pri najhrozivejších scénach už niekde mimo reality. Nie spôsobom iritujúcim, no predsa v nás kazí strach. Viacero scén sa v zásade aj podarí, presvedčia nás, že tu už sa nehráme ani nevtipkujeme, ide do tuhého so všetkým, čo k tomu patrí. Táto časť je ale krátka a zároveň neprehľadná. Chýbajú potenciálne obete, skôr vidíme postavy o ktorých sme presvedčení, že sa im nič stať nemôže.

Nie úplne domyslené je navyše použitie found footage. V kľúčových scénach síce pomáha budovať napätie, no vo filme vidíme, ako málo už filmári cítia potrebu domýšľať ho či robiť si starosti s jeho logickosťou. Kameramani majú byť tím výskumníkov Alzheimera. Dajme tomu, že nakrúcanie každého kroku je pre nich profesionálnym zvykom a nedokážu na tmavú povalu vyjsť inak ako kamerou napred. Aby ale osemdesiatročne babičke inštalovali kamery všade vrátane spálne už by bol skutočne výplod chorej mysle. Ktorá by si sama nepochybne zaslúžila pozorovanie ešte viac.

The Taking of Deborah Logan je vrámci žánra found footage ľahký podpriemer. Drží sa nad hranicou pozerateľnosti, pár scénami diváka poteší, ale celkove ho nemá veľmi čím osloviť. Nepochybne sme tu mali oveľa horšie filmy a večer sa dá stráviť aj neporovnateľne menej príjemne. Nakoľko je to výhra, posúďte sami.