recenzie.

The Bay

Andrej Gomora | 16. 1. 2013

0

7/10          

žáner:

eco-terror, found footage/ mockumentary

Hororový dokument, alebo dokumentárny horor?

Predstavte si, že festival Jeden svet by vám premietol dokument o tom, ako nezodpovedné nakladanie so slepačími výkalmi a odpadkami prerástlo do katastrofy. Steroidy, chemikálie a radiácia unikali do vody tak dlho, že spôsobili nenávratné škody, a doplatili na ne takmer všetci obyvatelia malého amerického mestečka. Všetky záznamy o katastrofe zhabala vláda. Presne tak, ako pred ňou systematicky umlčiavala každého, kto na riziká upozorňoval. Starosta, ktorý vedel že voda ja na úplnej hranici normy aj tak nechal otvoriť zariadenie na odslaňovanie vody, nech ju ľudia pijú. Až do konca občanom tvrdil, že všetko je v poriadku, niet sa čoho báť. Hlavný je rozvoj, o ostatné sa postaráme, keď budú peniaze. Všetky informácie prenikli na verejnosť až teraz, vďaka portálu govleaks. Sprevádza nás nimi miestna reportérka Donna Thompson a dokument nazvala The Bay.

„Kompozícia imituje skutočné dokumenty a len minimálne do nej primiešava prvky narácie."

No dobre, netvárme sa, že sa všetko naozaj stalo, aj keď film na tom trvá. Keby sme neprihliadali na obsah, pokojne by sa mu dalo aj veriť. Zmutovaný parazit, ktorý vďaka steroidom zo slepačích výkalov, všemožným chemikáliám a úniku radiácie prerástol z bežnej veľkosti pár milimetrov na niekoľko centimetrov aj metrov a niekoľko sto mŕtvych za jeden deň a noc je predsa trochu prisilná káva. Aj tak je dielo nakrútené výrazne realisticky. V porovnaní so všetkými found footage horormi aj pokusmi o mockumentary, ako Grave Encounters a The Tunnel používa údajne autentické zábery zásadne inak. Kamery sa netrasú, ľudia za nimi nefunia ani neplačú. Všetko nesmeruje k scéne, keď z tmy vyskočí rozmazaná postava s veľkými zubami. Kompozícia imituje skutočné dokumenty a len minimálne do nej primiešava prvky narácie. Výsledkom je, že nevidíme postavy a ich prežívanie. Máme pred sebou dokument o udalosti, a tej úlohou je byť hororová.

„Ako keď počujeme rozprávať mladú Ukrajinku, že si chce ísť hľadať prácu do Turecka, a vieme, že skončí nedobrovoľne v bordeli. Asi tak sa pozeráme na ľudí keď skáču do vody a veselo sa šantia."

Vtiahnuť do seba nás tak ako hraný film môže aj dokument. Predstavíme si, aké by to asi bolo žiť v Severnej Kórey, byť černochom v Rusku alebo bojovať za záchranu stromov v USA. Teraz si môžeme predstaviť, aké by asi bolo ocitnúť sa v meste, kde každý kontakt s vodou vedie ku krutej smrti. Ľudia kričia od hrôzy a bolesti, keď sa im po tele začnú robiť obrovské pľuzgiere. V tomto smere je naplnená aj potrebná kvóta gore, ktoré je miestami obzvlášť nechutné. Efekty zobrazenia pľuzgierov a rozožratých tiel je z hľadiska uveriteľnosti na minimálnej úrovni, čo ale postačuje. Naopak prílišná spektakulárnosť by mohla uškodiť snahe o realizmus. Dramatizácia funguje ako v dokumente, ktorý sa stupňuje vysvetľovaním rozsahu problému, príbehmi ľudí, ktorých postihol, a ako nevinne sa do neho zaplietli. Ako keď počujeme rozprávať mladú Ukrajinku, že si chce ísť hľadať prácu do Turecka, a vieme, že skončí nedobrovoľne v bordeli. Asi tak sa pozeráme na ľudí keď skáču do vody a veselo sa šantia. V stručnosti vidíme pár ľudských príbehov. Pubertiakov, rodiny, policajtov. Doktora, ktorý na svoju obetavosť nakoniec doplatil vlastným životom. Postavy úmyselne zostávajú v škatuľkách, keďže ich vykreslenie nie je dôležité. Cieľom je presvedčiť diváka, že udalosť sa týkala ľudí ako je on, a to sa mu v zásade darí. Využívaním prostriedkov dokumentu sa film vyhýba silenosti ktorá niekedy sprevádza miešanie žánrov, či presnejšie ich pretvarovanie sa. Film sa nevzdáva akurát pár lacnejších ľakačiek, žiadna našťastie pôsobí rušivo a inak pomalý priebeh aspoň oživia.

Po vzhliadnutí filmu sa ako hlavná otázka javí, aký potenciál má žáner poctivého a realistického hororového mockumentary. The Bay  je nakrútený dobre a presvedčivo, má uveriteľný námet a ešte aj spoločensko- politický podtón. Pri hodnotení celkového hororového zážitku sa ale aj tak dostáva len na lepší priemer. Nedokáže dať divákovi skutočné vzrušenie, len nepokoj. Pre časť publika bez lásky k dokumentom môže byť naviac úplne nestráviteľný. Berme ho teda ako o výborný pokus na nesprávnej ceste, ktorý by nemuselo byť dobrý nápad skúšať zopakovať.