hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

The Bay

Andrej Gomora | 16. 1. 2013
0
7/10          
žáner:
eco-terror, found footage/ mockumentary

Hororový dokument, alebo dokumentárny horor?


Predstavte si, že festival Jeden svet by vám premietol dokument o tom, ako nezodpovedné nakladanie so slepačími výkalmi a odpadkami prerástlo do katastrofy. Steroidy, chemikálie a radiácia unikali do vody tak dlho, že spôsobili nenávratné škody, a doplatili na ne takmer všetci obyvatelia malého amerického mestečka. Všetky záznamy o katastrofe zhabala vláda. Presne tak, ako pred ňou systematicky umlčiavala každého, kto na riziká upozorňoval. Starosta, ktorý vedel že voda ja na úplnej hranici normy aj tak nechal otvoriť zariadenie na odslaňovanie vody, nech ju ľudia pijú. Až do konca občanom tvrdil, že všetko je v poriadku, niet sa čoho báť. Hlavný je rozvoj, o ostatné sa postaráme, keď budú peniaze. Všetky informácie prenikli na verejnosť až teraz, vďaka portálu govleaks. Sprevádza nás nimi miestna reportérka Donna Thompson a dokument nazvala The Bay.

„Kompozícia imituje skutočné dokumenty a len minimálne do nej primiešava prvky narácie."

No dobre, netvárme sa, že sa všetko naozaj stalo, aj keď film na tom trvá. Keby sme neprihliadali na obsah, pokojne by sa mu dalo aj veriť. Zmutovaný parazit, ktorý vďaka steroidom zo slepačích výkalov, všemožným chemikáliám a úniku radiácie prerástol z bežnej veľkosti pár milimetrov na niekoľko centimetrov aj metrov a niekoľko sto mŕtvych za jeden deň a noc je predsa trochu prisilná káva. Aj tak je dielo nakrútené výrazne realisticky. V porovnaní so všetkými found footage horormi aj pokusmi o mockumentary, ako Grave Encounters a The Tunnel používa údajne autentické zábery zásadne inak. Kamery sa netrasú, ľudia za nimi nefunia ani neplačú. Všetko nesmeruje k scéne, keď z tmy vyskočí rozmazaná postava s veľkými zubami. Kompozícia imituje skutočné dokumenty a len minimálne do nej primiešava prvky narácie. Výsledkom je, že nevidíme postavy a ich prežívanie. Máme pred sebou dokument o udalosti, a tej úlohou je byť hororová.

„Ako keď počujeme rozprávať mladú Ukrajinku, že si chce ísť hľadať prácu do Turecka, a vieme, že skončí nedobrovoľne v bordeli. Asi tak sa pozeráme na ľudí keď skáču do vody a veselo sa šantia."

Vtiahnuť do seba nás tak ako hraný film môže aj dokument. Predstavíme si, aké by to asi bolo žiť v Severnej Kórey, byť černochom v Rusku alebo bojovať za záchranu stromov v USA. Teraz si môžeme predstaviť, aké by asi bolo ocitnúť sa v meste, kde každý kontakt s vodou vedie ku krutej smrti. Ľudia kričia od hrôzy a bolesti, keď sa im po tele začnú robiť obrovské pľuzgiere. V tomto smere je naplnená aj potrebná kvóta gore, ktoré je miestami obzvlášť nechutné. Efekty zobrazenia pľuzgierov a rozožratých tiel je z hľadiska uveriteľnosti na minimálnej úrovni, čo ale postačuje. Naopak prílišná spektakulárnosť by mohla uškodiť snahe o realizmus. Dramatizácia funguje ako v dokumente, ktorý sa stupňuje vysvetľovaním rozsahu problému, príbehmi ľudí, ktorých postihol, a ako nevinne sa do neho zaplietli. Ako keď počujeme rozprávať mladú Ukrajinku, že si chce ísť hľadať prácu do Turecka, a vieme, že skončí nedobrovoľne v bordeli. Asi tak sa pozeráme na ľudí keď skáču do vody a veselo sa šantia. V stručnosti vidíme pár ľudských príbehov. Pubertiakov, rodiny, policajtov. Doktora, ktorý na svoju obetavosť nakoniec doplatil vlastným životom. Postavy úmyselne zostávajú v škatuľkách, keďže ich vykreslenie nie je dôležité. Cieľom je presvedčiť diváka, že udalosť sa týkala ľudí ako je on, a to sa mu v zásade darí. Využívaním prostriedkov dokumentu sa film vyhýba silenosti ktorá niekedy sprevádza miešanie žánrov, či presnejšie ich pretvarovanie sa. Film sa nevzdáva akurát pár lacnejších ľakačiek, žiadna našťastie pôsobí rušivo a inak pomalý priebeh aspoň oživia.

Po vzhliadnutí filmu sa ako hlavná otázka javí, aký potenciál má žáner poctivého a realistického hororového mockumentary. The Bay  je nakrútený dobre a presvedčivo, má uveriteľný námet a ešte aj spoločensko- politický podtón. Pri hodnotení celkového hororového zážitku sa ale aj tak dostáva len na lepší priemer. Nedokáže dať divákovi skutočné vzrušenie, len nepokoj. Pre časť publika bez lásky k dokumentom môže byť naviac úplne nestráviteľný. Berme ho teda ako o výborný pokus na nesprávnej ceste, ktorý by nemuselo byť dobrý nápad skúšať zopakovať.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok