recenzie.

Digging Up the Marrow

Andrej Gomora | 21. 3. 2016

0

3/10          

žáner:

found footage/ mockumentary, bizarre

Kedy vystrčí mutant hlavu z nory?

„Objavil vraj tajný podzemný svet. Uchyľujú sa doňho všetci, kto sa narodili zdeformovaní."

Sám o sebe tu nakrúca dokument konkrétne Adam Green, režisér hororu Frozen. Ten si aj musíme neustále pripomínať, na tričkách, pozadiach obrazoviek aj priamymi narážkami. Dokumentárnou formou napred on aj ďalší hororoví tvorcovia hovoria o svojej vášní k monštrám, čo pre nich znamenali a akú dôležitú úlohu zohrávali v ich životoch. Vždy ich brali len ako výplody fantázie, no Adam má príležitosť dokázať, že to tak nemusí byť. Osloví ho starší muž, bývalý vyšetrovateľ. Objavil vraj tajný podzemný svet. Uchyľujú sa doňho všetci, kto sa narodili zdeformovaní. Pozná predsa príbehy monštruóznych detí. Tie sa vždy záhadne po pár rokoch života stratia, ale nezomierajú. Odchádzajú žiť di podsvetia. Do toho sa dá dostať niekoľkými tajnými vchodmi, tie vždy po nejakom čase zasypú a vytvoria si nové. Na zemský povrch chodia zásadne v noci, sú plachí, je ťažké ich vidieť. Jemu sa už viackrát podarilo objaviť vstup do ich ríše a videl niekoľko zdeformovaných jedincov. Aj teraz o jednom vchode vie a volá filmárov, aby prišli sledovať v noci jeho okolie. Určite sa tam nejaká príšera objaví.

Ray Wise, fanúšikom Mestečka Twin Peaks známy ako Leeland Palmer, spočiatku veľmi dobre funguje ako tajomný starý pán. Presvedčivo nám prezentuje mutantský svet ako ho poznáme z Futuramy a fotky skutočných zdeformovaných detí sú nadlho to najstrašidelnejšie, čo uvidíme. Temný je teda film skôr dokumentárne, podobní ľudia sa predsa skutočne rodia a to, že žijú niekde v podzemí, robí ich existenciu ešte smutnejšou. Po prvotnom zapôsobení tejto skutočnosti už ale film začína byť bezradný.

„V porovnaní s počiatočnou predstavou sa zápletka javí čoraz menej sľubne, stráca sa a nikam nesmeruje."

Príšery majú byť plaché, je ťažké ich vidieť a filmári trávia noc pozorovaním diery, kde si ani nevšimnú, že sa niečo mihlo. Tvrdí im to len starý čudák. Toho úloha začína byť rovnako nejasná a jeho prvotné čaro sa rýchlo stratí. Objavia sa prvé monštrá, sú hnusné, zatiaľ ale neškodné. Na nás starý pán ako tak pôsobil, kým sme mu verili, hoci aj ako čudákovi. Jeho správanie začne byť podozrivé, vidíme, že niečo skrýva a aj tušíme, čo to asi bude. V porovnaní s počiatočnou predstavou sa zápletka javí čoraz menej sľubne, stráca sa a nikam nesmeruje. Podstatnou zostáva myšlienka na monštrá, ale to je všetko. Musí nám stačiť, že tam niekde sú.

„Ku koncu už sú nám všetky postavy vyslovene nesympatické- afektované, preštylizované a vtieravé."

Pozvoľná snaha o gradovanie ide hlavne smerom robenia zo starčeka čoraz väčšieho čudáka. On ale nie je nijako nebezpečný, o tom nikdy nezapochybujeme. Pritom dedko nám podáva strašidelné príbehy o príšerách, tie sa tiež stupňujú. Len keď už nevieme čomu a komu veriť, pôsobia na nás stále menej. Ku koncu už sú nám všetky postavy vyslovene nesympatické- afektované, preštylizované a vtieravé. Ako keby malo ísť o vtip, hru, lenže nič zrovna zábavné v tomto smere tu nemáme. Hravo hororové sa snaží byť aj finále, pár príšer vybehne z diery, naháňa niekoho. Mohli by byť strašidelné, tam kde sa film dopracoval už ale skutočne nehrozí, že by niekoho nastrašil. On sa predsa len tak zabáva.

Digging Up the Marrow je jeden z filmov, kde si na konci poviete, že vám predsa malo byť jasné, že to muselo dopadnúť nejako takto. Film nie je seriózne strašidelný, zároveň sa ale nedá nazvať ani zábavným, a to v žiadnom smere. Nie je úplne zle nakrútený, pre fanúšikov hororov má zobrazenie sveta jeho tvorcov svoje čaro. Inak je tu tých pár svetlých momentov tajomného Leelanda. Ale nič z toho sa nedá nazvať dôvodom, prečo by sa tento film oplatilo pozerať.