recenzie.

Vij

Andrej Gomora | 22. 9. 2016

0

8/10          

žáner:

bizarre, ghost, retro

Najviac ako sa ruská rozprávka môže priblížiť hororu

Hoci Nikolaj Vasilievič Gogoľ sa zvykne radiť medzi spisovateľov ruského realizmu, jeho pozícia je v ich rámci mierne špecifická. Okrem toho, že bol vlastne Ukrajinec, aj v jeho štýle bolo veľa prvkov nie celkom zodpovedajúcich realizmu. Do toho možno sedela Gogoľova satira, tá ale často prechádzala do čistej absurdity až surrealizmu. Navyše za romantické by sa dali pokladať jeho národne oslavné diela, tie ale tiež nie celkom splývali s podobnou tvorbou. Hranicu viditeľného nezmyslu neprekračovali, len sa jej držali natoľko presne a viditeľne, že čitateľ mal nárok byť zmätený z toho, ako ich autor vlastne mohol myslieť. Podobne vyzerala aj Gogoľova novela Vij, viackrát filmovo spracovaná, najverejnejšie v sovietskej verzii z roku 1967.

„Chce, aby Choma a nikto iný prišiel, a modlil sa tri dni pri jej mŕtvole.“

Príbeh vychádza z ukrajinskej ľudovej povesti o troch seminaristoch. Idú na prázdniny domov, patriarcha ich len pred cestou upozorní, aby sa dobre správali. A pripomenie, čo navystrájali seminaristi minulý rok. Lumpáctva začne samozrejme stvárať celá škola hneď, ako opustia internát, táto trojica sa cestou zatúla k drevenému domčeku. Domácu požiadajú, či by mohli prespať, a aj keď tá napred tvrdí, že nemá miesto, nakoniec ich ubytuje. V noci príde za jedným z nich, filozofom Chomom. Ten si sprvu myslí, že starej žene chýba objatie muža, následne ale zistí, že baba má pre neho iné využitie. Osedlá si Chomu a letí na ňom niekde ďaleko ponad hory. Keď nakoniec pristanú, Choma chytí kus dreva a nahnevaný ženu umláti. Tá povie, že ju zabíja, a premení sa na mladú krásavicu. Choma sa vráti, no čoskoro ho zavolajú, vraj bohatému statkárovi umiera dcéra. Chce, aby Choma a nikto iný prišiel, a modlil sa tri dni pri jej mŕtvole. Dostane dobre zaplatené, ale ako mu je jasné, bez zadrhla to nebude.

„Irónia je ako to u Gogoľa býva jemná, pritom neprehliadnuteľná.“

Keďže ide o ľudovú povesť, mohlo by sa núkať porovnanie s nedávnou Čarodejnicou. Rozdiel je v tom, že tento príbeh spracoval Gogoľ a spisovateľov rukopis sa výborne podarilo preniesť aj do filmu. Irónia je ako to u neho býva jemná, pritom neprehliadnuteľná. Komické postavy sa s odstupom času javia ešte grotesknejšie ako v čase svojho vzniku. Aj tak z filmu nerobia grotesku, ktorú by nešlo brať vážne. Mladíci sú smiešni, nadsadení, ale aj tak ľudskí a ako spoločníci neposlúžia len ako predmet výsmechu.

„Horor je rozprávkový, hrozivé sú v ňom mýtické bytosti a len zľahka upravená žena v úlohe mŕtvoly.“

Atmosféra je od začiatku rozprávková, ale nie tak celkom bezstarostne ako pri obyčajných rozprávkach. Cítime niečo temné, aj napriek nadsadenosti strašidelné. Škoda, že k tej skutočnej hororovosti sa film dostane až na konci. Tri noci hrôzy sa stupňujú, fungujú tak, ako prijmeme film ako celok. Samozrejme nejde o žiadne explicitné násilie ani krv. Horor je rozprávkový, hrozivé sú v ňom mýtické bytosti a len zľahka upravená žena v úlohe mŕtvoly. My sa aj tak dokážeme do večne opitého Chomu vžiť. Prežívame jeho surreálne noci, zavretý sám s ožívajúcou mŕtvolou. Prvky humoru sú využité dokonale jemne, ako to Gogoľ vedel. Príbeh odľahčujú, posúvajú ho na hranicu absurdity. Nič to ale nemení na tom, ako ostatné prvky v rozprávaní účinkujú. Takže keď sa snaží byť strašidelné, skutočne strašidelným je, nech aj vieme že celé je to vlastne len akási uvoľnená hra.

Vij si uchováva veľa pozitív typických pre ruský film, aj keď možno nie ten najhodnotnejšie umelecký. Zároveň ale vôbec nie je prehnané nazývať toto dielo hororom, hlavne prihliadnuc na dobu jeho vzniku. Keďže ruský horor ako žáner sa začal kostrbato utvárať až v posledných rokoch, ide o pomerne ojedinelý ale zato veľmi príjemný a zaujímavý príspevok do svetovej kinematografie. Verné spracovanie Gogoľa spĺňa to, o čo sa snaží, inteligentne zabaví, aj nastraší.