hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Vij

Andrej Gomora | 22. 9. 2016
0
8/10          
žáner:
bizarre, ghost, retro

Najviac ako sa ruská rozprávka môže priblížiť hororu


Hoci Nikolaj Vasilievič Gogoľ sa zvykne radiť medzi spisovateľov ruského realizmu, jeho pozícia je v ich rámci mierne špecifická. Okrem toho, že bol vlastne Ukrajinec, aj v jeho štýle bolo veľa prvkov nie celkom zodpovedajúcich realizmu. Do toho možno sedela Gogoľova satira, tá ale často prechádzala do čistej absurdity až surrealizmu. Navyše za romantické by sa dali pokladať jeho národne oslavné diela, tie ale tiež nie celkom splývali s podobnou tvorbou. Hranicu viditeľného nezmyslu neprekračovali, len sa jej držali natoľko presne a viditeľne, že čitateľ mal nárok byť zmätený z toho, ako ich autor vlastne mohol myslieť. Podobne vyzerala aj Gogoľova novela Vij, viackrát filmovo spracovaná, najverejnejšie v sovietskej verzii z roku 1967.

„Chce, aby Choma a nikto iný prišiel, a modlil sa tri dni pri jej mŕtvole.“

Príbeh vychádza z ukrajinskej ľudovej povesti o troch seminaristoch. Idú na prázdniny domov, patriarcha ich len pred cestou upozorní, aby sa dobre správali. A pripomenie, čo navystrájali seminaristi minulý rok. Lumpáctva začne samozrejme stvárať celá škola hneď, ako opustia internát, táto trojica sa cestou zatúla k drevenému domčeku. Domácu požiadajú, či by mohli prespať, a aj keď tá napred tvrdí, že nemá miesto, nakoniec ich ubytuje. V noci príde za jedným z nich, filozofom Chomom. Ten si sprvu myslí, že starej žene chýba objatie muža, následne ale zistí, že baba má pre neho iné využitie. Osedlá si Chomu a letí na ňom niekde ďaleko ponad hory. Keď nakoniec pristanú, Choma chytí kus dreva a nahnevaný ženu umláti. Tá povie, že ju zabíja, a premení sa na mladú krásavicu. Choma sa vráti, no čoskoro ho zavolajú, vraj bohatému statkárovi umiera dcéra. Chce, aby Choma a nikto iný prišiel, a modlil sa tri dni pri jej mŕtvole. Dostane dobre zaplatené, ale ako mu je jasné, bez zadrhla to nebude.

„Irónia je ako to u Gogoľa býva jemná, pritom neprehliadnuteľná.“

Keďže ide o ľudovú povesť, mohlo by sa núkať porovnanie s nedávnou Čarodejnicou. Rozdiel je v tom, že tento príbeh spracoval Gogoľ a spisovateľov rukopis sa výborne podarilo preniesť aj do filmu. Irónia je ako to u neho býva jemná, pritom neprehliadnuteľná. Komické postavy sa s odstupom času javia ešte grotesknejšie ako v čase svojho vzniku. Aj tak z filmu nerobia grotesku, ktorú by nešlo brať vážne. Mladíci sú smiešni, nadsadení, ale aj tak ľudskí a ako spoločníci neposlúžia len ako predmet výsmechu.

„Horor je rozprávkový, hrozivé sú v ňom mýtické bytosti a len zľahka upravená žena v úlohe mŕtvoly.“

Atmosféra je od začiatku rozprávková, ale nie tak celkom bezstarostne ako pri obyčajných rozprávkach. Cítime niečo temné, aj napriek nadsadenosti strašidelné. Škoda, že k tej skutočnej hororovosti sa film dostane až na konci. Tri noci hrôzy sa stupňujú, fungujú tak, ako prijmeme film ako celok. Samozrejme nejde o žiadne explicitné násilie ani krv. Horor je rozprávkový, hrozivé sú v ňom mýtické bytosti a len zľahka upravená žena v úlohe mŕtvoly. My sa aj tak dokážeme do večne opitého Chomu vžiť. Prežívame jeho surreálne noci, zavretý sám s ožívajúcou mŕtvolou. Prvky humoru sú využité dokonale jemne, ako to Gogoľ vedel. Príbeh odľahčujú, posúvajú ho na hranicu absurdity. Nič to ale nemení na tom, ako ostatné prvky v rozprávaní účinkujú. Takže keď sa snaží byť strašidelné, skutočne strašidelným je, nech aj vieme že celé je to vlastne len akási uvoľnená hra.

Vij si uchováva veľa pozitív typických pre ruský film, aj keď možno nie ten najhodnotnejšie umelecký. Zároveň ale vôbec nie je prehnané nazývať toto dielo hororom, hlavne prihliadnuc na dobu jeho vzniku. Keďže ruský horor ako žáner sa začal kostrbato utvárať až v posledných rokoch, ide o pomerne ojedinelý ale zato veľmi príjemný a zaujímavý príspevok do svetovej kinematografie. Verné spracovanie Gogoľa spĺňa to, o čo sa snaží, inteligentne zabaví, aj nastraší.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy