hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Bird Box

Zatvoriť oči a načúvať spevu

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.

5. 2. 2019

The Abominable Dr. Phibes

Gotický predok exploitov
Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.
21. 5. 2014

After Midnight

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

17. 3. 2020

I Am Not a Serial Killer

Variácia čudných obyvateľov malého mesta

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.

25. 4. 2017

recenzie.

Revenge of the Pontianak

Andrej Gomora | 23. 1. 2020
0
7/10          
žáner:
ghost, mystery

Pohľad na prívetivejšiu tvár Ázie


Keď už sa tvárime, akí sme všetci racionálni a ako patria všetky povery a mýty do minulosti, na niečo nám predsa zostávajú dobré. Do hororov. My v Európe vlastne ani nevieme, či si o ázijských poverách len tak niečo nevymýšľajú, len aby to pekne znelo a dobre sa o tom nakrúcalo. To tentokrát rozhodne platí, do filmu sa nám dostáva okrem tajomnosti aj nádych romantiky. A hlavne krvavá éterická kráska. Ak ale ázijské horory sledujete dlhodobo, už ste asi počuli, že úmrtia žien pred, počas či po hneď pôrode nie sú z hľadiska pokoja pre dušu zrovna ideálna. Môžu priniesť napríklad Revenge of Pontianak.

Terminológia sa pritom líši podľa oblasti, pontianak býva údajne žena, ktorá umrela tehotná, v Malajzii tá, ktorej sa narodilo mŕtve dieťa. Lang suir by mala byť žena, ktorá skonala pri pôrode, v našom prípade to ale nakoniec bude ešte zložitejšie. Až tak na tom nezáleží, hlavne nie nám, ignorantom. Pontianak môže každopádne túžiť po pomste voči konkrétnemu mužovi, a to sa tu aj deje. Ide na to akurát mierne zoširoka, veď prečo nie. Všetko sa začne počas svadby, jeden z hostí už sa domov nevráti, jeho krvavé telo zostane visieť vysoko na strome. Pontianak vraj zvykne prebývať v banánovníkoch. Šaman odporúča vyčistiť dom, udalosti sa ale kopia. Miestni by najradšej zlynčovali novomanželku, tá za nič nemôže. Nie vždy prichádza zlo zvonka.

„Na filme nemôže nezaujať krásny vizuál, ktorého jedinou výsadou určite nie je len exotické prostredie a neopozerané ázijské tváre.“

Na filme nemôže nezaujať krásny vizuál, ktorého jedinou výsadou určite nie je len exotické prostredie a neopozerané ázijské tváre. S jednotlivými prvkami sa tu aktívne pracuje a výsledok rozhodne stojí zato, samotný duch už ho len korunuje. Dej sa odohráva v šesťdesiatych rokoch, čo prináša nádych retra, ázijská dedina na nás zase pôsobí uvoľnene či rozprávkovo. Do toho príde brutalita, nie výnimočne intenzívna, no rozhodne nie šetrná či opatrná. Po úvode pripomínajúcom ázijskú telenovelu, kde je ťažko nestratiť sa v postavách a tvárach, príde rovno prvá vražda. Tá stojí zato čo sa týka napätia aj sľubnosti pre ďalší vývoj. Začína sa objavovať silueta, vždy krásna, pôvabná a hrozivá.

„K tomu patrí aj tá trocha komickosti, preháňanie určitých scén či situácií už za hranicu toho, čo dokážeme brať vážne.“

S budovaním atmosféry je to aj tak mierne zložité, film na nás totiž stále pôsobí tak nejako príjemne. Ak aj cítime strach, je to strach skôr rozprávkový, ani náznakom nie je ťaživý či nepríjemný, čo sa nakoniec tiež dá vnímať ako výhoda. Voči obetiam film nie je vôbec nežný a nakoniec nešetrí ani ich počtom. Aj tak nemáme pocit, že by sme sa tu v brutalite a násilí vyžívali, vnímame hlavne príbeh, a prvky, ktoré sú jeho súčasťou. Postavy majú nedostatky čo sa týka ich zobrazenia, ich vykreslenie má zase prvky naivnosti, ktorú by sme tiež mohli vnímať ako povrchnosť. Nejde o nič rušivé, skôr posilňovanie pocitu rozprávky. K tomu patrí aj tá trocha komickosti, preháňanie určitých scén či situácií už za hranicu toho, čo dokážeme brať vážne.

Vrcholom bude v tomto smere hon na démona, zobraziť sa ho nepodarilo o nič menej vtipne, než pomenovanie tejto situácie znie. V tom ale vyvrcholia aj výhody hororu oproti európskym duchárinám. My máme určité klišé, ako sa duchovia objavujú, strašia tým, že odniekiaľ vyskočia. Pontianak funguje aj takto, ako silueta, ako dlhé nechty vznášajúce sa nad postavami, čo jej ide výborne. Tiež ale nemá problém nabrať celkom konkrétnu podobu, natoľko konkrétnu, na aké rozhodne nie sme v podobných prípadoch zvyknutí. Vôbec jej to pritom neuberá, práve naopak, okrem toho, že sa film vymaňuje zo zajatia klišé, samotná postava svojou viditeľnou prítomnosťou môže vizuál len obohatiť.

„Vtedy sa film stáva skutočne krásnym, čo je nakoniec hlavný pocit, ktorý v nás zanechá.“

Kým po väčšinu priebehu by sme poetickým mohli nazvať akurát tak vizuál, vyvrcholenie už sa takým stáva po všetkých stránkach. Pravda je, že príbeh síce dáva zmysel, zároveň sú ale jeho kľúčové momenty mierne prestrelené, ako to už v rozprávkach býva. Preto podrobný pohľad môže mierne narúšať emócie, ktoré by z nich mali vychádzať. Tento problém odpadá, keď sa sústredíme na emócie izolovane, keď sa tak ako na konci sústredíme len na vyjadrenie tých bez podrobného rozoberania z čoho vyvierajú. Vtedy sa film stáva skutočne krásnym, čo je nakoniec hlavný pocit, ktorý v nás zanechá.

Revenge of Pontianak je celkom iná duchárina, než na aké sme si v posledných rokoch zvykli. Nemal by sklamať ani fanúšikov tých amerických a európskych, keďže sú v ňom tajomné postavy a vyskakujúce tváre. Tie postavy sú zároveň esteticky spracované siluety, ktoré dopĺňa vizuál sám osebe hodný pozerania. Nedostatky sa dajú nájsť na strane postáv a scenára, film je ale nakoniec skôr lyrický, preto na ne až tak nemyslime. A užime si tú krásu.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy