recenzie.

Revenge of the Pontianak

Andrej Gomora | 23. 1. 2020

0

7/10          

žáner:

ghost, mystery

Pohľad na prívetivejšiu tvár Ázie

Keď už sa tvárime, akí sme všetci racionálni a ako patria všetky povery a mýty do minulosti, na niečo nám predsa zostávajú dobré. Do hororov. My v Európe vlastne ani nevieme, či si o ázijských poverách len tak niečo nevymýšľajú, len aby to pekne znelo a dobre sa o tom nakrúcalo. To tentokrát rozhodne platí, do filmu sa nám dostáva okrem tajomnosti aj nádych romantiky. A hlavne krvavá éterická kráska. Ak ale ázijské horory sledujete dlhodobo, už ste asi počuli, že úmrtia žien pred, počas či po hneď pôrode nie sú z hľadiska pokoja pre dušu zrovna ideálna. Môžu priniesť napríklad Revenge of Pontianak.

Terminológia sa pritom líši podľa oblasti, pontianak býva údajne žena, ktorá umrela tehotná, v Malajzii tá, ktorej sa narodilo mŕtve dieťa. Lang suir by mala byť žena, ktorá skonala pri pôrode, v našom prípade to ale nakoniec bude ešte zložitejšie. Až tak na tom nezáleží, hlavne nie nám, ignorantom. Pontianak môže každopádne túžiť po pomste voči konkrétnemu mužovi, a to sa tu aj deje. Ide na to akurát mierne zoširoka, veď prečo nie. Všetko sa začne počas svadby, jeden z hostí už sa domov nevráti, jeho krvavé telo zostane visieť vysoko na strome. Pontianak vraj zvykne prebývať v banánovníkoch. Šaman odporúča vyčistiť dom, udalosti sa ale kopia. Miestni by najradšej zlynčovali novomanželku, tá za nič nemôže. Nie vždy prichádza zlo zvonka.

„Na filme nemôže nezaujať krásny vizuál, ktorého jedinou výsadou určite nie je len exotické prostredie a neopozerané ázijské tváre.“

Na filme nemôže nezaujať krásny vizuál, ktorého jedinou výsadou určite nie je len exotické prostredie a neopozerané ázijské tváre. S jednotlivými prvkami sa tu aktívne pracuje a výsledok rozhodne stojí zato, samotný duch už ho len korunuje. Dej sa odohráva v šesťdesiatych rokoch, čo prináša nádych retra, ázijská dedina na nás zase pôsobí uvoľnene či rozprávkovo. Do toho príde brutalita, nie výnimočne intenzívna, no rozhodne nie šetrná či opatrná. Po úvode pripomínajúcom ázijskú telenovelu, kde je ťažko nestratiť sa v postavách a tvárach, príde rovno prvá vražda. Tá stojí zato čo sa týka napätia aj sľubnosti pre ďalší vývoj. Začína sa objavovať silueta, vždy krásna, pôvabná a hrozivá.

„K tomu patrí aj tá trocha komickosti, preháňanie určitých scén či situácií už za hranicu toho, čo dokážeme brať vážne.“

S budovaním atmosféry je to aj tak mierne zložité, film na nás totiž stále pôsobí tak nejako príjemne. Ak aj cítime strach, je to strach skôr rozprávkový, ani náznakom nie je ťaživý či nepríjemný, čo sa nakoniec tiež dá vnímať ako výhoda. Voči obetiam film nie je vôbec nežný a nakoniec nešetrí ani ich počtom. Aj tak nemáme pocit, že by sme sa tu v brutalite a násilí vyžívali, vnímame hlavne príbeh, a prvky, ktoré sú jeho súčasťou. Postavy majú nedostatky čo sa týka ich zobrazenia, ich vykreslenie má zase prvky naivnosti, ktorú by sme tiež mohli vnímať ako povrchnosť. Nejde o nič rušivé, skôr posilňovanie pocitu rozprávky. K tomu patrí aj tá trocha komickosti, preháňanie určitých scén či situácií už za hranicu toho, čo dokážeme brať vážne.

Vrcholom bude v tomto smere hon na démona, zobraziť sa ho nepodarilo o nič menej vtipne, než pomenovanie tejto situácie znie. V tom ale vyvrcholia aj výhody hororu oproti európskym duchárinám. My máme určité klišé, ako sa duchovia objavujú, strašia tým, že odniekiaľ vyskočia. Pontianak funguje aj takto, ako silueta, ako dlhé nechty vznášajúce sa nad postavami, čo jej ide výborne. Tiež ale nemá problém nabrať celkom konkrétnu podobu, natoľko konkrétnu, na aké rozhodne nie sme v podobných prípadoch zvyknutí. Vôbec jej to pritom neuberá, práve naopak, okrem toho, že sa film vymaňuje zo zajatia klišé, samotná postava svojou viditeľnou prítomnosťou môže vizuál len obohatiť.

„Vtedy sa film stáva skutočne krásnym, čo je nakoniec hlavný pocit, ktorý v nás zanechá.“

Kým po väčšinu priebehu by sme poetickým mohli nazvať akurát tak vizuál, vyvrcholenie už sa takým stáva po všetkých stránkach. Pravda je, že príbeh síce dáva zmysel, zároveň sú ale jeho kľúčové momenty mierne prestrelené, ako to už v rozprávkach býva. Preto podrobný pohľad môže mierne narúšať emócie, ktoré by z nich mali vychádzať. Tento problém odpadá, keď sa sústredíme na emócie izolovane, keď sa tak ako na konci sústredíme len na vyjadrenie tých bez podrobného rozoberania z čoho vyvierajú. Vtedy sa film stáva skutočne krásnym, čo je nakoniec hlavný pocit, ktorý v nás zanechá.

Revenge of Pontianak je celkom iná duchárina, než na aké sme si v posledných rokoch zvykli. Nemal by sklamať ani fanúšikov tých amerických a európskych, keďže sú v ňom tajomné postavy a vyskakujúce tváre. Tie postavy sú zároveň esteticky spracované siluety, ktoré dopĺňa vizuál sám osebe hodný pozerania. Nedostatky sa dajú nájsť na strane postáv a scenára, film je ale nakoniec skôr lyrický, preto na ne až tak nemyslime. A užime si tú krásu.