recenzie.

Body Cam

Andrej Gomora | 1. 7. 2020

0

4/10          

žáner:

mystery, psycho

Quis custodiet ipsos custodes?

Nakrútiť film o téme, ktorá bude vrcholne aktuálna v čase jeho uvedenia, sa nepodarí len tak hocikedy. Samozrejme, že niektoré témy sú aktuálne stále, obzvlášť pre určitú časť spoločnosti. Ostatným ich vtedy treba pripomínať, a tí vtedy ich reálnosť prijať môžu aj nemusia. O zlom vzťahu polície a černochov v Amerike teraz skutočne netreba nikoho presviedčať. Práve naopak, skôr už môže ísť o príliš závažný problém, aby zniesol prvoplánové spracovanie či nebodaj komerčné zneužitie. Ako presne sa naň bude pozerať horor Body Cam?

„Taká je jeho koncepcia s využitím nadprirodzených a takmer rozprávkových prvkov.“

Ten ide na vec skôr z diaľky, realizmus má len samotnej zápletke, už aj jeho náznaky v kostre deja sú skôr nepresvedčivé. Taká je ale jeho koncepcia s využitím nadprirodzených a takmer rozprávkových prvkov. Kam presne smerujeme vlastne väčšinu času nevieme, niekto tu len vraždí policajtov. Nadprirodzene, za zvláštnych okolností, zdanlivo náhodne a podobne čudne sa strácajú aj záznamy z miesta činu. Skutočne zvláštne je hlavne to, že jediná ich môže vidieť staršia policajtka, tej samozrejme nikto neverí, ona sa nemôže vzdať z lojality ku kolegom, bývalým parťákom. Vzhľadom na to, k akému zisteniu sa dopracuje, to znie mierne paradoxne.

„Miestami nám to môže pripomínať lacnú televíznu zábavu, inokedy sa môžeme snažiť vidieť úmyselne využité prostriedky.“

Celková výstavba deja je prinajmenšom zvláštna. Často zostáva celkom na povrchu a zároveň využíva množstvo nie veľmi logických skratiek. Miestami nám to môže pripomínať lacnú televíznu zábavu, inokedy sa môžeme snažiť vidieť úmyselne využité prostriedky. Práca s nadprirodzenými prvkami totiž nie je vôbec nejak konvenčne duchárska, snaží sa nás buď jednoducho zabaviť, alebo nám niečo povedať. Hoci s brutalitou nejdeme do žiadneho extrému, cítime, že dielo je ladené príliš mládežnícky až nasládlo, aby sa jej tam hodilo viac. Napätie pritom celkom nechýba. Nie je intenzívne hororové ani ťaživé, divákovi ale nedá celkom vydýchnuť a darí sa mu držať si jeho pozornosť a udržiavať v ňom určitú mieru strachu.

„Zostávame celkom na povrchu diania, pretože to ako keby hĺbku ani nemalo.“

Napredovanie pripomína nadprirodzenú detektívku, čo je skôr televízny žáner. Niektoré scény či pasáže sa v tomto štýle podaria, no aj keď film funguje, stále je to len v medziach skôr nižších žánrov zábavy. Samotné úmrtia prichádzajú skôr nariedko a mierne tápajú v neurčitosti. Môžeme to brať ako spôsob obmedzenia množstva zobrazeného násilia, na nás ale film tým pádom nezapôsobí až tak intenzívne. Vlastne máme pocit, ako keby tieto časti flákal, či nebol schopný ich podať alebo do detailov premyslieť. Zostávame celkom na povrchu diania, pretože to ako keby hĺbku ani nemalo.

Ako sa veci majú zisťujeme ku koncu, kde nastáva aj definitívny posun od hororu smerom k až rodinnému filmu. Pre deti samozrejme vhodný nie je a hororové prvky v deji aj vyobrazení zostávajú. Skôr z tematického hľadiska a konečného pôsobenia na diváka nemáme už vonkoncom pocit hororový. Finále je priam nasládle ale viac v pozitívnom zmysle, je jednoducho milé a my môžeme mať pocit, že sa svojím spôsobom stala správna vec. Svet je predsa len krásne miesto, kde sa to čo sa potrebuje stať nakoniec stane, bez ohľadu na to, ako k tomu musí prísť. Dobro a láska musia zvíťaziť, čo síce nie je vôbec hororový záver. Niekedy ale nezaškodí vypočuť si aj to.

Body Cam pôsobí ako kvalitná televízna zábava, ktorá je nakrútená na úrovni a s dobrými hercami, zároveň sa ale drží estetiky s nízkou úrovňou. Nenudí a má pár obstojných momentov, zároveň ako celkom pôsobí akosi chaoticky a nedotiahnuto. Ako keby film nemal ani ambície spraviť viac než jednoducho zabaviť a podať priamočiary odkaz. To sa mu darí a jeho odkaz sa dá prijať, vzhľadom na rozprávkovú formu, ktorou ho podáva, sa mu ani nedá vytknúť neserióznosť. Tak celkom horor to ale nie je, a už vôbec nie seriózne filmárske dielo.