najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Babadook
Ťuk, ťuk, za dverami depresívny horor
„Mamička knižku roztrhá, no ona sa opäť objaví na prahu ich domu."
Dobre, tejto mamičke by sme strašenie vyčítať nemali. Má ho už po zuby viac ako jej syn. Nespali už niekoľko nocí, pretože Sam vidí bubákov všade. Dokonca si proti nim vyrába zbrane, nosí ich do školy a zato ho odtiaľ vylúčia. Ohrozuje deti, ako keby nestačilo, že ich neustále strašil. Amelia ho vychováva sama, otec zomrel, keď ju viezol do pôrodnice. Sam sa dlhodobo nedá zvládať, jeho fantázia ďaleko prekonáva štandard v akomkoľvek veku, jeho vynaliezavosť ju veľmi nepríjemne dopĺňa. Knižku o Badabookovi mamička z police vytiahne asi omylom jeden večer. Hoci je obrázková, drsná je poriadne. Keď vraj chlapček zbadá uja v čudnom oblečku, mal by si priať byť radšej mŕtvy. Mamička knižku roztrhá, no ona sa opäť objaví na prahu ich domu. Pozmenená, už je v nej aj smrť ich psíčka. Môže Amelia veriť svojím očiam? Knižku spáli, ide na políciu. Lenže priamo na stanici vidí oblek Badabooka. V poslednom čase ho vída všelikde. Vída veľa čudných vecí, dokonca sa aj čudne začne správať. Žeby Badabooka naozaj vpustila dnu a on ju už ovládal?
„Obidve hlavné postavy sú vynikajúco stvárnené a my presne cítime, v akom duševnom rozpoložení sa asi môžu nachádzať."
Asi od čias Citadel sme tak zúboženú postavu v horore nemali. Od úplného začiatku vnímame Ameliine zúfalstvo. Nestačí, že je sama na syna, ten jej k tomu musí neustále robiť problémy. Rodičia už nechcú svojim deťom dovoľovať sa s ním stýkať, on stále niečo chce, stále robí niekde hlúposti. Obidve hlavné postavy sú vynikajúco stvárnené a my presne cítime, v akom duševnom rozpoložení sa asi môžu nachádzať. Už len ako čerešnička sa okolo nich vznáša mŕtvy otec. Malému chýba a pritom už si začína uvedomovať, že zomrel kvôli nemu. Atmosféra je ťaživá, veľmi nepríjemne ťaživá.
„Viac ako samotného bubáka cítime bezmocnosť postavy v jeho vnímaní."
Čo sa ale týka spádu deja, nie je tu žiadne výrazné napredovanie. Dokola sa len váľame v ich nepríjemnostiach a zúfalstve. Príchod knihy s Babadookom len pokračuje v tomto smere a veľmi krátko po ňom je nám jasné, kam asi príbeh bude smerovať. Ťaživosť sa tým samozrejme len prehĺbi, ak sa teda má kam. Postupne pribúdajú aj scény, ktoré by sa dali nazvať hororovými. V zásade ide o obmeny detského strašenia, akurát že sa deje dospelým. Pri každom subjektívnom pohľade sa ocitáme niekde na hranici skutočnosti a sna. Takže viac ako samotného bubáka cítime bezmocnosť postavy v jeho vnímaní. Zároveň vieme, že aj postavy sú niekde na hranici snívania a bdenia. Teda samé presne nevedia, čo robia. Keď raz mama hladnému synovi povie, aby išiel jesť hovná, je nám jasné, že nie je dôvod od nej nečakať čokoľvek. Úplne čokoľvek.
Priehľadnosť je síce viac menej úmyselná, vďaka nej nás deprimujú už aj veci, ktoré ešte len očakávame, že sa stanú. Otázka je, či od hororu chceme zrovna to, aby nás deprimoval. Všetko napätie vrátane ľakačiek a lietajúceho ducha sa totiž koncentruje do nepríjemného strachu, čo smutné sa ešte stane. V pár scénach možno zamrazí aj hororovo. Hororovosť ale nikdy neprekryje depresívnu ťaživosť a ani tie scény nepôsobia príjemne. Skôr naopak.
Babadook je dobre nakrútený a kvalitný film. Problém má ale v žánri, pretože ako už sa viackrát ukázalo, skutočne smutnú psychodrámu s hororom veľmi nejde kombinovať. Výsledok je pozerateľný a nemal by nikoho nahnevať. Skôr zdeprimovať, čo nebýva pri pozeraní hororov divákova hlavná túžba.
