najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie

Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.

21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

recenzie.

The Boy

Andrej Gomora | 14. 12. 2015

7/10

žáner:

independent, psycho

Výnimočne strašidelná nuda

K dospelým ľuďom sa správame ohľaduplne skrátka kvôli ich citom a spokojnosti. Nech nie sú nešťastní, pokiaľ to nie je nevyhnutné. Ak to nevyhnutné z nášho pohľadu je, najhorším dôsledkom môže byť, že nás nebudú mať radi, prípadne nám to vrátia. Tomu sa aj tak niekedy nevyhneme, nech sa snažíme ako chceme. Neubližovať deťom by sme sa ale mali snažiť ešte o niečo viac. Jednak sú vo fáze formovania a zvyšok života z nich môže byť to, čo z nich spravíme. A ako videla aj mamička v Ich seh, ich seh, deti môžu byť nepredvídateľné. Podobne ako The Boy.

„Chlapec trávi dni zbieraním mŕtvych zvierat na ceste, a dokola upratovaním prázdnych izieb a ich predstavovaním imaginárnym hosťom."

Ten žije sám s otcom v moteli pri opustenej ceste. Hostia k nim zablúdia zriedka, pomaly ale iste krachujú. Chlapcovi zároveň zúfalo chýba ľudský kontakt. Na každého sa nalepí, dúfa, že by ho mohol odviezť za mamou na Floridu. Tá tam raz utiekla s kamionistom z izby číslo 2. Inak chlapec trávi dni zbieraním mŕtvych zvierat na ceste, a dokola upratovaním prázdnych izieb a ich predstavovaním imaginárnym hosťom. Otec sa po večeroch opíja pred televízorom, chápe že chlapcov život nie je najkrajší. Ale čo narobí, on vyrastal tak isto, rodinný podnik predsa treba držať. Asi si nevšíma, že chlapcovo správanie už vykazuje známky silnej deformácie. Má len deväť rokov. Kam by sa asi dopracoval, ak to s ním takto pôjde aj ďalej.

Podobne ako pri Ich seh, ich seh, aj forma je pomerne artová a pracuje s jemnou znepokojivosťou. Tu je ale niečoho na spôsob akcie ešte výrazne menej. Autori nám totiž opisujú ubíjajúcu osamotenosť a dni strávené nekončiacou monotónnosťou a nudou. Toto zobrazenie funguje dobre a vzhľadom na kvalitné nakrútenie sa naň dobre pozerá. Problém akurát môže byť v tom, že nie každý divák si pre zdĺhavé zobrazovanie nudy nájde pochopenie.

„Stupňuje sa jeho čudnosť aj nebezpečnosť a nás to mrzí kvôli jeho obetiam ako aj kvôli nemu samotnému."

V prvom rade musíme s chlapcom cítiť súcit. Aj keď sa nedá povedať, že jeho skutky by išlo schvaľovať, veľmi dobre rozumieme ako sa k nim dopracoval. Je to skrátka chlapec, presvedčivý a uveriteľný a my presne cítime, aký vplyv na neho asi môže mať jeho okolie. Stupňuje sa jeho čudnosť aj nebezpečnosť a nás to mrzí kvôli jeho obetiam ako aj kvôli nemu samotnému. Pritom zatiaľ ide o obete nie v tom klasicky hororovom zmysle, skrátka ľudia, ktorí si odnášajú jeho čudnosť. Tými sme do určitej miery aj my, ako diváci, keď ľutujeme chlapca a čo z neho vlastný otec vytvoril.

Súčasťou stupňovania je vždy príchod novej postavy, ako nám aj otec vysvetlí, práve cudzí ľudia sú zdrojom chlapcových problémov. Keby si od neho držali odstup a nenarušovali ich samotu, všetko by bolo v poriadku. Presne to, čo chlapec potrebuje, je napred rodinka so synom v chlapcovom veku. Ešte krátko pred ňou príde tajomný cudzinec. Ten vo filme spĺňa veľmi presvedčivo hneď niekoľko funkcií. Nevieme, čo od neho čakať, prispieva k celkovej neistote a rušivej atmosfére. Zároveň je typ, ktorý chlapcov tradične priťahuje, no súčasne sa stáva aj chlapcovou obeťou vďaka svojej momentálnej zraniteľnosti. Nakoniec je súčasťou finále, to je na jednej strane predvídateľné. Film sa k nemu ale prepracoval poctivo a on vlastne ani prekvapovať nechcel. Chcel nás znechutiť a znepokojiť a v tomto smere rozhodne uspel.

The Boy je film nielen pomalý, ale na horor aj oproti priemeru o niečo dlhší. Je v ňom mnoho bezdejových scén a pomalých záberov, minimum krvi, akcie či násilia. Aj tak ide o veľmi podarený a kvalitne nakrútený film, ktorý poteší každého, kto má pre podobný štýl pochopenie. Ak vám naopak umelecké zobrazovanie nudy prekáža, určite sa mu vyhnite. Nudili by ste sa.