recenzie.

Čarodejnica

Andrej Gomora | 30. 3. 2016

0

8/10          

žáner:

independent, possession, psycho

Každá rozprávka je predsa tak trochu horor

„Keď prišli, mali päť detí, to najmenšie ale za čudných okolností zmizne."

Tejto rodine nestačilo odísť len z Anglicka, nezapadá ani do novo vytvorenej komunity. Vykážu ich a musia odísť žiť na samotu vedľa lesa. Do toho nechodia, nemali by, môže v ňom byť zlo. Keď prišli, mali päť detí, to najmenšie ale za čudných okolností zmizne. Skrátka sa najstaršej sestre stratí, keď si na chvíľu počas hry zakryje oči. Že niečo nie je v poriadku cítia všetci, hoci len cez nejasné náznaky. Ich situácia je ťažká, čelia jej tak, ako všetkému- pomocou viery. Tou sa snažia interpretovať a skúmať aj čudné javy. Hoci možno nie sú na celkom nesprávnej ceste, tá ich vedie skôr tam, kam by nemala. Neveria jeden druhému a svoj strach smerujú bez výnimky ku všetkému naokolo. Svojej skaze tak len pomôžu, čo na druhej strane neznamená, že inak by jej mohli predísť.

„Príbeh o čarodejnici sa nesnaží diváka od začiatku strašiť, ide si svojou cestou a drží sa svojich vlastných zámerov."

Film na začiatku aj na konci upozorňuje, že ide o spracovanie skutočných príbehov zo sedemnásteho storočia. Na autentickosti si autori dali skutočne záležať, priamo zo zdrojov údajne pochádza aj viacero dialógov, preto je im takmer nemožné rozumieť. Hororovému divákovi musí ale udrieť do očí predovšetkým celkom iný prístup k štruktúre diela. Nejde tu o horor ako ho dnes poznáme, film sa ani náhodou nedrží obvyklých pravidiel a klišé. Príbeh o čarodejnici sa nesnaží diváka od začiatku strašiť, ide si svojou cestou a drží sa svojich vlastných zámerov.

„Postavy sa nám javia z nášho pohľadu hlúpe a slepo oddané svojej viere, my im to ale nezazlievame."

V prípade striktne náboženských rodín a fanatických otcov sme zvyknutí na ich jednoducho negatívne zobrazovanie. To tu ale celkom neplatí. Postavy sa nám javia z nášho pohľadu hlúpe a slepo oddané svojej viere, my im to ale nezazlievame. Všetci sú totiž zároveň veľmi ľudskí a krehkí, nikdy nemáme dojem, že by to mysleli zle. Taká bola doba, takí boli ľudia a pre účely filmu nemá zmysel ich súdiť. Nakoniec tu nejde o žiadne vymyslené zlo. Čarodejnica je skutočná, hoci ju zbadáme len v pár scénach, a skutočné je aj zlo, ktoré pácha. Preto rodine nemôžeme zazlievať, ak na zlo reagujú.

„Rastie strach z neznámeho, pocit bezmocnosti, ktorý sa tiež dá nazvať oprávneným."

Rastie strach z neznámeho, pocit bezmocnosti, ktorý sa tiež dá nazvať oprávneným. Vnímame ho z pohľadu postáv a ich uvažovania a cítime aj predovšetkým ich strach, priamo na diváka tu vlastne nikto nemyslí. Musíme prijať autentické vykreslenie postáv a ich výborné zobrazenie, prežívať udalosti z ich pohľadu, ako nás film nabáda a ako nám to aj výborným spracovaním umožňuje. Vtedy na nás doľahne temná a smutná atmosféra. Inak je totiž akcie minimum, rovnako ako krvi, veľmi zľahka sa rozbehneme až na konci. Ak ste na ne čakali, nie celkom ste ale čakali správne. Ide už len o bodku za všetkým, čo bolo predtým.

Čarodejnica je asi najnekonvenčnejší horor, aký sme tu v poslednej dobe mali. Nejde ani tak o originalitu, nič zásadne nové vlastne neprináša. Len dokonale ignoruje všetko, čo hororový divák asi očakáva, a ponúka mu svoju vlastnú predstavu o strašidelnom príbehu. Že ju ten nemusí prijať bezvýhradne pozitívne nie je dôvod pochybovať, už podľa vynikajúceho vyhotovenia by mu ale malo byť jasné, že tu nejde o nedopatrenie, ale úmysel. Preto by sa mal aspoň pokúsiť s ním stotožniť.