recenzie.

House Hunting

Andrej Gomora | 11. 6. 2014

0

4/10          

žáner:

claustrophobic, psycho

Z tejto obhliadky bez kúpy neodídete

„Ústa má plné krvi, vyrezali jej jazyk. Nemala ho ešte pred chvíľou?"

Keď sa postavy ocitnú niekde mimo času a priestoru, samozrejme je to pre ne stres. Dom ich každé ráno zdraví odkazom od realitnej kancelárie a dáva im krmivo. Odísť skúšajú, no nemôžu. Za každým kopcom je to isté, ďalší kopec. A to isté je aj pred ním, ich dom. Pod tlakom začnú konať inak, slušnosť pomaly ustupuje, a vynárajú sa staré aj nové nezhody. Možno ich hecuje aj odkaz, že domov bude mať len jedna rodina. Začnú byť na seba zlí, preskakujem im až vidia duchov. Niet sa čo čudovať, po mesiaci toho istého dňa na tom istom mieste.

„Prázdno do ktorého sa rodiny dostanú sa až takmer hodí k ich nudnosti."

Tajomná postava ako zjavný pôvodca ich situácie sa objavuje v príležitostných intervaloch. Napred na začiatku, a o niečo viac znova ku koncu. Dej je samozrejme absurdný, tak bol aj myslený, absurdnosť ale nevyzneje úplne tak ako by mala. Postavy sú obyčajní ľudia na hranici nezaujímavosti. Rovnako aj zloduch sa vždy len niekde objaví, vystupuje ako obyčajný chlapík, možno až trochu buransky. Vôbec nepôsobí ako človek, čo by si dával námahu so sofistikovaným týraním, nieto ešte aby ho dokázal realizovať. Ten istý problém je zároveň na druhej strane, prázdno do ktorého sa rodiny dostanú sa až takmer hodí k ich nudnosti. Vôbec nevyzerá ako na nich sa hodiaci sa trest, skúška, alebo zábava nejakého sviniara. Časom sa všetko vysvetlí a mnohé situácie aj hlášky dostanú potrebný význam. Ako celok situácia ale stále nedáva zmysel, pôsobí hlúpo. A už ju len dorazí záver so zacyklením, ktoré znova zbúra všetku logiku len pre trochu štýlovosti.

Správanie postáv v extrémnej situácii je síce zaujímavá téma a mnoho momentov vie diváka rozhodne zaujať. Na jednej strane je ale zobrazenie značne schematické, a rodinným pomerom chýba originalita- macocha a úmrtie dieťaťa patria k najväčším klišé nie len v hororoch. Keď sa dostaneme k vyplavovaniu špiny na povrch, ide o špinu bez úrovne, chýba jej nápad a ťažko sa jej verí. Ako keby sa tvorcovia uspokojili s prvou hlúposťou, čo im napadla. Postavy sa nedostanú ani do polohy chudákov, čo sa raz náhodou previnili a teraz musia pykať, ale ani do polohy zaujímavo zvrátených myslí. Spravili niečo, za čo by si mohli zaslúžiť trest a za čo sa pred zvyškom rodiny musia hanbiť, a tu sa kreativita autorov končí.

„To hlavné u postáv funguje asi najlepšie, teda nástup zúfalstva a iracionality."

Pozitívnou stránkou diela je klaustrofobická atmosféra, keď sa diváka darí presvedčiť o úplnej bezvýchodiskovosti situácie. V podstate od začiatku je jasné, ako musí film dopadnúť a tak sa aj stane. To hlavné u postáv funguje asi najlepšie, teda nástup zúfalstva a iracionality. Ešte viac ako utrpenie obetí prežívame nezmyselnosť konania páchateľov, kam až sa nechali stiahnuť. Výsledok teda v zásade spĺňa hlavný cieľ, na viac už si asi film netrúfal.