hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Meat Grinder

Afonka Soby | 13. 7. 2010
0
8/10          
žáner:
torture, psycho, exploitation

Thajský mlynček na mäso tlačí na psychiku


Medzi chuťou dobrého jedla a chuťou pomsty nie je žiaden rozdiel. Toto presvedčenie vštepovala od malička Bood jej despotická matka. Naplno sa však prejavilo, až keď zistila, že ju jej manžel podvádza s jej mladšou sestrou. Zúrivá Bood chytí spravodlivosť doslova do vlastných rúk, v ktorých strieda kuchárske náčinie. Najskôr treba obeť poriadne vykŕmiť, potom rozrezať a nakoniec rozomlieť v mlynčeku na mäso. Bood si založí reštauráciu, aby mohla svoju terapiu praktizovať bez podozrenia. Jej bežný pracovný deň je však ešte krvavejší ako deň hociktorého thajského kuchára.

Bood je postava, ktorá tancuje svoj krvavý tanec na okraji priepasti. Možno ju ľutovať a podať jej ruku alebo znenávidieť a sotiť ju dolu. Mai Charoenpura (prostitútka z Die A Violent Death) sa darí držať svoju postavu presne medzi týmto dvoma pólmi až do konca filmu. Jej postava je uveriteľná a šťavnatá rovnako ako jedlo, ktoré varí vo svojej reštaurácii. Ak sa nám na začiatku javí ako chladnokrvnú vrahyňa, postupne ju spoznávame, odlupujeme jednotlivé vrstvy cibule, až vidíme Bood ako trasúcu sa trosku, ktorá neudrží ani nôž. Film sledujeme výhradne z jej pohľadu, a teda väčšinou ide o „bordel" v jej hlave, ktorý nám zastiera skutočnú realitu. Svet pozorujeme v depresívnych farbách, občas čiernobielo, keď nám Bood dovolí nazrieť do svojej minulosti, chaosu spomienok, z ktorých si len s námahou vytvoríme zmysluplnú mozaiku. Občas sa pozeráme cez farebný filter, občas máme výhľad zastriekaný krvou.

S pohľadom Bood sa musíme zmieriť hneď na začiatku. Meat Grinder (orig. Cheuuat Gaawn chim) nemá bežnú naráciu, akú môžeme vidieť napríklad v amerických hororoch. Na thajský horor však nie je až natoľko nezrozumiteľný, a keď sa naučíte rozohrávať jednotlivé thajské tváre, ktoré na prvý pohľad vyzerajú rovnako, máte sčasti vyhraté. Zvyšok už je len hra, do ktorej sa jednoducho musíte nechať vtiahnuť. Napriek tomu, že to nie je pekná hra, môžete sa pri nej zabaviť. Ale najmä zamyslieť nad tým, kam môžu viesť dôsledky zlej výchovy. Môžu napríklad vyvolať reťazovú reakciu, ktorá končí zástupom ľudských tiel a jednou kričiacou ženou, ktorá už nevie, či má obrátiť veľký kuchynský nôž proti sebe alebo naďalej pokračovať v terapii, ktorá sa už dávno minula účinkom.

Meat Grinder je psychologické torture porno. Zvláštna kombinácia, ktorá prekvapivo funguje. Fanúšikovia gornografie si môžu poskočiť, lebo tu má mučenie aj nejaký význam. (Za predpokladu, že „fanúšika gornografie" teší, že mučenie nie je samoúčelné.) Predstavuje katarziu, každá obeť posúva príbeh, ktorý sa odohráva výhradne v hlave Bood. Takýto „príbeh" môže nudiť, no je podporovaný skvelým vizuálom a soundtrackom, v ktorom sa striedajú klasické ázijské klavírne tóny s husličkami. Chvíľami máte pocit, že nesledujete horor, ale akúsi krvavú symfóniu, v ktorej vám tancuje žena medzi telami, ktoré tu tvoria kulisy. Pohľad na takýto tanec, v ktorom nie je núdza o krv ani pár nechutných ponižujúcich záberov, môže byť veľmi znepokojivý a ľahko vám príde zle. Ale niet pochýb o tom, že sa stále pohybujeme v rámci umenia.

Nedávno recenzovaný Die a Violent Death bol dôkazom, že moderný thajský horor má čo povedať. Meat Grinder je z podobného súdka. Aj keď nie je úplne stopercentný a na európskeho či amerického diváka stále ešte príliš pomalý a zmätočný. Je však zároveň znepokojujúci a po vizuálnej a hudobnej stránke veľmi zaujímavý. A to dnes určite nie je málo.  

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy