recenzie.

February/ The Blackcoat's Daughter

Andrej Gomora | 23. 8. 2016

0

7/10          

žáner:

possession, psycho

Zimná melanchólia posadnutosti

Celá škola sa teší na prázdniny, po všetky dievčatá si prichádzajú rodičia. Len dve v internátnej škole zostávajú. Jednej rodičia sa vôbec neozývajú, ako keby o ničom nevedeli. Mobilný telefón dievča nemá, má ho dostať možno na narodeniny. Druhej rodičia sa vraj asi doplietli, prídu o deň neskôr. Ani jednej ako keby pobudnúť dlhšie v škole neprekážalo. Oveľa menej spokojný je riaditeľ, predsa ich tam nenechá bývať, hovorí s nervóznym smiechom. Dievčatá zverí dvom dámam, inak sa starajúcim o zdravie a pohodu študentiek. Chce aby aj večer dala staršia pozor na mladšiu. Staršia má jasné plány, potrebuje si niečo vybaviť s priateľom. Skôr mladšej je ťažko rozumieť, niečo s ňou nie je v poriadku. Pritom sa nevedela dočkať, kedy už bude February.

„Štýl je poetický až artový, s jednoduchým cieľom byť čo najviac tajomní a temní.“

Vyznať sa v tomto filme je skutočne náročné. Nie v zmysle klasických hororových nezmyslov, tu sa práve zdá, že všetko má svoju logiku a nadväznosť. Len pred divákom musia zostať skryté, možno tým bystrejším sa podarí aspoň ku koncu si v hlave pozliepať, čo sa to tu dialo. Po nezrozumiteľnom intre príde niekoľko zrozumiteľných pasáží, tie ale nikdy nemôžu trvať príliš dlho neprerušené. Strieda sa tu viacero príbehov z rôznych časových období, je nám síce jasné, že nejaké prepojenie medzi nimi bude. Autori ich ale nestriedajú v snahe niečo vysvetľovať a čo najlepšie divákovi dianie vysvetliť. Štýl je poetický až artový, s jednoduchým cieľom byť čo najviac tajomný a temný.

„Zlovestnosť prichádza práve s priamymi prejavmi temných síl, nenápadnými ale dostačujúcimi.“

Atmosféra funguje, aj keď nie je od začiatku vyslovene hrozivá, rozhodne má svoju zlovestnosť. Intru síce tiež celkom nerozumieme a nie je v ňom ani jasný prejav násilia. Vďaka nemu aj tak vieme, že v tomto filme niečo nebude v poriadku, a tak aj ďalej opisované udalosti vnímame. Prostredie prázdnej internátnej školy vo februári, jedno melancholické dievča, druhé temné. Samo o sebe by na nás pôsobilo smutne a tajomne. Zlovestnosť prichádza práve s priamymi prejavmi temných síl, nenápadnými ale dostačujúcimi.

„Divák nemusí celkom rozumieť ako sú jednotlivé dejové línie prepojené, aby si ich aj tak mohol užívať.“

Divák nemusí celkom rozumieť ako sú jednotlivé dejové línie prepojené, aby si ich aj tak mohol užívať. Každá smeruje niekam, v každej v určitej chvíli prejdeme od neurčitej zlovestnosti k priamym prejavom hrôzy. Tie sú už len vyvrcholením a samotné sa už ani nesnažia byť zaujímavé čo sa týka ich zobrazenia. Podstatné je práve gradovanie cíteného nepokoja k skutkom, teda potvrdenie, že oprávnene sa nám niečo nepáčilo. Aký to presne malo zmysel a význam a čo presne sa vlastne deje pochopíme v náznakoch. Vysvetlenie je nakoniec jednoduché, do dievčaťa vošlo zlo alebo diabol, čo už sa tu navysvetľujeme. Zlo v nej ide preto mimo bežných ľudí, netreba u nej hľadať logiku správania. Inak sú totiž postavy ľudské a presvedčivé, aj ona sama na nás pôsobí veľmi uveriteľne.

Vďaka výbornému nakrúteniu February aj pri pomalom tempe nenudí, jediným predpokladom je divákovo pochopenie pre neurčitú, poetickú zlovestnosť. Pointa je jasná, len dopracovanie sa k nej je zložité, rovnako ako pochopenie všetkého, čo sa to tu odohralo. Ideálne je, ak divák skrátka necíti potrebu vo všetkom sa rýpať, a dokáže sa vnoriť len do atmosféry. Tí chápavejší si všetko zamlčané a nevysvetlené domyslia, prípadne majú dostatok priestoru na aplikovanie vlastných interpretácií. Sklamaní budú s istotou len milovníci akcie, najlepšie priamočiarej a zrozumiteľnej. Nepochybne pozeranie filmu trpko oľutujú.