recenzie.

Annabelle 2: Stvorenie zla

Andrej Gomora | 16. 8. 2017

0

7/10          

žáner:

mystery, possession

Slabá nadväznosť ako zásadná výhoda

Znie ako trochu zvláštny nápad vytvoriť sequel, prequel, či akýkoľvek druh pokračovania k nepodarenému filmu. Takým prvá Annabelle nepochybne bola. Sama osebe si zaslúžila upadnúť do zabudnutia, keďže nedokázala divákovi ponúknuť nič náznakom hodné pozerania. Maximálne sa tu tak dá hovoriť o akejsi zotrvačnosti, tá býva pri hororových sériách častým javom. Podarené V zajatí démonov treba vyžmýkať, ako to len ide. Nevyšlo to pri prvom pokuse rozvinúť vedľajšiu postavu, poďme na druhý. Žeby sa stal zázrak a Annabelle 2: Stvorenie zla za niečo stálo?

„Prenášame sa niekde do štyridsiatych rokov, k remeselnému výrobcovi hračiek, ktorý Annabelle vytvoril.“

Optimisticky znie meno režiséra Davida F. Sandberga, tomu režijný debut s Nezhasínaj vyšiel nad očakávania. Nádejne znie aj to, nakoľko sa dej od pôvodných filmov odpútava. Prenášame sa niekde do štyridsiatych rokov, k remeselnému výrobcovi hračiek, ktorý Annabelle vytvoril. Tragicky mu zahynula malá dcérka, aby s manželkou zahnali pocit samoty, do odľahlej usadlosti prichýlia deti z detského domova s mníškou, ich vychovávateľkou. Zakázané majú rušiť pani domu, tá je už nejaký čas pripútaná na lôžko. A nesmú vstupovať do izby pôvodne obývanej malou Bee. Mala by byť zamknutá, no nie vždy to tak je. Dievčatká nájdu dvere otvorené v noci, a v izbe sa vždy deje niečo čudné. V šatníku nájdu bábku. Pôsobí hrozivo, premiestňuje sa. Otáča hlavu. Asi by sa jej radšej nemali chytať a vynášať ju von. Začnú sa totiž objavovať ďalší duchovia. Malá Bee, aj jeden o niečo menej sympatický.

Strata akejkoľvek nadväznosti okrem existencie bábky ako neživého predmetu deju rozhodne pomáha, ten sa rozvíja bez akýchkoľvek obmedzení pôvodnou sériou. Statická bábka ako zdroj všetkého zla pôsobí stále mierne absurdne, v detských hrách sa ale film tentokrát spočiatku viditeľne vyžíva. Opäť v nás vzbudzuje obavy, čím vlastne chce strašiť, a či sa nás bude snažiť uspokojiť dievčatkami, ktoré spod plachty sledujú tiene zvláštnych postáv. Táto fáza síce nie je krátka, okrem vyvolávania diváckych pochybností na nej ale nič zásadne zlé nie je. Hlavné je, že pochybnosti sa nakoniec vôbec nenaplnia.

„Vnímame ich slabosť, ich detský strach, ten je zároveň celkom oprávnený a my vieme, že im skutočne niečo hrozí.“

Prídu aj skutočne strašidelné scény, že sa bude čoho báť nám dá najavo už tá prvá. Jej prínos je hlavne v prechode od neurčitého a miestami dosť infantilného strašenia k skutočnej hrozbe s dosahom na postavy. Tie sa z nášho pohľadu ocitnú v neustálom nebezpečenstve. Tomu pomáha hneď niekoľko faktorov, v prvom rade častá osamotenosť postáv- malých dievčatiek, keď sa niečo deje. Vnímame ich slabosť, ich detský strach, ten je zároveň celkom oprávnený a my vieme, že im skutočne niečo hrozí. Výborne funguje prostredie osamoteného domu, izolovanosť a únik ako celkom neexistujúca možnosť záchrany. Strašidelné scény sa kopia s výbornou intenzitou, zhustne atmosféra a zároveň v rámci možností napreduje a dáva zmysel aj dej.

„Lacnú efektnosť a umelé štylizovanie vidno ešte viac na priebehu strašidelných sekvencií.“

S tým zmyslom je to trochu zložitejšie, ako asi vždy pri duchárinách. V tomto prípade nie je vôbec problém v celkovej zápletke, tá má svoju logiku a čaro, a odhalia nám ju v správnej chvíli ako sa patrí. Problém je jednak v správaní postáv v mnohých situáciách, kde často pôsobia značne nepresvedčivo. Lacnú efektnosť a umelé štylizovanie vidno ešte viac na priebehu strašidelných sekvencií. Všetko sa deje len s cieľom strašiť, kradnutie duší a všetko ostatné už je druhoradé. Priebeh mnohých situácií je potom často dokonale nezmyselný, a nekonzistentný čo sa týka schopností prítomného zla. Pri duchárinách už sme si zvykli nehľadať v každom vyskakujúcom klaunovi logiku, tentokrát sa ale dostávame blízko k extrému a je priam nevyhnutné, aby v niektorej chvíli nezmyselnosť divákovi udrela do očí.  Čo už, za ten šľachetný cieľ navodiť zimomriavky filmu hádam môžeme odpustiť.

Annabelle 2: Stvorenie zla je nakoniec film, ktorému odpustíme aj to, cez aký odpad v podobe jednotky sme sa k nemu museli dopracovať. Vracia do vesmíru stvoreného Jamesom Wanom strašidelnú kvalitu, a čo je ešte lepšie, vnáša doň nový a svieži režisérsky rukopis. Ten funguje podobne ako v Nezhasínaj cez pôsobivé, no často lacné a umelé strašenie. Je otázne, ako dlho ho pánovi režisérovi diváci budú ochotní prijímať, či kedy s ním on sám zájde priďaleko. Nateraz ale funguje a straší, tak buďme spokojní.