hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

The Autopsy of Jane Doe

Andrej Gomora | 2. 1. 2017
0
6/10          
žáner:
mystery, ghost, psycho

Morbídna hra


Nazvať márnicu strašidelným miestom je trochu prehnané. Prítomnosť mŕtvol v nás vyvoláva nepríjemný pocit, pohľad na ne znechutenie. Báť sa ich je ale celkom iracionálne až nezmyselné. Nebezpeční sú predsa živí ľudia, nie ich nehybné pozostatky. Len aby mŕtvi skutočne boli, inak sa pitva môže trochu skomplikovať. Ako napríklad The Autopsy of Jane Doe.

„Cieľom je sa skrátka dostať do márnice, a vyžmýkať jej potenciál, ako to len ide.“

Hoci ide o prostredie klasicky vnímané ako hororové, spraviť jeho využitie hlavným prvkom celého filmu je pomerne odvážne. Pre diváka ide o prísľub vyžívania sa v morbídnostiach a ten sa viac menej naplní. Príbeh o nevysvetliteľných vraždách a tajomnej mŕtvole nájdenej pod domom, kde sa odohrali, pôsobí mierne samoúčelne až silene. Cieľom je sa skrátka dostať do márnice, a vyžmýkať jej potenciál, ako to len ide.

„Nuda sa neobjaví ani kým sa nič zásadné nedeje, okrem mŕtvolného prostredia sa o to starajú zvládnuté postavy.“

Priebeh pitvy je v spočiatku predovšetkým nechutný, čo je v tomto prípade rozhodne legitímne, ak takou vnímame snahu nakrútiť o pitve film. Na mieste sú obavy o možnostiach pre napredovanie deja a nejaký zmysluplnejší spád. Nuda sa neobjaví ani kým sa nič zásadné nedeje, okrem mŕtvolného prostredia sa o to starajú zvládnuté postavy. Otec a syn, rodinná tradícia pitvania a prezentovaná múdrosť dokážu zaujať. Pocitu, že film sa do tejto polohy tlačí a snaží sa márnicu vyplniť čímkoľvek divácky znesiteľným, len aby sme tam s ním vydržali, sa ale celkom nezbavíme.

Vďaka dobrému nakrúteniu sa atmosféra črtá už od začiatku, je temná a ťaživá, ako by sa dalo čakať. Chýba len strašidelnosť, nie sme si istí, čo asi môžeme čakať a čoho by sme sa asi tak mohli báť. Keď sú okrem hlavných postáv všetci naokolo mŕtvi. Vyberanie a študovanie orgánov pôsobí mierne bezradne. Na každom musí byť niečo zvláštne, nepochopiteľné, niečo, čo nedáva zmysel. Zvláštnosti nikam nesmerujú, pôsobia len za každú cenu záhadne, nič nám nenaznačujú okrem zbytočného opakovania, že toto nie je len tak hocijaké telo.

„Keď už sa niečo diať začne, pôsobí na nás opäť predovšetkým prostredie a vybudovaná atmosféra.“

Keď už sa niečo diať začne, pôsobí na nás opäť predovšetkým prostredie a vybudovaná atmosféra. Nejde len o samotnú márnicu, je aj výborne umiestnená v podzemí a zobrazená. Nanešťastie sa nejde celkom ubrániť pocitu určitej nechcenej irónie. Asi ako keď človek číta H.P.Lovecrafta, kde sa všetko rúti, všetko je tajomné, čudné a odporné, až je ťažké brať toľko koncentrovanej morbídnosti vážne. K akcii síce prichádza, tiež sa ale predovšetkým snaží zapadnúť do atmosféry. Preto nie je nijako explicitná či priamočiara. Ide len o to spraviť, z márnice čo najstrašidelnejšie miesto a vyvolať pocit priameho ohrozenia postáv. Bez skĺznutia k priveľkej konkrétnosti či nedajbože niekam smerujúcemu spádu.

„Duchárska pointa by bola v poriadku, aj celý námet je nakoniec spracovaný pomerne funkčne.“

Asi najväčším nedostatkom je práve zmätok, ktorý sa najhoršie odráža v správaní postáv. Bez nich by sme si možno mohli výbornú atmosféru lepšie vychutnať, keď tam ale raz sú a musia sa nejako správať, my si ich konanie musíme všímať a niečo si o ňom ja myslieť. Nepresvedčivé sú ich skutky a ešte horšie je to s ich vysvetľovaním situácie. Duchárska pointa by bola v poriadku, aj celý námet je nakoniec spracovaný pomerne funkčne. Detailov ani informácií nie je priveľa, no už aj tá trocha sa nám javí pozliepane až hlúpo.

Pozerať sa na The Autopsy of Jane Doe cez detaily, logiku a príbeh asi nie je správne, škoda len, že sa tomu celkom nejde vyhnúť. Po atmosférickej stránke ide o výborne zhotovený film, vie diváka naľakať a pohltiť. Kiežby nebolo toľko dier v scenári, tie diváckemu dojmu príliš nepomáhajú. Musíme ich as brať ako daň za bizarný námet, ktorú sa v tomto prípade predsa oplatí strpieť.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy