najčítanejšie recenzie.
Hellions
Potomok
Krásna jednoduchosť bez vymýšľania zložitých duchárin, a využijúc jeden z najtradičnejších konceptov možno má svoje čaro. Všetci sme počuli o minulých životoch a mnoho ľudí na ne skutočne aj verí. Mierne bizarne pôsobí len scéna, kde o nej doktori hovoria rodičom s veľkou tajomnosťou, ako o čomsi záhadnom a pre nás neznámom. Práve to, že ide o príliš známy koncept môže byť prekážka, aby divák ľahko prijal reinkarnáciu ako dôvod celkom neštandardného a vražedného správania malého dieťaťa. Oproti rôznym duchárskym a podobne mysterióznym zápletkám tu ale určite je výhoda v priamočiarosti.
The Haunter
Lisa prežíva dokola ten istý deň. Budí ju brat s pirátskym pokladom, mama ju posiela prať a otec opravuje auto. A v dome sa ešte objaví aj pár duchov. Hlasov, nočných návštev, snažia sa s Lisou komunikovať. Napred sa bojí, postupne si na nich zvyká a začnú ju zaujímať. S ich pomocou nájde záznamy, koľko dievčat už v okolí zahynulo, a že práve tie k nej prichádzajú. Potom je jedného dňa všetko inak. Je to ten istý deň, lenže všetci sa správajú odlišne. Príde opravár telefónov, všetky predošlé dni nefunkčných. Má v očiach smrť, a povie to Lise jasne. S duchmi nech sa nesnaží komunikovať. Inak bude trpieť. Ukáže jej, že to on ovláda všetko, čo sa deje. Je to jeho dom, on tam vyrastal a vraždil, a mieni pokračovať. Až kým ho Lisa nezastaví.
Carrie
Rozpoltený/ Split
Výtvory M. Night Shyamalana ako Znamenia, Šiesty zmysel alebo Vyvolený si určite pamätáte, na prelome tisícročia si získali značnú popularitu. Pán tvorca po nich nezostal úplne nečinný, a mnoho fanúšikov nedočkavo sledovalo jeho ďalšiu tvorbu. Tej sa ale príliš nedarilo, priaznivcov skôr strácal, ako by naberal ďalších. Pred necelými dvoma rokmi konečne priniesol pomerne decentný horor s názvom The Visit, po ktorom prichádza ďalší, uvedený aj do našich kín pod názvom Rozpoltený.
1. 2. 2017recenzie.
Verónica
Deväťdesiate roky v Španielsku a nezaujímavý duchársky príbeh
Zdá sa, ako keby ducháriny zakotvili. Na niekoho sa nalepí duch, ideálne vlastným pričinením, a on sa ho snaží striasť. Duch sa v jeho okolí pravidelne objavuje, dejú sa náhodné čudné veci. Niekto čudný mu jeho situáciu vysvetlí, zároveň mu nedá takmer žiadnu šancu na záchranu. Dotyčný napred nebezpečie odmieta, nakoniec príde rukolapný dôkaz jeho akútnosti a on začne s duchom bojovať. Nikto mu neverí, až kým neuvidia ducha sami. Boj je nakoniec zväčša neúspešný, respektíve jeho výsledok je celkom iný, ako si hlavná postava priala. Na večnom a otravnom opakovaní tohto námetu už nie je ani nič vtipné. Svojím spôsobom už sa dostal nad pozíciu obyčajného klišé, ako keby išlo o večne spoľahlivú klasiku. V poriadku, niekedy sa aj takto nakrútený horor podarí. Spoliehať sa na dokonale obohranú schému ako na hlavnú devízu a neponúknuť k nej žiadnu pridanú hodnotu ale hraničí so šialenstvom. Pripomína nám to aj španielsky horor Verónica.
„Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku.“
Ten nakrútil Paco Plaza, ktorý sa po výborných prvých dvoch dieloch série REC snaží ukázať, že vie aj viac, ako triasť kamerou. Jeho práca žiaľ zatiaľ ukazuje skôr niečo iné. Katastrofou bol konvenčne nakrútený tretí diel. A teraz tu máme Veronicu. Voľne vychádza zo skutočných udalostí, políciu vraj skutočne volali k paranormálnym úkazom po tom, ako sa trojica dievčat hrala s doskou oujia. Dve z nich sú len do počtu, duch sa nalepil na hlavnú postavu, chcela sa rozprávať so svojím otcom. Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku. Tá pracuje v bare a takmer vôbec nie je doma. Deti sú tiež vhodné ako predmety ohrozenia, to prichádza aj tak takmer výhradne cez postavu samotnej Veronicy. Teda v podobe jej strachu o ne.
Začiatok nie je nijako vzrušujúci, no aspoň zatiaľ nie je plný klišé. Nesnažia sa nám ani tlačiť náznaky sociálnej drámy či umelo vytvárať dusno, kde sa len dá. Rodinná situácia nie je radostná, Veronica ju ale zvláda. Jej hlavný dôsledok je v tom, nakoľko sú deti na Veronicu nalepené, nakoľko od nej závisia a ako sa od nich ona nemôže vzdialiť. To je podstatné, keď začnú byť v ohrození všetci v jej okolí. Tento základ tiež funguje hlavne v hypotetickej rovine, vtiahnuť diváka nedokáže, čo ale platí prakticky pre celý film.
„Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia.“
Jedno veľké klišé je rituál, a prvé prejavy prítomnosti ducha. Tie ďalšie tiež, tam už sa ale film aspoň náznakom rozbehne. Klasické tajomné obrysy, hýbuce sa veci, sny, deti rozprávajúce o rozhovoroch s mŕtvymi. Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia. Čo by sa tiež možno dalo dielu odpustiť. Keby len tie prostriedky fungovali. Určite neprispieva ani to, koľkokrát už sme ich videli, oni vo filme ale skrátka nefungujú.
„Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum.“
Vidíme, ako sa nás za každú cenu snažia nastrašiť pomocou temných postáv, pomocou zmäteného vyskakovania. No ani z tých vyskakovačiek sa ich veľa nepodarí. Až na záver príde pár náznakom strašidelných scén. Dovtedy je film bez atmosféry, bez schopnosti akokoľvek pôsobiť na diváka. Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum. A neochota spoluúčastníčok seansy snažiť sa jej akokoľvek zabrániť, hoci sa zdá, že v ňu veria. Jediné, čím film nakoniec zaujme je možno tak presné časové a priestorové zasadenie do roku 1991, a trocha retra pre pamätníkov. Lepší by možno bol nejaký hororový prvok.
Verónica je len ďalšia lacná duchárina plná klišé a nič iné. Je španielska a má náznakom inú hlavnú postavu. To je ale asi tak všetko. Možno pre tých pár divákov, ktorým sa ešte nezunovali ducháriny vo svojej najprimitívnejšej podobe, dokáže poskytnúť znesiteľný zážitok. Zvyšok publika, ktorému stačí obmedzené množstvo hororov o tom istom si ale dokáže vybrať z oveľa lepších diel. Preto nemajú príliš dôvod pozerať zrovna toto.
