najčítanejšie recenzie.
Očista: Volebný rok
Podľa Sigmunda Freuda je existencia božieho prikázania "Nezabiješ" dôkazom, že všetci pochádzame z rodu vrahov. Túžbu vraždiť mali v krvi a niet dôvod predpokladať, že sa stratila. Niekde hlboko v nás stále je, preto si tento zákaz musíme dokola pripomínať a byť pod dozorom zákonov. Už dvakrát sme videli čo sa stane, keď podľa novej tradície v USA prestanú na jednu noc zákony platiť. Tentokrát sa tradičná noc smrti stane súčasťou predvolebného boja, preto Očista: Volebná noc.
15. 7. 2016Liek na život
Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?
23. 2. 2017Mara
Toho vsunutie do fázy medzi spánkom a bdením, známej ako spánková paralýza, sa nejaví vôbec ako zlý nápad. Práve preto, že veľa divákov si presne bude vedieť predstaviť, ako by sa cítili na mieste postáv. Podľa titulkov filmu je vídanie démonov v tomto stave bežný jav, ťažko povedať, nakoľko sa dá toto tvrdenie pokladať za hodnoverné. Človek má pocit, že bdie, v skutočnosti sa mu ale realita ešte stále mieša s predstavami. Čo môže byť o to nepríjemnejšie, že sa nedokáže hýbať. Film nám teda predostiera akúsi hypotézu. Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné. Máme si odmyslieť, že vieme, že nimi nie sú. To je trochu ako žiadať diváka, nech pre trvanie filmu uverí, že zem je plochá a môže spadnúť z jej okraja. Ale dajme tomu.
Outcast
Čarodejnícke a mysteriózne horory s prvkom rozprávkovosti sú pre mňa výnimočne príťažlivé a vždy vo mne vzbudzujú veľké nádeje. Ich zasadenie do moderného sveta ich robí ešte zaujímavejšími - ako to bolo v krásne poetickom, ale menej hororovom Nech vojde ten pravý (o ňom a ďalších európskych hororoch tu. 18. 3. 2011
Tusk
recenzie.
Verónica
Deväťdesiate roky v Španielsku a nezaujímavý duchársky príbeh
Zdá sa, ako keby ducháriny zakotvili. Na niekoho sa nalepí duch, ideálne vlastným pričinením, a on sa ho snaží striasť. Duch sa v jeho okolí pravidelne objavuje, dejú sa náhodné čudné veci. Niekto čudný mu jeho situáciu vysvetlí, zároveň mu nedá takmer žiadnu šancu na záchranu. Dotyčný napred nebezpečie odmieta, nakoniec príde rukolapný dôkaz jeho akútnosti a on začne s duchom bojovať. Nikto mu neverí, až kým neuvidia ducha sami. Boj je nakoniec zväčša neúspešný, respektíve jeho výsledok je celkom iný, ako si hlavná postava priala. Na večnom a otravnom opakovaní tohto námetu už nie je ani nič vtipné. Svojím spôsobom už sa dostal nad pozíciu obyčajného klišé, ako keby išlo o večne spoľahlivú klasiku. V poriadku, niekedy sa aj takto nakrútený horor podarí. Spoliehať sa na dokonale obohranú schému ako na hlavnú devízu a neponúknuť k nej žiadnu pridanú hodnotu ale hraničí so šialenstvom. Pripomína nám to aj španielsky horor Verónica.
„Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku.“
Ten nakrútil Paco Plaza, ktorý sa po výborných prvých dvoch dieloch série REC snaží ukázať, že vie aj viac, ako triasť kamerou. Jeho práca žiaľ zatiaľ ukazuje skôr niečo iné. Katastrofou bol konvenčne nakrútený tretí diel. A teraz tu máme Veronicu. Voľne vychádza zo skutočných udalostí, políciu vraj skutočne volali k paranormálnym úkazom po tom, ako sa trojica dievčat hrala s doskou oujia. Dve z nich sú len do počtu, duch sa nalepil na hlavnú postavu, chcela sa rozprávať so svojím otcom. Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku. Tá pracuje v bare a takmer vôbec nie je doma. Deti sú tiež vhodné ako predmety ohrozenia, to prichádza aj tak takmer výhradne cez postavu samotnej Veronicy. Teda v podobe jej strachu o ne.
Začiatok nie je nijako vzrušujúci, no aspoň zatiaľ nie je plný klišé. Nesnažia sa nám ani tlačiť náznaky sociálnej drámy či umelo vytvárať dusno, kde sa len dá. Rodinná situácia nie je radostná, Veronica ju ale zvláda. Jej hlavný dôsledok je v tom, nakoľko sú deti na Veronicu nalepené, nakoľko od nej závisia a ako sa od nich ona nemôže vzdialiť. To je podstatné, keď začnú byť v ohrození všetci v jej okolí. Tento základ tiež funguje hlavne v hypotetickej rovine, vtiahnuť diváka nedokáže, čo ale platí prakticky pre celý film.
„Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia.“
Jedno veľké klišé je rituál, a prvé prejavy prítomnosti ducha. Tie ďalšie tiež, tam už sa ale film aspoň náznakom rozbehne. Klasické tajomné obrysy, hýbuce sa veci, sny, deti rozprávajúce o rozhovoroch s mŕtvymi. Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia. Čo by sa tiež možno dalo dielu odpustiť. Keby len tie prostriedky fungovali. Určite neprispieva ani to, koľkokrát už sme ich videli, oni vo filme ale skrátka nefungujú.
„Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum.“
Vidíme, ako sa nás za každú cenu snažia nastrašiť pomocou temných postáv, pomocou zmäteného vyskakovania. No ani z tých vyskakovačiek sa ich veľa nepodarí. Až na záver príde pár náznakom strašidelných scén. Dovtedy je film bez atmosféry, bez schopnosti akokoľvek pôsobiť na diváka. Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum. A neochota spoluúčastníčok seansy snažiť sa jej akokoľvek zabrániť, hoci sa zdá, že v ňu veria. Jediné, čím film nakoniec zaujme je možno tak presné časové a priestorové zasadenie do roku 1991, a trocha retra pre pamätníkov. Lepší by možno bol nejaký hororový prvok.
Verónica je len ďalšia lacná duchárina plná klišé a nič iné. Je španielska a má náznakom inú hlavnú postavu. To je ale asi tak všetko. Možno pre tých pár divákov, ktorým sa ešte nezunovali ducháriny vo svojej najprimitívnejšej podobe, dokáže poskytnúť znesiteľný zážitok. Zvyšok publika, ktorému stačí obmedzené množstvo hororov o tom istom si ale dokáže vybrať z oveľa lepších diel. Preto nemajú príliš dôvod pozerať zrovna toto.
