najčítanejšie recenzie.
The Tortured
Zápletkou The Tortured pripomína začiatok Ctihodného občana, v ktorom vrah chladnokrvne odpravil ženu aj dcéru hlavného hrdinu (Gerard Butler) a ten sa pomstil tak, že uniesol vraha a utýral ho na smrť. Manželský pár Elise a Craig sú na tom podobne. 27. 10. 2010
Girl on the Third Floor
Nezačíname so žiadnou idylkou, nie takou skutočnou. Je tu jej zdanie, muž chce vlastnými rukami zrekonštruovať dom pre tehotnú manželku. Postava bude mať muchy, hneď sa ale snaží mať určitú hĺbku. Na pohľad je nesympatická, aspoň v nejakej miere úmyselne. Zistíme, že jeho svedomie nie je ani trochu čisté, ako vo vzťahu k svetu tak k vlastnej tehotnej manželke. Snaží sa presvedčiť ju, svet a hlavne samého seba, že nie je stratený prípad, dokáže sa pozbierať, byť platným členom spoločnosti a dobrým manželom. Kiežby za tým účelom neskončil zrovna v bývalom bordeli, ktorého minulosť nie je tiež celkom ako ľalia, a podobné miesta sa jej odkazu zbaviť nezvyknú. Už naveky v ňom zostala niekdajšia legenda- Girl on the Third Floor.
Color Out of Space
Rodinka balansuje niekde na hrane komickosti, každý má ale predsa vlastný spôsob života. Pubertálna dcéra inklinuje k čarodejníctvu, prečo nie. Matka má uprostred divočiny na povale starého domu kanceláriu, odkiaľ riadi finančné operácie. Otec má miláčikov lamy alpaka, tie pokladá za zvieratá budúcnosti, hýčka si ich, aby naplno rozvil ich potenciál. K tomu tu máme hipisácky ladeného suseda, ďalšieho utečenca z civilizácie. Už len vymyslieť, čo skutočne uletené, absurdné a nepochopiteľné a zároveň hororové by sa im mohlo začať diať. Na to je expert H. P. Lovecraft, film je podľa jeho poviedky Color Out of Space.
Game Over
Takzvané pamiatkové tetovanie skutočne existuje. Popol z kremácie vášho blízkeho zmiešajú s atramentom a ten sa naveky stane vašou súčasťou. Môžeme si o tejto novinke myslieť čokoľvek, objektívne hygienické nedostatky v nej nikto nenašiel. Popol vzniká pri vysokej teplote a pokiaľ sa nestihne znečistiť cestou do tetovacieho štúdia, podľa toho čo zatiaľ vieme by nemal mať ako ohroziť zdravie nositeľa tetovania. Samozrejme, veľa toho ešte nevieme. Mnohým silám nerozumieme, hlavne tým vyskytujúcim sa v hororoch. Napríklad prečo by tetovanie malo pravidelne intenzívne bolieť, a nedovoliť nikomu naň siahnuť. Až neskôr zistíme, že to by bolo Game Over.
Nenávisť (2020)
Američania už jeden remake nakrútili. Preto tentokrát oficiálne nejde o remake, pôvodne to mal byť reboot, nakoniec je z toho sidequel. Presný dej filmu z roku 2004 si už aj tak väčšina ľudí nepamätá, veď ani nebol zásadne dôležitý. Tu ide o myšlienku, princíp, či mytológiu, o koncept toho, ako sa nenávisť zostane niekde držať, šíri sa ďalej a už sa jej nedá zbaviť. Prečo z nápadu dokola nečerpať, nenakrútiť znova to isté, len trochu inak. A nazvať to rovnako, Nenávisť.
recenzie.
Verónica
Deväťdesiate roky v Španielsku a nezaujímavý duchársky príbeh
Zdá sa, ako keby ducháriny zakotvili. Na niekoho sa nalepí duch, ideálne vlastným pričinením, a on sa ho snaží striasť. Duch sa v jeho okolí pravidelne objavuje, dejú sa náhodné čudné veci. Niekto čudný mu jeho situáciu vysvetlí, zároveň mu nedá takmer žiadnu šancu na záchranu. Dotyčný napred nebezpečie odmieta, nakoniec príde rukolapný dôkaz jeho akútnosti a on začne s duchom bojovať. Nikto mu neverí, až kým neuvidia ducha sami. Boj je nakoniec zväčša neúspešný, respektíve jeho výsledok je celkom iný, ako si hlavná postava priala. Na večnom a otravnom opakovaní tohto námetu už nie je ani nič vtipné. Svojím spôsobom už sa dostal nad pozíciu obyčajného klišé, ako keby išlo o večne spoľahlivú klasiku. V poriadku, niekedy sa aj takto nakrútený horor podarí. Spoliehať sa na dokonale obohranú schému ako na hlavnú devízu a neponúknuť k nej žiadnu pridanú hodnotu ale hraničí so šialenstvom. Pripomína nám to aj španielsky horor Verónica.
„Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku.“
Ten nakrútil Paco Plaza, ktorý sa po výborných prvých dvoch dieloch série REC snaží ukázať, že vie aj viac, ako triasť kamerou. Jeho práca žiaľ zatiaľ ukazuje skôr niečo iné. Katastrofou bol konvenčne nakrútený tretí diel. A teraz tu máme Veronicu. Voľne vychádza zo skutočných udalostí, políciu vraj skutočne volali k paranormálnym úkazom po tom, ako sa trojica dievčat hrala s doskou oujia. Dve z nich sú len do počtu, duch sa nalepil na hlavnú postavu, chcela sa rozprávať so svojím otcom. Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku. Tá pracuje v bare a takmer vôbec nie je doma. Deti sú tiež vhodné ako predmety ohrozenia, to prichádza aj tak takmer výhradne cez postavu samotnej Veronicy. Teda v podobe jej strachu o ne.
Začiatok nie je nijako vzrušujúci, no aspoň zatiaľ nie je plný klišé. Nesnažia sa nám ani tlačiť náznaky sociálnej drámy či umelo vytvárať dusno, kde sa len dá. Rodinná situácia nie je radostná, Veronica ju ale zvláda. Jej hlavný dôsledok je v tom, nakoľko sú deti na Veronicu nalepené, nakoľko od nej závisia a ako sa od nich ona nemôže vzdialiť. To je podstatné, keď začnú byť v ohrození všetci v jej okolí. Tento základ tiež funguje hlavne v hypotetickej rovine, vtiahnuť diváka nedokáže, čo ale platí prakticky pre celý film.
„Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia.“
Jedno veľké klišé je rituál, a prvé prejavy prítomnosti ducha. Tie ďalšie tiež, tam už sa ale film aspoň náznakom rozbehne. Klasické tajomné obrysy, hýbuce sa veci, sny, deti rozprávajúce o rozhovoroch s mŕtvymi. Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia. Čo by sa tiež možno dalo dielu odpustiť. Keby len tie prostriedky fungovali. Určite neprispieva ani to, koľkokrát už sme ich videli, oni vo filme ale skrátka nefungujú.
„Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum.“
Vidíme, ako sa nás za každú cenu snažia nastrašiť pomocou temných postáv, pomocou zmäteného vyskakovania. No ani z tých vyskakovačiek sa ich veľa nepodarí. Až na záver príde pár náznakom strašidelných scén. Dovtedy je film bez atmosféry, bez schopnosti akokoľvek pôsobiť na diváka. Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum. A neochota spoluúčastníčok seansy snažiť sa jej akokoľvek zabrániť, hoci sa zdá, že v ňu veria. Jediné, čím film nakoniec zaujme je možno tak presné časové a priestorové zasadenie do roku 1991, a trocha retra pre pamätníkov. Lepší by možno bol nejaký hororový prvok.
Verónica je len ďalšia lacná duchárina plná klišé a nič iné. Je španielska a má náznakom inú hlavnú postavu. To je ale asi tak všetko. Možno pre tých pár divákov, ktorým sa ešte nezunovali ducháriny vo svojej najprimitívnejšej podobe, dokáže poskytnúť znesiteľný zážitok. Zvyšok publika, ktorému stačí obmedzené množstvo hororov o tom istom si ale dokáže vybrať z oveľa lepších diel. Preto nemajú príliš dôvod pozerať zrovna toto.
