najčítanejšie recenzie.
Hellions
The Intruder
V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.
The Battery
Tokyo Gore Police
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011
Posljednji Srbin u Hrvatskoj
Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.
recenzie.
Verónica
Deväťdesiate roky v Španielsku a nezaujímavý duchársky príbeh
Zdá sa, ako keby ducháriny zakotvili. Na niekoho sa nalepí duch, ideálne vlastným pričinením, a on sa ho snaží striasť. Duch sa v jeho okolí pravidelne objavuje, dejú sa náhodné čudné veci. Niekto čudný mu jeho situáciu vysvetlí, zároveň mu nedá takmer žiadnu šancu na záchranu. Dotyčný napred nebezpečie odmieta, nakoniec príde rukolapný dôkaz jeho akútnosti a on začne s duchom bojovať. Nikto mu neverí, až kým neuvidia ducha sami. Boj je nakoniec zväčša neúspešný, respektíve jeho výsledok je celkom iný, ako si hlavná postava priala. Na večnom a otravnom opakovaní tohto námetu už nie je ani nič vtipné. Svojím spôsobom už sa dostal nad pozíciu obyčajného klišé, ako keby išlo o večne spoľahlivú klasiku. V poriadku, niekedy sa aj takto nakrútený horor podarí. Spoliehať sa na dokonale obohranú schému ako na hlavnú devízu a neponúknuť k nej žiadnu pridanú hodnotu ale hraničí so šialenstvom. Pripomína nám to aj španielsky horor Verónica.
„Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku.“
Ten nakrútil Paco Plaza, ktorý sa po výborných prvých dvoch dieloch série REC snaží ukázať, že vie aj viac, ako triasť kamerou. Jeho práca žiaľ zatiaľ ukazuje skôr niečo iné. Katastrofou bol konvenčne nakrútený tretí diel. A teraz tu máme Veronicu. Voľne vychádza zo skutočných udalostí, políciu vraj skutočne volali k paranormálnym úkazom po tom, ako sa trojica dievčat hrala s doskou oujia. Dve z nich sú len do počtu, duch sa nalepil na hlavnú postavu, chcela sa rozprávať so svojím otcom. Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku. Tá pracuje v bare a takmer vôbec nie je doma. Deti sú tiež vhodné ako predmety ohrozenia, to prichádza aj tak takmer výhradne cez postavu samotnej Veronicy. Teda v podobe jej strachu o ne.
Začiatok nie je nijako vzrušujúci, no aspoň zatiaľ nie je plný klišé. Nesnažia sa nám ani tlačiť náznaky sociálnej drámy či umelo vytvárať dusno, kde sa len dá. Rodinná situácia nie je radostná, Veronica ju ale zvláda. Jej hlavný dôsledok je v tom, nakoľko sú deti na Veronicu nalepené, nakoľko od nej závisia a ako sa od nich ona nemôže vzdialiť. To je podstatné, keď začnú byť v ohrození všetci v jej okolí. Tento základ tiež funguje hlavne v hypotetickej rovine, vtiahnuť diváka nedokáže, čo ale platí prakticky pre celý film.
„Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia.“
Jedno veľké klišé je rituál, a prvé prejavy prítomnosti ducha. Tie ďalšie tiež, tam už sa ale film aspoň náznakom rozbehne. Klasické tajomné obrysy, hýbuce sa veci, sny, deti rozprávajúce o rozhovoroch s mŕtvymi. Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia. Čo by sa tiež možno dalo dielu odpustiť. Keby len tie prostriedky fungovali. Určite neprispieva ani to, koľkokrát už sme ich videli, oni vo filme ale skrátka nefungujú.
„Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum.“
Vidíme, ako sa nás za každú cenu snažia nastrašiť pomocou temných postáv, pomocou zmäteného vyskakovania. No ani z tých vyskakovačiek sa ich veľa nepodarí. Až na záver príde pár náznakom strašidelných scén. Dovtedy je film bez atmosféry, bez schopnosti akokoľvek pôsobiť na diváka. Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum. A neochota spoluúčastníčok seansy snažiť sa jej akokoľvek zabrániť, hoci sa zdá, že v ňu veria. Jediné, čím film nakoniec zaujme je možno tak presné časové a priestorové zasadenie do roku 1991, a trocha retra pre pamätníkov. Lepší by možno bol nejaký hororový prvok.
Verónica je len ďalšia lacná duchárina plná klišé a nič iné. Je španielska a má náznakom inú hlavnú postavu. To je ale asi tak všetko. Možno pre tých pár divákov, ktorým sa ešte nezunovali ducháriny vo svojej najprimitívnejšej podobe, dokáže poskytnúť znesiteľný zážitok. Zvyšok publika, ktorému stačí obmedzené množstvo hororov o tom istom si ale dokáže vybrať z oveľa lepších diel. Preto nemajú príliš dôvod pozerať zrovna toto.
