najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Visions
Masks
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami
The Perfection
Všetko sa to začína tak nejako milo, pozitívne, so štýlom a leskom. Pravdaže s výnimkou matky, zosnulej po dlhej chorobe. Tá bola len dočasnou komplikáciou, Charlotte sa vracia do sveta virtuozity, ktorý ju víta s otvorenou náručou. A do ktorého okamžite zapadne, ako keby nikdy neodišla. Všetko je tu také krásne, všetci takí úžasní. Ide o svet dokonalosti, mohli by sme čakať, že bude náročný, tu sú ale všetci šťastní, milujú svoju prácu a hlavne seba navzájom. Obávali by sme sa, že medzi zašlou hviezdou a tou súčasnou to bude inak? Ani náhodou, nič nenarúša The Perfection.
recenzie.
Verónica
Deväťdesiate roky v Španielsku a nezaujímavý duchársky príbeh
Zdá sa, ako keby ducháriny zakotvili. Na niekoho sa nalepí duch, ideálne vlastným pričinením, a on sa ho snaží striasť. Duch sa v jeho okolí pravidelne objavuje, dejú sa náhodné čudné veci. Niekto čudný mu jeho situáciu vysvetlí, zároveň mu nedá takmer žiadnu šancu na záchranu. Dotyčný napred nebezpečie odmieta, nakoniec príde rukolapný dôkaz jeho akútnosti a on začne s duchom bojovať. Nikto mu neverí, až kým neuvidia ducha sami. Boj je nakoniec zväčša neúspešný, respektíve jeho výsledok je celkom iný, ako si hlavná postava priala. Na večnom a otravnom opakovaní tohto námetu už nie je ani nič vtipné. Svojím spôsobom už sa dostal nad pozíciu obyčajného klišé, ako keby išlo o večne spoľahlivú klasiku. V poriadku, niekedy sa aj takto nakrútený horor podarí. Spoliehať sa na dokonale obohranú schému ako na hlavnú devízu a neponúknuť k nej žiadnu pridanú hodnotu ale hraničí so šialenstvom. Pripomína nám to aj španielsky horor Verónica.
„Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku.“
Ten nakrútil Paco Plaza, ktorý sa po výborných prvých dvoch dieloch série REC snaží ukázať, že vie aj viac, ako triasť kamerou. Jeho práca žiaľ zatiaľ ukazuje skôr niečo iné. Katastrofou bol konvenčne nakrútený tretí diel. A teraz tu máme Veronicu. Voľne vychádza zo skutočných udalostí, políciu vraj skutočne volali k paranormálnym úkazom po tom, ako sa trojica dievčat hrala s doskou oujia. Dve z nich sú len do počtu, duch sa nalepil na hlavnú postavu, chcela sa rozprávať so svojím otcom. Jej rodinné podmienky ju majú robiť zaujímavejšou ako postavu, musí neustále kmitať okolo malých súrodencov, ktorým nahrádza matku. Tá pracuje v bare a takmer vôbec nie je doma. Deti sú tiež vhodné ako predmety ohrozenia, to prichádza aj tak takmer výhradne cez postavu samotnej Veronicy. Teda v podobe jej strachu o ne.
Začiatok nie je nijako vzrušujúci, no aspoň zatiaľ nie je plný klišé. Nesnažia sa nám ani tlačiť náznaky sociálnej drámy či umelo vytvárať dusno, kde sa len dá. Rodinná situácia nie je radostná, Veronica ju ale zvláda. Jej hlavný dôsledok je v tom, nakoľko sú deti na Veronicu nalepené, nakoľko od nej závisia a ako sa od nich ona nemôže vzdialiť. To je podstatné, keď začnú byť v ohrození všetci v jej okolí. Tento základ tiež funguje hlavne v hypotetickej rovine, vtiahnuť diváka nedokáže, čo ale platí prakticky pre celý film.
„Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia.“
Jedno veľké klišé je rituál, a prvé prejavy prítomnosti ducha. Tie ďalšie tiež, tam už sa ale film aspoň náznakom rozbehne. Klasické tajomné obrysy, hýbuce sa veci, sny, deti rozprávajúce o rozhovoroch s mŕtvymi. Skutočne nič náznakom nové sa vo filme neobjaví, len prepieranie tých najnadužívanejších prostriedkov strašenia. Čo by sa tiež možno dalo dielu odpustiť. Keby len tie prostriedky fungovali. Určite neprispieva ani to, koľkokrát už sme ich videli, oni vo filme ale skrátka nefungujú.
„Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum.“
Vidíme, ako sa nás za každú cenu snažia nastrašiť pomocou temných postáv, pomocou zmäteného vyskakovania. No ani z tých vyskakovačiek sa ich veľa nepodarí. Až na záver príde pár náznakom strašidelných scén. Dovtedy je film bez atmosféry, bez schopnosti akokoľvek pôsobiť na diváka. Zaujme maximálne ten fatalizmus, očakávaná smrť v presný dátum. A neochota spoluúčastníčok seansy snažiť sa jej akokoľvek zabrániť, hoci sa zdá, že v ňu veria. Jediné, čím film nakoniec zaujme je možno tak presné časové a priestorové zasadenie do roku 1991, a trocha retra pre pamätníkov. Lepší by možno bol nejaký hororový prvok.
Verónica je len ďalšia lacná duchárina plná klišé a nič iné. Je španielska a má náznakom inú hlavnú postavu. To je ale asi tak všetko. Možno pre tých pár divákov, ktorým sa ešte nezunovali ducháriny vo svojej najprimitívnejšej podobe, dokáže poskytnúť znesiteľný zážitok. Zvyšok publika, ktorému stačí obmedzené množstvo hororov o tom istom si ale dokáže vybrať z oveľa lepších diel. Preto nemajú príliš dôvod pozerať zrovna toto.
