najčítanejšie recenzie.
3 From Hell
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
Krampus
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
The Silence
Jedna vec je využívať nejaký druh ľudského postihnutia pre zdramatizovanie hororu, videli sme slepých, hluchých aj vozičkárov. Keď sme ale mali v pomerne krátkej dobe Tiché miesto, kde bolo dôležité zostať ticho, a Bird Box, kde bolo zase potrebné zatvárať oči, ďalší horor, kde sa treba ukrývať v tichu pôsobí mierne redundantne. Tu sa totiž nezdá, že by vznikal akýsi nový žáner, špecifickosť je naopak natoľko nápadná, že sa okolo nej musí krútiť celý film. Takže si človek celkom nevie predstaviť niečo v tomto jednom smere podobné, ale pritom stále dostatočne odlišné, aby sa mu nezdalo zbytočné to pozerať. Nový film má originálny ešte aj názov. The Silence.
Woetoli/Loner
Téma hikkikomori nie je vo filme neznáma. Mohli sme sa s ňou stretnúť napr. v krátkom filme Shaking TokyoTokyo!, v ktorom sa mladík uchýlil do dobrovoľnej izolácie vo svojej izbe, no nakoniec vyjde von, keď sa zamiluje do dievčaťa z pizza donášky. Hikkikomori však nie je žiaden filmový výmysel, ale skutočný psychický stav... 27. 1. 2011
recenzie.
I Am Not a Serial Killer
Variácia čudných obyvateľov malého mesta
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
„Motív jeho vnútorných rozporov, uvedomovania si zvrhlých fascinácií a boja s nimi zjavne nikam nesmeruje, určite nie hororovo.“
Kto ním je nie je pre diváka žiadne tajomstvo, my len nevieme, čo si o ňom myslieť. John je zložitá postava, je zvláštne sledovať ju len v úlohe pozorovateľa. Napriek všetkému ho vnímame ako neškodného, je naším sprievodcom a spoločníkom, no nanešťastie nie príliš zábavným či príjemným. Motív jeho vnútorných rozporov, uvedomovania si zvrhlých fascinácií a boja s nimi zjavne nikam nesmeruje, určite nie hororovo. Maximálne k tej pitevni, zobrazovaniu krvi a rezania mŕtvol. To môže odradiť diváka so slabším žalúdkom, nič strašidelné na ňom nie je. Je len morbídne, v žiadnom zmysle nie zábavne. Len ako zbytočne explicitný dokument.
„Jediné, čo vo filme skutočne funguje, je atmosféra malého amerického mestečka.“
Jediné, čo vo filme skutočne funguje, je atmosféra malého amerického mestečka. Dobre známe skryté zlo, komunita, kde sa každý s každým pozná a pri každom probléme sa zomknú, čelia mu spolu. Určite ide o príjemné zasadenie a pre horor vhodné, problém je len v tom, ako sa s ním v toto prípade pracuje, či presnejšie, čo sa v ňom odohráva. K tomuto prvku atmosféry sa totiž už nič výrazné nepridá, žiaden skutočný strach či stiesnenosť. Vynikajúco do nej zapadá vrah, jeho pôvod tvorí jej zvyčajný a neodmysliteľný prvok. Horšie už je to s jeho hororovým pôsobením.
„Ako hrozba potenciálna na nás vrah pôsobí neuveriteľne a bizarne, nemá žiadnu nádej vzbudiť trvalejšie napätie, či privodiť atmosféru strachu.“
Vidíme ho v dvoch polohách, oboch značne bizarných. Ako celok je veľmi ťažké pochopiť, čo ním vlastne autori mysleli a nakoniec pôsobí len ako postavička z mysteriózneho seriálu, ktorú sa niekto rozhodol spraviť najčudnejšou, ako sa dalo. Ako hrozba potenciálna na nás pôsobí neuveriteľne a bizarne, nemá žiadnu nádej vzbudiť trvalejšie napätie, či privodiť atmosféru strachu. Samotné skutky a vraždy nás potom vždy takmer prekvapia. Vnímame ich ako niečo, čo sa nejakou náhodou zomlelo, a je zázrak, že to takto vyšlo. Na podobnom zabíjaní ale nič strašidelné nie je.
Ťažko povedať, či je úplne zlý celý príbeh, možno vo svojej literárnej predlohe sa s ním pracovalo lepšie. Scenár ale nevie, čo presne by rád dosiahol, ako by chcel na diváka pôsobiť. Nie je strašidelný, napínavý ani ťaživý. Je značne neurčitý, celý motív chlapca s pochybnosťami o vlastných vražedných vlohách vychádza celkom navnivoč, čo je o to horšie, koľko času mu film venuje. Málo priestoru, ktorý nám zostane pre samotného vraha do značnej miery zodpovedá tomu, nakoľko ten dokáže zaujať a hlavne dáva zmysel. Tak to potom dopadá aj s celým hororom.
I Am Not a Serial Killer je dobre nakrútený film, má výborný vizuál aj atmosféru malého mesta. Tam sa ale jeho klady končia a okrem niekoľkých nechutností a vyberania orgánov je v ňom hororového veľmi málo. Psychologické motívy sa v ňom stratia, tie lacno mysteriózne zostanú v rovine podivných, možno symbolicky myslených náznakov. Rovnako ako celá snaha o horor.
