najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Visions
Masks
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami
The Perfection
Všetko sa to začína tak nejako milo, pozitívne, so štýlom a leskom. Pravdaže s výnimkou matky, zosnulej po dlhej chorobe. Tá bola len dočasnou komplikáciou, Charlotte sa vracia do sveta virtuozity, ktorý ju víta s otvorenou náručou. A do ktorého okamžite zapadne, ako keby nikdy neodišla. Všetko je tu také krásne, všetci takí úžasní. Ide o svet dokonalosti, mohli by sme čakať, že bude náročný, tu sú ale všetci šťastní, milujú svoju prácu a hlavne seba navzájom. Obávali by sme sa, že medzi zašlou hviezdou a tou súčasnou to bude inak? Ani náhodou, nič nenarúša The Perfection.
recenzie.
I Am Not a Serial Killer
Variácia čudných obyvateľov malého mesta
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
„Motív jeho vnútorných rozporov, uvedomovania si zvrhlých fascinácií a boja s nimi zjavne nikam nesmeruje, určite nie hororovo.“
Kto ním je nie je pre diváka žiadne tajomstvo, my len nevieme, čo si o ňom myslieť. John je zložitá postava, je zvláštne sledovať ju len v úlohe pozorovateľa. Napriek všetkému ho vnímame ako neškodného, je naším sprievodcom a spoločníkom, no nanešťastie nie príliš zábavným či príjemným. Motív jeho vnútorných rozporov, uvedomovania si zvrhlých fascinácií a boja s nimi zjavne nikam nesmeruje, určite nie hororovo. Maximálne k tej pitevni, zobrazovaniu krvi a rezania mŕtvol. To môže odradiť diváka so slabším žalúdkom, nič strašidelné na ňom nie je. Je len morbídne, v žiadnom zmysle nie zábavne. Len ako zbytočne explicitný dokument.
„Jediné, čo vo filme skutočne funguje, je atmosféra malého amerického mestečka.“
Jediné, čo vo filme skutočne funguje, je atmosféra malého amerického mestečka. Dobre známe skryté zlo, komunita, kde sa každý s každým pozná a pri každom probléme sa zomknú, čelia mu spolu. Určite ide o príjemné zasadenie a pre horor vhodné, problém je len v tom, ako sa s ním v toto prípade pracuje, či presnejšie, čo sa v ňom odohráva. K tomuto prvku atmosféry sa totiž už nič výrazné nepridá, žiaden skutočný strach či stiesnenosť. Vynikajúco do nej zapadá vrah, jeho pôvod tvorí jej zvyčajný a neodmysliteľný prvok. Horšie už je to s jeho hororovým pôsobením.
„Ako hrozba potenciálna na nás vrah pôsobí neuveriteľne a bizarne, nemá žiadnu nádej vzbudiť trvalejšie napätie, či privodiť atmosféru strachu.“
Vidíme ho v dvoch polohách, oboch značne bizarných. Ako celok je veľmi ťažké pochopiť, čo ním vlastne autori mysleli a nakoniec pôsobí len ako postavička z mysteriózneho seriálu, ktorú sa niekto rozhodol spraviť najčudnejšou, ako sa dalo. Ako hrozba potenciálna na nás pôsobí neuveriteľne a bizarne, nemá žiadnu nádej vzbudiť trvalejšie napätie, či privodiť atmosféru strachu. Samotné skutky a vraždy nás potom vždy takmer prekvapia. Vnímame ich ako niečo, čo sa nejakou náhodou zomlelo, a je zázrak, že to takto vyšlo. Na podobnom zabíjaní ale nič strašidelné nie je.
Ťažko povedať, či je úplne zlý celý príbeh, možno vo svojej literárnej predlohe sa s ním pracovalo lepšie. Scenár ale nevie, čo presne by rád dosiahol, ako by chcel na diváka pôsobiť. Nie je strašidelný, napínavý ani ťaživý. Je značne neurčitý, celý motív chlapca s pochybnosťami o vlastných vražedných vlohách vychádza celkom navnivoč, čo je o to horšie, koľko času mu film venuje. Málo priestoru, ktorý nám zostane pre samotného vraha do značnej miery zodpovedá tomu, nakoľko ten dokáže zaujať a hlavne dáva zmysel. Tak to potom dopadá aj s celým hororom.
I Am Not a Serial Killer je dobre nakrútený film, má výborný vizuál aj atmosféru malého mesta. Tam sa ale jeho klady končia a okrem niekoľkých nechutností a vyberania orgánov je v ňom hororového veľmi málo. Psychologické motívy sa v ňom stratia, tie lacno mysteriózne zostanú v rovine podivných, možno symbolicky myslených náznakov. Rovnako ako celá snaha o horor.
