recenzie.

Sinister 2

Andrej Gomora | 21. 9. 2015

0

5/10          

žáner:

ghost, psycho

Mohlo sa to skončiť aj horšie

„Za chlapcami pravidelne chodia mŕtvi kamaráti. Púšťajú im záznamy svojich kúsok, nech jedného z nich pripravia na jeho veľkú chvíľu."

Čo za strašiaka to tu máme sa totiž aj tak veľmi nedozvieme. Ako sme ale zistili minule, do úlohy pomocníkov si bráva malé deti. Preto sa dá očakávať, že v hlavnej úlohe bude opäť rodina. Aby to nebolo také jednoduché, nekompletná, dokonca s detektívmi v pätách. Mamička uteká pred násilníckym mužom, ten jedného z chlapcov pravidelne bíjaval. Tak sa dostanú do stále nepredaného domu poslednej obete, žijú tam so súhlasom majiteľky, ale tajne. Nevie o nich ani realitka, ktorá dom predáva. Tak sa stane, že detektív z prvého dielu dúfa, že dom stihne spáliť skôr, ako sa do neho nasťahujú ďalší chudáci. Už je ale neskoro. Za chlapcami pravidelne chodia mŕtvi kamaráti. Púšťajú im záznamy svojich kúsok, nech jedného z nich pripravia na jeho veľkú chvíľu. Pretože nech sa bývalý policajt snaží ako chce, rodina je v dome len dočasne. A skôr či neskôr, dobrovoľne alebo nie, z neho odíde. Rovnako ako on vieme, čo musí prísť potom.

Keď je pri duchárinách všeobecne lepšie nehrabať sa hlboko v logike nadprirodzených síl, v tomto prípade naozaj cítime, že sa posúvame o úroveň bližšie k záhade. Je to dobrý nápad? Zmena bola nepochybne nevyhnutná, keďže prvý Sinister čerpal z postupného odhaľovania záhady až do úplného záveru. Aj keď si to neuvedomíme hneď, až tak veľa sa vlastne aj tak nedozvedáme. Síce už nie sme pri vraždenej obeti, rozdiel medzi úlohou jej a úlohou vraždiaceho tu nie je až natoľko výrazný. Horšie je, že kým v prípade vraždeného bolo namieste skutočne minimálne zobrazenie ako sa k vražde dopracujeme, v prípade vraždiaceho je nevyhnutný o niečo podrobnejší opis.

„Tak, ako prvý film staval na vykreslení konečnej obete, tento chcel pravdepodobne niečo podobné spraviť s obeťou v strede."

Že ideme s kvalitou minimálne o triedu nižšie si musíme všimnúť už na kvalite samotných vrážd, drobných exploitových filmov. Detských duchov tu máme neúrekom, strašidelní ale nie sú. Predsa sú to kamaráti a my vieme, že oni nikomu neublížia. Tak, ako prvý film staval na vykreslení konečnej obete, tento chcel pravdepodobne niečo podobné spraviť s obeťou v strede. Už samo osebe znie neporovnateľne náročnejšie ísť do hĺbky psychológie chlapca, ktorého mienia duchovia dotlačiť vyvraždiť svoju rodinu. Popri tejto nie príliš úspešnej snahe nás straší aj bubák samotný, i keď vôbec nepochopíme ako a prečo. Niektoré scény s ním na úrovni primitívnych ľakačiek fungujú a nepôsobia ani výrazne hlúpo. Skôr sa nám tu narúša celková koncepcia filmu, tá elegantná jednoduchosť z prvého dielu.

K tomu chýba aj to najdôležitejšie- atmosféra. Hoci párkrát sa naľakáme, ide o osamotené incidenty po ktorých sa vždy opäť upokojíme. Chýba nám jednak presvedčivá obeť, s ktorou by sme strach prežívali. Situácia postáv je totiž celkove chaotická. Okrem milých chlapcov a ich nešťastnej, no silne sympaticky vykreslenej mamičky tu máme len rovnako sympatického policajta. Až neskôr príde démonický otec, tomu by sme mali smrť želať až príliš zjavne. Vieme, že to hlavné musí prísť až na konci. Vieme, čo tomu musí predchádzať. Ale nič z toho, čo k tomu smeruje v nás nevzbudzuje pocit, že by sme sa mali začať báť skôr, ako to bude skutočne nevyhnutné.

„Nič nevygradovalo, nič nás neprekvapilo, nič nás nezaujalo."

Vo finálnej pasáži sa film mierne rozbehne, no tá sa vlastne ako taká do koncepcie celého diela vôbec nehodí a z pohľadu zápletky je rušivá. Pár momentov sa jej možno podarí, už lepšie ale fungovalo tých pár ľakačiek v priebehu filmu. Tie si aspoň držali tajomný nádych. Koniec nás navyše zastihne s pocitom, že sme sa od začiatku vlastne nikam nedostali. Nič nevygradovalo, nič nás neprekvapilo, nič nás nezaujalo. Párkrát sme sa na pár sekúnd nastrašili, takže namiesto celého filmu sme si pokojne mohli pozrieť pár minútových videí.

Sinister 2 mal latku nastavenú nezávideniahodne vysoko, nemusíme mu vyčítať, ak sa ju ani nepokúsil prekonať. Stačilo by čo i len vzdialene sa k nej priblížiť, čo sa ale, žiaľ, tiež nestalo. V zásade ide o znesiteľný film, obyčajnú duchárinu s rezervou nad skutočným odpadom, ale ešte ďalej od vrcholov žánra, medzi ktoré sa prvý Sinister nepochybne radil.