hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov
Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?
5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula
Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

recenzie.

Sinister 2

Andrej Gomora | 21. 9. 2015
0
5/10          
žáner:
ghost, psycho

Mohlo sa to skončiť aj horšie


Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
 

„Za chlapcami pravidelne chodia mŕtvi kamaráti. Púšťajú im záznamy svojich kúsok, nech jedného z nich pripravia na jeho veľkú chvíľu."

Čo za strašiaka to tu máme sa totiž aj tak veľmi nedozvieme. Ako sme ale zistili minule, do úlohy pomocníkov si bráva malé deti. Preto sa dá očakávať, že v hlavnej úlohe bude opäť rodina. Aby to nebolo také jednoduché, nekompletná, dokonca s detektívmi v pätách. Mamička uteká pred násilníckym mužom, ten jedného z chlapcov pravidelne bíjaval. Tak sa dostanú do stále nepredaného domu poslednej obete, žijú tam so súhlasom majiteľky, ale tajne. Nevie o nich ani realitka, ktorá dom predáva. Tak sa stane, že detektív z prvého dielu dúfa, že dom stihne spáliť skôr, ako sa do neho nasťahujú ďalší chudáci. Už je ale neskoro. Za chlapcami pravidelne chodia mŕtvi kamaráti. Púšťajú im záznamy svojich kúsok, nech jedného z nich pripravia na jeho veľkú chvíľu. Pretože nech sa bývalý policajt snaží ako chce, rodina je v dome len dočasne. A skôr či neskôr, dobrovoľne alebo nie, z neho odíde. Rovnako ako on vieme, čo musí prísť potom.

Keď je pri duchárinách všeobecne lepšie nehrabať sa hlboko v logike nadprirodzených síl, v tomto prípade naozaj cítime, že sa posúvame o úroveň bližšie k záhade. Je to dobrý nápad? Zmena bola nepochybne nevyhnutná, keďže prvý Sinister čerpal z postupného odhaľovania záhady až do úplného záveru. Aj keď si to neuvedomíme hneď, až tak veľa sa vlastne aj tak nedozvedáme. Síce už nie sme pri vraždenej obeti, rozdiel medzi úlohou jej a úlohou vraždiaceho tu nie je až natoľko výrazný. Horšie je, že kým v prípade vraždeného bolo namieste skutočne minimálne zobrazenie ako sa k vražde dopracujeme, v prípade vraždiaceho je nevyhnutný o niečo podrobnejší opis.

„Tak, ako prvý film staval na vykreslení konečnej obete, tento chcel pravdepodobne niečo podobné spraviť s obeťou v strede."

Že ideme s kvalitou minimálne o triedu nižšie si musíme všimnúť už na kvalite samotných vrážd, drobných exploitových filmov. Detských duchov tu máme neúrekom, strašidelní ale nie sú. Predsa sú to kamaráti a my vieme, že oni nikomu neublížia. Tak, ako prvý film staval na vykreslení konečnej obete, tento chcel pravdepodobne niečo podobné spraviť s obeťou v strede. Už samo osebe znie neporovnateľne náročnejšie ísť do hĺbky psychológie chlapca, ktorého mienia duchovia dotlačiť vyvraždiť svoju rodinu. Popri tejto nie príliš úspešnej snahe nás straší aj bubák samotný, i keď vôbec nepochopíme ako a prečo. Niektoré scény s ním na úrovni primitívnych ľakačiek fungujú a nepôsobia ani výrazne hlúpo. Skôr sa nám tu narúša celková koncepcia filmu, tá elegantná jednoduchosť z prvého dielu.

K tomu chýba aj to najdôležitejšie- atmosféra. Hoci párkrát sa naľakáme, ide o osamotené incidenty po ktorých sa vždy opäť upokojíme. Chýba nám jednak presvedčivá obeť, s ktorou by sme strach prežívali. Situácia postáv je totiž celkove chaotická. Okrem milých chlapcov a ich nešťastnej, no silne sympaticky vykreslenej mamičky tu máme len rovnako sympatického policajta. Až neskôr príde démonický otec, tomu by sme mali smrť želať až príliš zjavne. Vieme, že to hlavné musí prísť až na konci. Vieme, čo tomu musí predchádzať. Ale nič z toho, čo k tomu smeruje v nás nevzbudzuje pocit, že by sme sa mali začať báť skôr, ako to bude skutočne nevyhnutné.

„Nič nevygradovalo, nič nás neprekvapilo, nič nás nezaujalo."

Vo finálnej pasáži sa film mierne rozbehne, no tá sa vlastne ako taká do koncepcie celého diela vôbec nehodí a z pohľadu zápletky je rušivá. Pár momentov sa jej možno podarí, už lepšie ale fungovalo tých pár ľakačiek v priebehu filmu. Tie si aspoň držali tajomný nádych. Koniec nás navyše zastihne s pocitom, že sme sa od začiatku vlastne nikam nedostali. Nič nevygradovalo, nič nás neprekvapilo, nič nás nezaujalo. Párkrát sme sa na pár sekúnd nastrašili, takže namiesto celého filmu sme si pokojne mohli pozrieť pár minútových videí.

Sinister 2 mal latku nastavenú nezávideniahodne vysoko, nemusíme mu vyčítať, ak sa ju ani nepokúsil prekonať. Stačilo by čo i len vzdialene sa k nej priblížiť, čo sa ale, žiaľ, tiež nestalo. V zásade ide o znesiteľný film, obyčajnú duchárinu s rezervou nad skutočným odpadom, ale ešte ďalej od vrcholov žánra, medzi ktoré sa prvý Sinister nepochybne radil.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy