najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie

Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.

21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

recenzie.

Pod zemou

Andrej Gomora | 25. 9. 2014

6/10

žáner:

found footage/ mockumentary, claustrophobic, ghost

Hororová karikatúra Indianu Jonesa

Američania sa viditeľne radi pozerajú na vysoko vzdelaných ľudí. Ako keby ich na rozdiel od nás skutočne obdivovali. Dobrodruh nemôže byť len tak niekto. Z každej vedy užitočnej pri prehrabávaní sa v hroboch sa dá spraviť univerzitný odbor, v ktorom hrdina v mladom veku stihol získať PhD. Samozrejmosťou je znalosť jazykov a bojových umení a schopnosť nájsť a odhaliť hocikde vo svete čo miestni ignoranti nedokázali stovky rokov. Veď stačí len chcieť, svet okolo je len odrazom nášho vnútra. As Above So Below, alebo po slovensky Pod zemou.

„V Iráne sa jej podarilo získať kľúč, teraz by ním mala odomknúť poslednú bránu tajomstva v parížskych katakombách."

Scarlett túži dokončiť dielo svojho otca. Ako už nepochybne mnohí, aj on zasvätil svoj život hľadaniu kameňa mudrcov. Na rozdiel od nich mu pomáhalo akademické vzdelanie, a v tom za ním dcéra o nič nezaostáva. V Iráne sa jej podarilo získať kľúč, teraz by ním mala odomknúť poslednú bránu tajomstva v parížskych katakombách. Skôr nedobrovoľne ako rád ju sprevádza kamarát George, už raz kvôli nej skončil v tureckom väzení. Na ukrytý poklad nahovoria miestneho sprievodcu Papillona s partiou, vraj najväčšieho odborníka na katakomby. Kým ich trápia len úzke diery a kopy kostí, môžu ešte byť radi. Ako Papillon vraví, do niektorých častí katakomb sa skrátka nechodí. Všetci to vedia, všetci to cítia. Ako to, že sa tam potom aj napriek jeho snahe dostanú? Skúste hádať, čo všetko okrem vytúženej hrobky tam môžu nájsť.

„Zhltnú aj prvé snahy o tvorenie tajomnej atmosféry, ktoré sa v dejovej žbrnde dokonale rozpustia."

Svojou stupídnosťou film žiaľ okamžite udrie diváka priamo do nosa. Navyše sa v nej zostane váľať oveľa dlhšie, ako by bolo nevyhnutné. Žeby na ňu priam bol hrdý? Či už úmyselne, či nie, Scarlett nie je zrovna sympatická postava. Vtieravá a nerozvážna sa ženie za hlúposťami a zbytočne ohrozuje svoje okolie. Kamarát George, ako chudák ktorý sa vďaka nej stále dostáva do problémov si ale tiež nevyslúži veľa súcitu. Je príliš nezaujímavý, aby v divákovi vyvolal akékoľvek emócie. Celá časť nad zemou pripomína len mysteriózne seriály pre staršie deti, ktoré sa rozslintajú pri spomenutí akéhokoľvek starodávneho tajomstva. Nelogickosti a čudné náhody sa nedajú prehliadnuť, keďže zatiaľ film o ničom inom nie je. Zhltnú aj prvé snahy o tvorenie tajomnej atmosféry, ktoré sa v dejovej žbrnde dokonale rozpustia.

„Keď sa raz dielo dostane k strašeniu, nedráždi svojou hlúposťou a dovolí divákovi poriadne si hrôzu vychutnať."

Už prvá hrozivá scéna začne dojem naprávať. Tým viac, ako úspešne tvorcovia dokážu jednoduchú situáciu vyžmýkať. Možno vďaka dovtedajšiemu dráždeniu premúdrelými dialógmi prijme divák oveľa lepšie nástup duchárskeho chaosu. Áno, stále to nedáva zmysel, ale aspoň už ide o úmysel. Logická úvaha stratených postáv, že von sa dostanú putovaním stále hlbšie je síce skutočne hodná nobelovej ceny. Lenže na hľadanie zmyslu treba skrátka rezignovať, až potom môžete vidieť pozitíva diela. Tých bude nakoniec prekvapivo dosť. Na jednej strane je tu samozrejme množstvo lacných ľakačiek, postavy napozadí a vyskakujúce tváre. Na druhej strane ale vidíme aj množstvo prepracovane absurdných a drsných scén. Aj primitívne strašenie vďaka rozmanitosti funguje. Udržať si hrozivú atmosféru pri uviaznutí v tmavých katakombách, ešte s použitím roztrasenej kamery nakoniec nie je žiadne veľké umenie. No keď sa raz dielo dostane k strašeniu, nedráždi svojou hlúposťou a dovolí divákovi poriadne si hrôzu vychutnať.

Použitie found footage je výnimočne nenápadné, film si na ňom nezakladá a nespolieha sa naň. Veľmi málo záberov pôsobí cez subjektivitu, no vďaka stráviteľnému poňatiu, teda s málo chvením a nečitateľnými zábermi, nie je subjektívna kamera ani silená. Divák si ju všimne len keď má, inak sa film dá stráviť ako konvenčne nakrútené dielo. Vo filme zaujmú aj odkazy na Tarkovského Stalkera, ktoré svojím množstvom takmer vylučujú náhodu. Škoda, že vrcholia každého dostihnutím jeho strachom, a my zistíme, že v mladom veku každý z nich stihol nechať niekoho zomrieť. Veď kto z nás môže povedať, že sa mu nikdy nič také nestalo?

Pod zemou vyniká svojou hlúposťou aj svojou strašidelnosťou. Ak sa vám náhodou podarí prehltnúť mu aj mysterióznu časť, budete šťastlivcom, ktorý si tú strašidelnú vychutná bez ujmy. Nakoniec sa ale prvú zhruba polovicu aj ostatným oplatí pretrpieť, horor sa vám za trpezlivosť odvďačí.