najčítanejšie recenzie.
Hellions
Apostle
Určite sa dá vnímať pozitívne posun od schematického zobrazovania náboženských fanatikov ako šialencov a nič iné. Nadprirodzené javy sú predsa neoddeliteľná súčasť hororov. Tak prečo by niekedy nemohli to nie zrovna sympatické správanie aj podporovať, či priam ospravedlňovať? Postavy sa tak môžu stať ľudskejšími, vrátane náboženských magorov. Tiež nemusia byť zlí, len pretože ich to baví, a môžu divákovi skomplikovať možnosť ich odsúdenia aspoň do tej miery, že to skutočne nemali až také jednoduché. Keď k niekomu hovorí bohyňa, nemá nárok pokladať sa za Apostle?
Antiviral
Predstavte si svet, v ktorom sú ľudia natoľko posadnutí celebritami, že sa dávajú dobrovoľne infikovať ich chorobami. A dokonca sú ochotní za to aj celkom slušne platiť. 3. 5. 2013
The Eyes of My Mother
Mama dievčatku veľa rozprávala o anatómii, o rezaní. Ako už mohla čakať, že to s ním dopadne. Sama bola v Portugalsku očná chirurgička, na kravskom oku dcére ukazuje, ako vyzerá jeho vnútro. Dievčatko je rado, rezanie sa jej páči, má rada svoju mamu. Na ich odľahlý statok jedného dňa príde cudzinec. Pýta sa na záchod, vyžaduje si nezvyčajnú zdvorilosť. Pôsobí na jednej strane krehko, zároveň dosť vyšinuto. Neskôr sa sám prizná, má rád zabíjanie, ten pocit ktorý človeku prináša. Na rozhovory s dievčatkom bude mať ešte veľa času. Bez mamičky si z neho spraví svojho jediného kamaráta. Hoci nahradiť ju samozrejme nikdy môcť nebude, Francisca bude vždy myslieť na The Eyes of My Mother.
27. 6. 2017The Domestics
Vysvetľovať, čo zničilo civilizáciu, respektíve odkiaľ sa zobrali zombíci, upíri alebo iný zrod jej rozvrátenia už dávno nie je nevyhnutnosť. Postapokalyptický film je dávno etablovaný ako žáner a pred nikým už nemusí svoje zápletky ospravedlňovať. V tomto prípade si zvolil ironickú eleganciu s narážkou na konšpirácie o chemtrails. Niekto sa proste rozhodol, že stačí, a lietadlá obostreli svet čiernym dymom. Znie to trochu hlúpo, ale dá sa to vnímať ako vtipná hlúposť. Ako takmer vždy hlavne film o pôvode postapokalyptického stavu sveta vôbec nie je. Tentokrát je o ľuďoch, priamo o manželoch v kríze vzťahu. The Domestics.
recenzie.
The Ward
Carpenterovo nežné retro
Meno Johna Carpentera je už dávno nezmazateľne zapísané zlatými písmenami do dejín hororu. Jeho veľdiela ako Halloween a The Thing radí nejeden rebríček na vrchol toho, čo kedy v žánri vzniklo. Jeho nové filmy však už dlhšie nie sú vítané s nadšením. Keď aj v čase jeho najväčšej slávy striedal vynikajúci filmy s priemernými až podpriemernými, od deväťdesiatych rokov je dobrý film z jeho produkcie skôr výnimkou. Asi posledné dielo, ktoré sa mu skutočne podarilo, bolo In the Mouth of Madness z roku 1994 a jeho posledný režisérsky počin, film Ghosts of Mars, by mnoho fanúšikov radšej nikdy nevidelo. Teraz sa vracia po desiatich rokoch s celovečerným hororom The Ward.
„Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako Kristen, pôsobia podozrivo normálne."
Ako nám našepkáva názov, dostaneme sa v ňom do psychiatrickej liečebne. Presnejšie sa do nej dostane Kristen, po tom, ako za nejasných okolností zapáli dom a s úľavou až potešením sleduje, ako horí. Rovnako ako ona sama, ani divák nevie, kto Kristen je, čo ju viedlo k jej konaniu ani prečo namiesto do väzenia putovala priamo do ústavu. Ani jej režim nepatrí medzi najtvrdšie, keďže väčšinu dňa trávi v spoločenskej miestnosti s ostatnými pacientkami, prípadne vonku na dvore. Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako ona, pôsobia podozrivo normálne. Každá má síce nejakú drobnú úchylku, tá však nevyzerá ako dostatočný dôvod na liečenie. Ani u nich sa nám nedostane vysvetlenia, prečo musia byť na psychiatrii, keďže ani ony samé zjavne vôbec netušia, za akých okolností by ich mohli prepustiť. Personál okrem mierne prívetivého, ale nekompromisného doktora tvorí ešte klasická nepríjemná sestra pred dôchodkom a mladý, dôrazný a nie práve najpríjemnejší zdravotník.
Kirsten je od začiatku odhodlaná z liečebne utiecť. Nenechá sa odradiť ani jedným zo svojich neúspešných pokusov ani stupňujúcou sa nevraživosťou personálu voči nej. Práve naopak, jej snaha sa ešte stupňuje, a to keď zistí, že máloktorá pacientka vychádza z liečebne živá. Nikto jej nechce povedať, čo sa stalo dievčaťu, po ktorom zdedila izbu, a rovnako jej doktori nechcú vysvetľovať, kam postupne chorí miznú. Až po viacerých incidentoch a po tom, ako ju v sprche napadne duch, prinúti jedno z dievčat, ktoré prežilo, aby jej rozpovedalo udalosti, ktoré sa v blázinci odohrali. Tie vysvetlia prítomnosť monštra, s ktorým bude Kristen bojovať o prežitie.
„Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za šťavnatejšie."
Film sa až do svojej prvej polovice zameriava na Kristen, snaží sa stavať na jej tajomnosti a budovať napätie z toho, aká je stratená, a pritom bojovná. Problémom tu je herecký výkon Amber Heard, ktorá je síce krásna, no vo svojej úlohe dokonale nemožná. Od pozerania neodrádza, postavu Kirsten však degraduje a bráni divákovi stotožniť sa s ňou. Veľa sa tu toho ani nedeje, zdanlivo prakticky normálne pacientky pôsobia nepatrične, až silene. Až keď príde na prvé ľakačku a vraždu, pocítime klaustrofobickú atmosféru. Naplno si uvedomíme, že Kirsten nemá kam utiecť a prenasleduje ju niečo, o čom nič nevieme. Zápletka v tejto časti pôsobí iracionálne a o to je situácia v ústave beznádejnejšia. Stupňuje sa vraždami, každým zjavením zloducha a takisto každým neúspešným pokusom Kirsten dostať sa von. Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za „šťavnatejšie". Vďaka slušnej atmosfére však diváka neopúšťa napätie. Aj jednoduché strašenie ako z osemdesiatych rokov potom stačí na navodenie niekoľkých veľmi hrozivých momentov. Napriek alebo práve vďaka rastúcemu chaosu si film dokáže udržať svoju úroveň až do dramatického finále.
Záverečný twist síce premieňa zmätok na zmysluplný celok, no film si väčšinu času vyžaduje od diváka nemalú mieru tolerantnosti, bez ktorej sa bude len rozčuľovať nad nezmyslami, ktoré vidí. Množstvu scén úplne chýba logika a pôsobia, akoby boli vytvorené len na efekt. Nechýba im však strašidelnosť, do ktorej sa divák musí vedieť ponoriť a užiť si ju. Tá dokáže viac menej vyvážiť negatíva diela, ku ktorým môžeme prirátať aj nie veľkú originálnosť a po dejovej stránke aj kostrbatosť.
The Ward je však stále príjemným prekvapením, ktoré aj keď zďaleka nedosahuje na vrcholy Carpentrovej tvorby, nie je ani smutným sklamaním, aké asi väčšina z nás očakávala. Proste pozerateľný horor s príjemnou atmosférou a pár podarenými momentmi. Rukopis majstra je síce vyblednutý, no stále čitateľný.
