najčítanejšie recenzie.
Suspiria (2018)
Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.
Burning Bright
Ľudia najviac platia za to, čoho sa najviac boja. Aspoň o tom je presvedčený John, ktorý sa rozhodne prerobiť svoj dom na safari ranč. Hlavnou atrakciou má byť tiger, ktorého pre jeho divú povahu nechceli ani v cirkuse. 18. 10. 2010
Cult of Chucky
Dej opäť nadväzuje, tak na predošlý diel, ako aj na dlhodobú líniu v sérii. Z predošlého dielu nám zostáva vozíčkarka Nika, lieči sa na psychiatrii z presvedčenia, že všetkých tých ľudí v jej dome nezabila ona, ale neživá hračka. Zdá sa, že terapia napreduje úspešne, Nika prijala skutočnosť, že je vrah, a môžu ju presunúť do ústavu s nižšou ostrahou. Bábku Chuckyho jej kúpia v rámci liečby, a poslúži zároveň ďalšej pacientke, tá smúti za svojím dieťaťom. Čudné je, že bábky sa začnú akosi množiť. K prvej pribudne druhá, tú prinesie ako dedičstvo po Nikinej neterke nám už dobre známa Tiffany, Chuckyho večná milá. Tretia bábka príde poštou, nikto presne nevie odkiaľ. A ako sa už dá čakať, s pribúdaním bábiek začnú ubúdať pacienti aj personál. Nike nikto neverí, obviňujú ju len z návratu jej rozpoltene vražedných stavov. Jej šťastie, že je na vozíčku, príliš nudná obeť.
27. 10. 2017Liek na život
Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?
23. 2. 2017Hell Fest: Park hrôzy
Niečom svojím spôsobom podobné už tu bolo. The Houses October Built mal podobu fiktívneho dokumentu, ktorého geniálny nápad bol, že bude strašidelný, ak zobrazí strašenie iných ľudí. Tento nápad sa niekomu zdal natoľko úžasný, že ho nemohol nezrecyklovať. Z poučne a bádavo ladenej formy ale samozrejme treba zásadne smerovať k masovej zábave. Takže už nejde o skupinku zvedavcov, ktorí skúmajú oddaných a zapálených remeselníkov hororovej zábavy. Iritujúca partia tínedžerov sa vyberie na gýčovitý festival s názvom Hell Fest: Park hrôzy.
recenzie.
The Ward
Carpenterovo nežné retro
Meno Johna Carpentera je už dávno nezmazateľne zapísané zlatými písmenami do dejín hororu. Jeho veľdiela ako Halloween a The Thing radí nejeden rebríček na vrchol toho, čo kedy v žánri vzniklo. Jeho nové filmy však už dlhšie nie sú vítané s nadšením. Keď aj v čase jeho najväčšej slávy striedal vynikajúci filmy s priemernými až podpriemernými, od deväťdesiatych rokov je dobrý film z jeho produkcie skôr výnimkou. Asi posledné dielo, ktoré sa mu skutočne podarilo, bolo In the Mouth of Madness z roku 1994 a jeho posledný režisérsky počin, film Ghosts of Mars, by mnoho fanúšikov radšej nikdy nevidelo. Teraz sa vracia po desiatich rokoch s celovečerným hororom The Ward.
„Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako Kristen, pôsobia podozrivo normálne."
Ako nám našepkáva názov, dostaneme sa v ňom do psychiatrickej liečebne. Presnejšie sa do nej dostane Kristen, po tom, ako za nejasných okolností zapáli dom a s úľavou až potešením sleduje, ako horí. Rovnako ako ona sama, ani divák nevie, kto Kristen je, čo ju viedlo k jej konaniu ani prečo namiesto do väzenia putovala priamo do ústavu. Ani jej režim nepatrí medzi najtvrdšie, keďže väčšinu dňa trávi v spoločenskej miestnosti s ostatnými pacientkami, prípadne vonku na dvore. Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako ona, pôsobia podozrivo normálne. Každá má síce nejakú drobnú úchylku, tá však nevyzerá ako dostatočný dôvod na liečenie. Ani u nich sa nám nedostane vysvetlenia, prečo musia byť na psychiatrii, keďže ani ony samé zjavne vôbec netušia, za akých okolností by ich mohli prepustiť. Personál okrem mierne prívetivého, ale nekompromisného doktora tvorí ešte klasická nepríjemná sestra pred dôchodkom a mladý, dôrazný a nie práve najpríjemnejší zdravotník.
Kirsten je od začiatku odhodlaná z liečebne utiecť. Nenechá sa odradiť ani jedným zo svojich neúspešných pokusov ani stupňujúcou sa nevraživosťou personálu voči nej. Práve naopak, jej snaha sa ešte stupňuje, a to keď zistí, že máloktorá pacientka vychádza z liečebne živá. Nikto jej nechce povedať, čo sa stalo dievčaťu, po ktorom zdedila izbu, a rovnako jej doktori nechcú vysvetľovať, kam postupne chorí miznú. Až po viacerých incidentoch a po tom, ako ju v sprche napadne duch, prinúti jedno z dievčat, ktoré prežilo, aby jej rozpovedalo udalosti, ktoré sa v blázinci odohrali. Tie vysvetlia prítomnosť monštra, s ktorým bude Kristen bojovať o prežitie.
„Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za šťavnatejšie."
Film sa až do svojej prvej polovice zameriava na Kristen, snaží sa stavať na jej tajomnosti a budovať napätie z toho, aká je stratená, a pritom bojovná. Problémom tu je herecký výkon Amber Heard, ktorá je síce krásna, no vo svojej úlohe dokonale nemožná. Od pozerania neodrádza, postavu Kirsten však degraduje a bráni divákovi stotožniť sa s ňou. Veľa sa tu toho ani nedeje, zdanlivo prakticky normálne pacientky pôsobia nepatrične, až silene. Až keď príde na prvé ľakačku a vraždu, pocítime klaustrofobickú atmosféru. Naplno si uvedomíme, že Kirsten nemá kam utiecť a prenasleduje ju niečo, o čom nič nevieme. Zápletka v tejto časti pôsobí iracionálne a o to je situácia v ústave beznádejnejšia. Stupňuje sa vraždami, každým zjavením zloducha a takisto každým neúspešným pokusom Kirsten dostať sa von. Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za „šťavnatejšie". Vďaka slušnej atmosfére však diváka neopúšťa napätie. Aj jednoduché strašenie ako z osemdesiatych rokov potom stačí na navodenie niekoľkých veľmi hrozivých momentov. Napriek alebo práve vďaka rastúcemu chaosu si film dokáže udržať svoju úroveň až do dramatického finále.
Záverečný twist síce premieňa zmätok na zmysluplný celok, no film si väčšinu času vyžaduje od diváka nemalú mieru tolerantnosti, bez ktorej sa bude len rozčuľovať nad nezmyslami, ktoré vidí. Množstvu scén úplne chýba logika a pôsobia, akoby boli vytvorené len na efekt. Nechýba im však strašidelnosť, do ktorej sa divák musí vedieť ponoriť a užiť si ju. Tá dokáže viac menej vyvážiť negatíva diela, ku ktorým môžeme prirátať aj nie veľkú originálnosť a po dejovej stránke aj kostrbatosť.
The Ward je však stále príjemným prekvapením, ktoré aj keď zďaleka nedosahuje na vrcholy Carpentrovej tvorby, nie je ani smutným sklamaním, aké asi väčšina z nás očakávala. Proste pozerateľný horor s príjemnou atmosférou a pár podarenými momentmi. Rukopis majstra je síce vyblednutý, no stále čitateľný.
