hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

The Ward

Andrej Gomora | 31. 1. 2012
0
6/10          
žáner:
claustrophobic, ghost

Carpenterovo nežné retro


Meno Johna Carpentera je už dávno nezmazateľne zapísané zlatými písmenami do dejín hororu. Jeho veľdiela ako Halloween a The Thing radí nejeden rebríček na vrchol toho, čo kedy v žánri vzniklo. Jeho nové filmy však už dlhšie nie sú vítané s nadšením. Keď aj v čase jeho najväčšej slávy striedal vynikajúci filmy s priemernými až podpriemernými, od deväťdesiatych rokov je dobrý film z jeho produkcie skôr výnimkou. Asi posledné dielo, ktoré sa mu skutočne podarilo, bolo In the Mouth of Madness z roku 1994 a jeho posledný režisérsky počin, film Ghosts of Mars, by mnoho fanúšikov radšej nikdy nevidelo. Teraz sa vracia po desiatich rokoch s celovečerným hororom The Ward.

„Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako Kristen, pôsobia podozrivo normálne."

Ako nám našepkáva názov, dostaneme sa v ňom do psychiatrickej liečebne. Presnejšie sa do nej dostane Kristen, po tom, ako za nejasných okolností zapáli dom a s úľavou až potešením sleduje, ako horí. Rovnako ako ona sama, ani divák nevie, kto Kristen je, čo ju viedlo k jej konaniu ani prečo namiesto do väzenia putovala priamo do ústavu. Ani jej režim nepatrí medzi najtvrdšie, keďže väčšinu dňa trávi v spoločenskej miestnosti s ostatnými pacientkami, prípadne vonku na dvore. Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako ona, pôsobia podozrivo normálne. Každá má síce nejakú drobnú úchylku, tá však nevyzerá ako dostatočný dôvod na liečenie. Ani u nich sa nám nedostane vysvetlenia, prečo musia byť na psychiatrii, keďže ani ony samé zjavne vôbec netušia, za akých okolností by ich mohli prepustiť. Personál okrem mierne prívetivého, ale nekompromisného doktora tvorí ešte klasická nepríjemná sestra pred dôchodkom a mladý, dôrazný a nie práve najpríjemnejší zdravotník.

Kirsten je od začiatku odhodlaná z liečebne utiecť. Nenechá sa odradiť ani jedným zo svojich neúspešných pokusov ani stupňujúcou sa nevraživosťou personálu voči nej. Práve naopak, jej snaha sa ešte stupňuje, a to keď zistí, že máloktorá pacientka vychádza z liečebne živá. Nikto jej nechce povedať, čo sa stalo dievčaťu, po ktorom zdedila izbu, a rovnako jej doktori nechcú vysvetľovať, kam postupne chorí miznú. Až po viacerých incidentoch a po tom, ako ju v sprche napadne duch, prinúti jedno z dievčat, ktoré prežilo, aby jej rozpovedalo udalosti, ktoré sa v blázinci odohrali. Tie vysvetlia prítomnosť monštra, s ktorým bude Kristen bojovať o prežitie.

„Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za šťavnatejšie."

Film sa až do svojej prvej polovice zameriava na Kristen, snaží sa stavať na jej tajomnosti a budovať napätie z toho, aká je stratená, a pritom bojovná. Problémom tu je herecký výkon Amber Heard, ktorá je síce krásna, no vo svojej úlohe dokonale nemožná. Od pozerania neodrádza, postavu Kirsten však degraduje a bráni divákovi stotožniť sa s ňou. Veľa sa tu toho ani nedeje, zdanlivo prakticky normálne pacientky pôsobia nepatrične, až silene. Až keď príde na prvé ľakačku a vraždu, pocítime klaustrofobickú atmosféru. Naplno si uvedomíme, že Kirsten nemá kam utiecť a prenasleduje ju niečo, o čom nič nevieme. Zápletka v tejto časti pôsobí iracionálne a o to je situácia v ústave beznádejnejšia. Stupňuje sa vraždami, každým zjavením zloducha a takisto každým neúspešným pokusom Kirsten dostať sa von. Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za „šťavnatejšie". Vďaka slušnej atmosfére však diváka neopúšťa napätie. Aj jednoduché strašenie ako z osemdesiatych rokov potom stačí na navodenie niekoľkých veľmi hrozivých momentov. Napriek alebo práve vďaka rastúcemu chaosu si film dokáže udržať svoju úroveň až do dramatického finále.

Záverečný twist síce premieňa zmätok na zmysluplný celok, no film si väčšinu času vyžaduje od diváka nemalú mieru tolerantnosti, bez ktorej sa bude len rozčuľovať nad nezmyslami, ktoré vidí. Množstvu scén úplne chýba logika a pôsobia, akoby boli vytvorené len na efekt. Nechýba im však strašidelnosť, do ktorej sa divák musí vedieť ponoriť a užiť si ju. Tá dokáže viac menej vyvážiť negatíva diela, ku ktorým môžeme prirátať aj nie veľkú originálnosť a po dejovej stránke aj kostrbatosť.

The Ward je však stále príjemným prekvapením, ktoré aj keď zďaleka nedosahuje na vrcholy Carpentrovej tvorby, nie je ani smutným sklamaním, aké asi väčšina z nás očakávala. Proste pozerateľný horor s príjemnou atmosférou a pár podarenými momentmi. Rukopis majstra je síce vyblednutý, no stále čitateľný.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy