najčítanejšie recenzie.
Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Annabelle 3: Návrat
S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.
Regression
Bliss
Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.
recenzie.
The Ward
Carpenterovo nežné retro
Meno Johna Carpentera je už dávno nezmazateľne zapísané zlatými písmenami do dejín hororu. Jeho veľdiela ako Halloween a The Thing radí nejeden rebríček na vrchol toho, čo kedy v žánri vzniklo. Jeho nové filmy však už dlhšie nie sú vítané s nadšením. Keď aj v čase jeho najväčšej slávy striedal vynikajúci filmy s priemernými až podpriemernými, od deväťdesiatych rokov je dobrý film z jeho produkcie skôr výnimkou. Asi posledné dielo, ktoré sa mu skutočne podarilo, bolo In the Mouth of Madness z roku 1994 a jeho posledný režisérsky počin, film Ghosts of Mars, by mnoho fanúšikov radšej nikdy nevidelo. Teraz sa vracia po desiatich rokoch s celovečerným hororom The Ward.
„Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako Kristen, pôsobia podozrivo normálne."
Ako nám našepkáva názov, dostaneme sa v ňom do psychiatrickej liečebne. Presnejšie sa do nej dostane Kristen, po tom, ako za nejasných okolností zapáli dom a s úľavou až potešením sleduje, ako horí. Rovnako ako ona sama, ani divák nevie, kto Kristen je, čo ju viedlo k jej konaniu ani prečo namiesto do väzenia putovala priamo do ústavu. Ani jej režim nepatrí medzi najtvrdšie, keďže väčšinu dňa trávi v spoločenskej miestnosti s ostatnými pacientkami, prípadne vonku na dvore. Ostatné dievčatá, všetky zhruba rovesníčky podobne príťažlivé ako ona, pôsobia podozrivo normálne. Každá má síce nejakú drobnú úchylku, tá však nevyzerá ako dostatočný dôvod na liečenie. Ani u nich sa nám nedostane vysvetlenia, prečo musia byť na psychiatrii, keďže ani ony samé zjavne vôbec netušia, za akých okolností by ich mohli prepustiť. Personál okrem mierne prívetivého, ale nekompromisného doktora tvorí ešte klasická nepríjemná sestra pred dôchodkom a mladý, dôrazný a nie práve najpríjemnejší zdravotník.
Kirsten je od začiatku odhodlaná z liečebne utiecť. Nenechá sa odradiť ani jedným zo svojich neúspešných pokusov ani stupňujúcou sa nevraživosťou personálu voči nej. Práve naopak, jej snaha sa ešte stupňuje, a to keď zistí, že máloktorá pacientka vychádza z liečebne živá. Nikto jej nechce povedať, čo sa stalo dievčaťu, po ktorom zdedila izbu, a rovnako jej doktori nechcú vysvetľovať, kam postupne chorí miznú. Až po viacerých incidentoch a po tom, ako ju v sprche napadne duch, prinúti jedno z dievčat, ktoré prežilo, aby jej rozpovedalo udalosti, ktoré sa v blázinci odohrali. Tie vysvetlia prítomnosť monštra, s ktorým bude Kristen bojovať o prežitie.
„Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za šťavnatejšie."
Film sa až do svojej prvej polovice zameriava na Kristen, snaží sa stavať na jej tajomnosti a budovať napätie z toho, aká je stratená, a pritom bojovná. Problémom tu je herecký výkon Amber Heard, ktorá je síce krásna, no vo svojej úlohe dokonale nemožná. Od pozerania neodrádza, postavu Kirsten však degraduje a bráni divákovi stotožniť sa s ňou. Veľa sa tu toho ani nedeje, zdanlivo prakticky normálne pacientky pôsobia nepatrične, až silene. Až keď príde na prvé ľakačku a vraždu, pocítime klaustrofobickú atmosféru. Naplno si uvedomíme, že Kirsten nemá kam utiecť a prenasleduje ju niečo, o čom nič nevieme. Zápletka v tejto časti pôsobí iracionálne a o to je situácia v ústave beznádejnejšia. Stupňuje sa vraždami, každým zjavením zloducha a takisto každým neúspešným pokusom Kirsten dostať sa von. Film je veľmi skúpy na gore, asi len jedno zabitie sa dá označiť za „šťavnatejšie". Vďaka slušnej atmosfére však diváka neopúšťa napätie. Aj jednoduché strašenie ako z osemdesiatych rokov potom stačí na navodenie niekoľkých veľmi hrozivých momentov. Napriek alebo práve vďaka rastúcemu chaosu si film dokáže udržať svoju úroveň až do dramatického finále.
Záverečný twist síce premieňa zmätok na zmysluplný celok, no film si väčšinu času vyžaduje od diváka nemalú mieru tolerantnosti, bez ktorej sa bude len rozčuľovať nad nezmyslami, ktoré vidí. Množstvu scén úplne chýba logika a pôsobia, akoby boli vytvorené len na efekt. Nechýba im však strašidelnosť, do ktorej sa divák musí vedieť ponoriť a užiť si ju. Tá dokáže viac menej vyvážiť negatíva diela, ku ktorým môžeme prirátať aj nie veľkú originálnosť a po dejovej stránke aj kostrbatosť.
The Ward je však stále príjemným prekvapením, ktoré aj keď zďaleka nedosahuje na vrcholy Carpentrovej tvorby, nie je ani smutným sklamaním, aké asi väčšina z nás očakávala. Proste pozerateľný horor s príjemnou atmosférou a pár podarenými momentmi. Rukopis majstra je síce vyblednutý, no stále čitateľný.
