najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Girl on the Third Floor
Sexi nájomníčka v cene domu
Nezačíname so žiadnou idylkou, nie takou skutočnou. Je tu jej zdanie, muž chce vlastnými rukami zrekonštruovať dom pre tehotnú manželku. Postava bude mať muchy, hneď sa ale snaží mať určitú hĺbku. Na pohľad je nesympatická, aspoň v nejakej miere úmyselne. Zistíme, že jeho svedomie nie je ani trochu čisté, ako vo vzťahu k svetu tak k vlastnej tehotnej manželke. Snaží sa presvedčiť ju, svet a hlavne samého seba, že nie je stratený prípad, dokáže sa pozbierať, byť platným členom spoločnosti a dobrým manželom. Kiežby za tým účelom neskončil zrovna v bývalom bordeli, ktorého minulosť nie je tiež celkom ako ľalia, a podobné miesta sa jej odkazu zbaviť nezvyknú. Už naveky v ňom zostala niekdajšia legenda- Girl on the Third Floor.
„Hlavne jeden rozhovor v ktorom herci hovoria okázalo do kamery pôsobí takmer amatérsky.“
Hlavná postava je miestami iritujúca, svojou zložitosťou ale dokáže zaujať. Iritujúca aj v zmysle niekedy dosť zvláštnych dialógov, prehrávania a práce s jej zobrazením. Hlavne jeden rozhovor v ktorom herci hovoria okázalo do kamery pôsobí takmer amatérsky. Inak ale dlhé zobrazovanie rekonštrukcie neotravuje. Nič zásadné sa zatiaľ nedeje, určitú zlovestnosť už ale cítime. Reálne prejavy nadprirodzených javov sú na hranici komickosti- sklenené guličky a podivné tekutiny. Akosi ale cítiť, že dom má svoju silu. Nejde pritom o nič silené ani vždy príliš konkrétne, jeho využitie ako plnohodnotnej postavy sa v tomto prípade podarilo výborne. Muž s domom bojuje, niekedy uspeje, o chvíľu sa ale opäť javí bezmocný. Čelí tu silám ďaleko nad možnosti jedného bezvýznamného mravca.
„Tak isto ako keby to bolo s domom. Raz nejaký je, a to už sa nezmení.“
Prejavy zla začnú byť postupne konkrétne, nech je to aj v zmysle, že niečo aj vidíme, nielen zmäteno cítime. Ich samotné zobrazenie je na úrovni duchárin- tajomné postavy a absurdné udalosti v dome. Nepôsobia ale až tak gýčovito, ako sa to stáva- nejakým spôsobom sú svojské. Pôsobia totiž ešte viac na diváka ako na samotné postavy. Nebojíme sa ani tak s nimi, skôr len vidíme, že niečo sa tu deje, niečo tu je, je to zlovestné a postavy to skôr či neskôr pohltí, tie sú voči tomu celkom bezmocné. Tento pocit je zaujímavý práve v spojení s dokola hrešiacim manželom a podvodníkom. Z neho cítime, že akokoľvek bude chcieť, zmeniť sa nedokáže a nech robí, čo chce, manželku podvedie znova a znova a vždy bude skrachovancom. Tak isto ako keby to bolo s domom. Raz nejaký je, a to už sa nezmení.
„Nečakáme prekvapenia, napredovanie je plynulé jedným smerom.“
Nechutnosti nakoniec budú, veď z filmu cítime, že sa sem hodia. Nebude ich ani až tak málo a značná bude miestami ich intenzita. Po prvej vražde sa skôr utvrdíme v prítomnosti zla, v napätí až taký silný posun nenastane. Ak sa niečo zintenzívňuje, je to skôr atmosféra. Nečakáme prekvapenia, napredovanie je plynulé jedným smerom, konfrontácia postáv so zlom je akurát čoraz krutejšia a nechutnejšia. Jednotlivé scény sa budú predbiehať predovšetkým v tomto smere a predvedú nám snahy byť nechutné ako to len ide. Minimálne v jednom prípade sa to určite aj podarí.
„Je nám ale jasné, čo nám chce povedať, a hovorí nám to záživne a funkčne.“
Čo sa týka pointy a vyvrcholenia, tie nič nepokazia, celkom jasné vysvetlenie sa nám ale ani nežiada. Odkaz je jasný pokiaľ ide o povahu domu. Je skrátka zlý, načo to príliš rozoberať. Pre nás je podstatné, ako postavy požuje teraz, nie až tak čo presne sa v ňom odohralo. Bol to bordel, to skutočne nie je ťažké si domyslieť, koho duch by tam asi mohol strašiť aj so všetkými implikáciami na objektifikáciu a dehumanizáciu žien zo strany mužských návštevníkov. Scenár možno má dosť múch, postavy sú miestami čudné a dialógy kostrbaté. Je nám ale jasné, čo nám chce povedať, a hovorí nám to záživne a funkčne. To tiež nie je málo.
Girl on the Third Floor kombinuje duchárinu s extrémnou nechutnosťou v štýle Lucia Fulciho. Tieto prvky sa spájajú účelne a vďaka svojskej koncepcii filmu sa ten aspoň viditeľne odlišuje od väčšiny hororov s duchmi. Celková kvalita nie je nijako ohurujúca, má ale myšlienku, má nápad, vie o čo mu ide a to sa mu aj darí. Preto ak nehľadáte dokonalosť, ale niečo čo i len trochu iné a zaujímavé, nemuseli by ste byť tak celkom sklamaní.
