hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Polaroid

Konečne primeraný trest za selfie?

Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.

2. 7. 2019

Annabelle 3: Návrat

Späť k detským hrám

S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.

10. 7. 2019

Regression

Výsledok rovnaký, akurát mučenie si inkvizítori viac užili
Myslíte si, že samých seba poznáte. Viete, kto ste, čo ste v živote vykonali a čo vykonať by ste boli schopní. Napríklad ak by vám niekto povedal, že necháte znásilniť vlastnú dcéru, neverili by ste mu. Vysmiali ho, ak by vám tá predstava prišla náznakom smiešna. Lenže čo ak niekto tvrdí, že dokáže preskúmať časti vašej mysle, do ktorých sa nedostanete. Pomôže vám odhaliť spomienky, o akých ste ani netušili, že by ste ich mohli mať. Tomu, čo tam nájde by ste neverili, pokiaľ by nešlo o vedeckú metódu, napríklad s názvom Regression.
2. 2. 2016

Bliss

Umelcov poháňajú drogy. A krv.

Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.

5. 11. 2019

recenzie.

The Human Centipede

Andrej Gomora | 3. 1. 2011
0
2/10          
žáner:
bizarre, psycho, torture

Stonožka ako samoúčelná odpornosť


Schéma dvoch (troch, šiestich) mladých Američaniek, ktoré na vlastnú päsť cestujú po Európe (Ázii, Afrike, Strednej Amerike) je pre hororový žáner asi niečo ako rozvádzajúci sa rodičia pre rodinné filmy alebo osamotená žena, ktorá potrebuje opravára, v pornografii. Nedá sa to už ani označiť za klišé, je to jednoducho kultúrne dedičstvo žánra, ktoré filmári neustále rozvíjajú. Aj keď hlavné smerovanie filmu býva jasné, pri vraždení či mučení obetí tvorcovia radi nechajú naplno pracovať svoju fantáziu a neraz vedia diváka prekvapiť. A môže sa stať, že zavraždenie alebo umučenie by na konci divák postavám prial ako oveľa milosrdnejší osud než ten, ktorý ich vo filme postihne.

Lindsay a Jenny v holandsko-britskom horore The Human Centipede nie sú úplne dobrodružné cestovateľky, cestujú skôr kvôli zábave. Ich problémy nastanú, keď sa snažia v Nemecku nájsť istý klub menom Bunker, ku ktorému majú len veľmi hrubý popis cesty. Samozrejme, zablúdia v lese a ešte aj dostanú defekt. Naokolo niet nikoho, kto by im mohol pomôcť, mobil nemá signál a v jedinom aute, ktoré prejde okolo, sa vezie tučný Nemec, ktorý v nich spozná pornohviedzy a navrhne im niečo iné ako pomoc s autom. Nevidia teda inú možnosť, ako sa vybrať pešo v daždi do lesa a dúfať, že nájdu niekoho s funkčným telefónom. Nádej v nich skrsne, keď narazia na veľký, zjavne obývaný dom. Jeho jediný obyvateľ, starší doktor, im zavolá asistenčnú službu a ponúkne pohár vody. Nie je žiadne prekvapenie, že voda nie je tak celkom iba „voda" a telefonát bol len hluchej linke. Slečny sa na druhý deň prebudia pripútané v pivnici v spoločnosti ďalšej obete. Doktor im tam predstaví svoje plány s nimi, o ktorých sa im určite nesnívalo ani v tých najhorších snoch, a rovno ich začne aj realizovať. Ako odborník na siamské dvojčatá na nich spraví skutočne unikátnu operáciu.

Štýl, akým je film nakrútený, je viditeľne nízkorozpočtový. Minimum hercov a lokalít, takmer žiadne efekty. Od úvodnej scény naberá aj keď lacný, ale dusný a ťaživý podtón. Je dosť možné že divácky zlý pocit pramení aj z veľmi zlej úrovne hercov, hlavne v úlohách ženských predstaviteliek, ako aj veľmi slabého scenára. Ten sa sústredil len na jediné - ničím neodviesť pozornosť od toho jediného ústredného nápadu. Dej takmer nenapreduje, a odkedy je nám asi v tretine odhalená zápletka, nesnaží sa ničím prekvapiť. Do postáv, ktoré aj tak stratia možnosť sa prejavovať, sa nikomu asi nechcelo vkladať námahu a formovať ich. Jedine zvrhlý doktor Heiter dostal aspoň nejaké vykreslenie a herecký výkon Dietera Lasera tu pôsobí ako jednooký medzi slepými. Na nejaké zmysluplné spracovanie je však aj táto postava príliš, a hádam najviac, podriadená tej hlavnej myšlienke, ktorou je úplne posadnutá a je jej dokonale podriadená. Nakoľko je potom doktor schopný celý film utiahnuť, je otázne. Zvrhlosti a odpornosti je v ňom na hrane toho, čo ešte dokáže človek zniesť.

Keď divák spraví tú chybu, že sa nad tým, čo sa vo filme deje, zamyslí, nájde medzery v realizovateľnosti, ako aj logike a zmysle, ktorý je jedine v tom, že doktor je predsa šialený. Výsledný film je teda len zvrhlosť a odpornosť, koncentrovaná vo svojej najhustejšej podobe, bez pridaných ingrediencií. Nič ich nenarúša ani neprekrýva. Chýba všetko okrem „geniálneho", perverzného nápadu. Oplatí sa vidieť, jedine ak máte záujem s odporom krútiť hlavou nad tým, čo ešte niekto dokáže vymyslieť. Ak však túžite po čo i len trochu inteligentnej alebo sofistikovanej zábave, tomuto filmu sa zďaleka vyhnite.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy