recenzie.

The Human Centipede

Andrej Gomora | 3. 1. 2011

0

2/10          

žáner:

bizarre, psycho, torture

Stonožka ako samoúčelná odpornosť

Schéma dvoch (troch, šiestich) mladých Američaniek, ktoré na vlastnú päsť cestujú po Európe (Ázii, Afrike, Strednej Amerike) je pre hororový žáner asi niečo ako rozvádzajúci sa rodičia pre rodinné filmy alebo osamotená žena, ktorá potrebuje opravára, v pornografii. Nedá sa to už ani označiť za klišé, je to jednoducho kultúrne dedičstvo žánra, ktoré filmári neustále rozvíjajú. Aj keď hlavné smerovanie filmu býva jasné, pri vraždení či mučení obetí tvorcovia radi nechajú naplno pracovať svoju fantáziu a neraz vedia diváka prekvapiť. A môže sa stať, že zavraždenie alebo umučenie by na konci divák postavám prial ako oveľa milosrdnejší osud než ten, ktorý ich vo filme postihne.

Lindsay a Jenny v holandsko-britskom horore The Human Centipede nie sú úplne dobrodružné cestovateľky, cestujú skôr kvôli zábave. Ich problémy nastanú, keď sa snažia v Nemecku nájsť istý klub menom Bunker, ku ktorému majú len veľmi hrubý popis cesty. Samozrejme, zablúdia v lese a ešte aj dostanú defekt. Naokolo niet nikoho, kto by im mohol pomôcť, mobil nemá signál a v jedinom aute, ktoré prejde okolo, sa vezie tučný Nemec, ktorý v nich spozná pornohviedzy a navrhne im niečo iné ako pomoc s autom. Nevidia teda inú možnosť, ako sa vybrať pešo v daždi do lesa a dúfať, že nájdu niekoho s funkčným telefónom. Nádej v nich skrsne, keď narazia na veľký, zjavne obývaný dom. Jeho jediný obyvateľ, starší doktor, im zavolá asistenčnú službu a ponúkne pohár vody. Nie je žiadne prekvapenie, že voda nie je tak celkom iba „voda" a telefonát bol len hluchej linke. Slečny sa na druhý deň prebudia pripútané v pivnici v spoločnosti ďalšej obete. Doktor im tam predstaví svoje plány s nimi, o ktorých sa im určite nesnívalo ani v tých najhorších snoch, a rovno ich začne aj realizovať. Ako odborník na siamské dvojčatá na nich spraví skutočne unikátnu operáciu.

Štýl, akým je film nakrútený, je viditeľne nízkorozpočtový. Minimum hercov a lokalít, takmer žiadne efekty. Od úvodnej scény naberá aj keď lacný, ale dusný a ťaživý podtón. Je dosť možné že divácky zlý pocit pramení aj z veľmi zlej úrovne hercov, hlavne v úlohách ženských predstaviteliek, ako aj veľmi slabého scenára. Ten sa sústredil len na jediné - ničím neodviesť pozornosť od toho jediného ústredného nápadu. Dej takmer nenapreduje, a odkedy je nám asi v tretine odhalená zápletka, nesnaží sa ničím prekvapiť. Do postáv, ktoré aj tak stratia možnosť sa prejavovať, sa nikomu asi nechcelo vkladať námahu a formovať ich. Jedine zvrhlý doktor Heiter dostal aspoň nejaké vykreslenie a herecký výkon Dietera Lasera tu pôsobí ako jednooký medzi slepými. Na nejaké zmysluplné spracovanie je však aj táto postava príliš, a hádam najviac, podriadená tej hlavnej myšlienke, ktorou je úplne posadnutá a je jej dokonale podriadená. Nakoľko je potom doktor schopný celý film utiahnuť, je otázne. Zvrhlosti a odpornosti je v ňom na hrane toho, čo ešte dokáže človek zniesť.

Keď divák spraví tú chybu, že sa nad tým, čo sa vo filme deje, zamyslí, nájde medzery v realizovateľnosti, ako aj logike a zmysle, ktorý je jedine v tom, že doktor je predsa šialený. Výsledný film je teda len zvrhlosť a odpornosť, koncentrovaná vo svojej najhustejšej podobe, bez pridaných ingrediencií. Nič ich nenarúša ani neprekrýva. Chýba všetko okrem „geniálneho", perverzného nápadu. Oplatí sa vidieť, jedine ak máte záujem s odporom krútiť hlavou nad tým, čo ešte niekto dokáže vymyslieť. Ak však túžite po čo i len trochu inteligentnej alebo sofistikovanej zábave, tomuto filmu sa zďaleka vyhnite.