hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Snarveien/Detour

Afonka Soby | 5. 11. 2010
0
5/10          
žáner:
crazy family, hixploitation/backwoods, torture

Šialená nórska rodinka s mučením váha


Na nórske horory mám slabosť. Jednak pre samotný jazyk, ktorý do nich vždy vnáša trochu humoru, nech už je téma akákoľvek, a jednak pre prostredie, v ktorom sa odohrávajú. Inak do žánru ako takého neprinášajú v zásade veľa nového, s výnimkou Påla Øieho, ktorého VillmarkSkjult/Hidden sú natoľko špecifické, že už vlastne vytvárajú samostatný subžáner, vlastne celkom rezignujú na akúkoľvek originalitu a uspokoja sa so zabehnutými postupmi. Niekto by Nórov možno rovno nazval plagiátormi, no môj názor je skôr taký, že aj básnik by mal začať s voľným veršom až potom, čo má perfektne zvládnuté klasické formy. Trochu rešpektu predsa ešte nikomu nezaškodilo. Nórom navyše nechýba ani odvaha. Ako jedna z mála európskych krajín sa pustili do slashera, národného hororového zlata Ameriky, a ich vysokohorská séria Fritt Vilt/Cold Prey so zababušeným klonom Michaela Myersa vôbec nebola zlá. Snarveien/Detour si vyberá bezpečnejšiu cestu a je ďalším prírastkom k backwoods survival, ktorý je momentálne v Nórsku hororovým žánrom č. 1.

Pravidlá backwoods sú hororovému fanúšikovi celkom jasné. V hlavnej úlohe je najčastejšie skupinka mladých ľudí alebo pár, ktorý sa nejakou náhodou ocitne v starom hoteli, prípadne príbytku, niekde na okraji civilizácie, najlepšie rovno uprostred lesov, kde nefunguje ani mobilný telefón. Miestni obyvatelia sa správajú prinajlepšom zvláštne a prinajhoršom ako totálni psychopati, ktorí by za normálnych okolností sedeli vo zvieracej kazajke v prísne stráženom ústave pre duševne chorých. Keďže uprostred lesov, na dedine a pod. nemajú dostatok príležitostí na nejaké kultúrne vyžitie alebo športové aktivity, krátia si čas tým, že lovia a týrajú ľudí, ktorí náhodou prechádzajú okolo. Väčšinou ide o celú rodinu, pričom ten najsilnejší má úlohu lovca a ten „najchytrejší" sa stará o to, aby im na ich úchylku nikto neprišiel. Snarveien tieto pravidlá nijako neporušuje, naopak, až pedantne ich dodržiava. Jeho hrdinami sú Lina a Martin, párik, ktorý kdesi v lese nešťastne odbočí. Netrvá dlho a sú zajatcami šialenej rodinky, ktorá si rada nakrúca mučenie na video. Ako to skončí,  kto bude zlý a kto dobrý je nám jasné hneď od začiatku a film ani neponúkne nič, čo by vybočovalo zo zaužívanej šablóny. Ak však poznáme nórske horory, už vieme, že v tomto smere nemôžeme naozaj čakať žiadne prekvapenia.

Čo teda môžeme čakať? Nóri nie sú v hororoch inovátori, no sú to perfekcionisti, ktorí vedia urobiť riadne dusno aj v scénach, v ktorých sa v podstate nič nedeje. Za všetky spomeniem výborného Rovdyra/Manhunt, v ktorom si vystačili s kúskom lesa a pobehujúcimi tínedžermi, snažiacimi sa utiecť pred „miestnymi", ktorí na nich práve vyhlásili loveckú sezónu. Útek je aj hlavnou témou filmu Snarveien, no v tomto prípade je to skôr na škodu veci. Backwoods má byť predsa o mučení a úteku. To prvé je však trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj a okrem jedného človeka zaveseného za reťaze po ňom nenájdeme ani stopy. Potenciál „šialenej rodinky", ktorú vo filmoch tohto typu spoznávame najmä cez mučenie, tak ostal nevyužitý. Rozdelenie úloh v rodine (lovec, hlavička, vodca) je iba načrtnuté v jedinej hádke, ktorá je zároveň jedinou situáciou, keď celú rodinku vidíme pokope v jednej scéne. A to je málo na to, aby sme s nimi prežili to pravé peklo.

Snarveien mohol byť pritom celkom zaujímavou žánrovkou, a to aj vtedy, ak by ostal pri precíznom kopírovaní. Keď však zo základnej schémy „expozícia postáv - mučenie - útek", vyhodíme mučenie, z klasického backwoods vznikne niečo podobné slasheru, no aj v tomto žánri zákonite zlyhá, lebo identita vraha je už prezradená. Učebnicovým príkladom poctivého backwoods survivalu sú francúzske Frontiérs, v ktorom vystupovala celá plejáda šialených figúrok na čele so starým vyslúžilým esesákom. Snarveien neponúka nič podobné. Jeho charaktery sú nevýrazné, réžia priemerná a s výnimkou humoru, ktorý do filmu zákonite vnáša nórčina, na ňom nie je vôbec nič zaujímavé.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok