recenzie.

Snarveien/Detour

Afonka Soby | 5. 11. 2010

0

5/10          

žáner:

crazy family, hixploitation/backwoods, torture

Šialená nórska rodinka s mučením váha

Na nórske horory mám slabosť. Jednak pre samotný jazyk, ktorý do nich vždy vnáša trochu humoru, nech už je téma akákoľvek, a jednak pre prostredie, v ktorom sa odohrávajú. Inak do žánru ako takého neprinášajú v zásade veľa nového, s výnimkou Påla Øieho, ktorého Villmark a Skjult/Hidden sú natoľko špecifické, že už vlastne vytvárajú samostatný subžáner, vlastne celkom rezignujú na akúkoľvek originalitu a uspokoja sa so zabehnutými postupmi. Niekto by Nórov možno rovno nazval plagiátormi, no môj názor je skôr taký, že aj básnik by mal začať s voľným veršom až potom, čo má perfektne zvládnuté klasické formy. Trochu rešpektu predsa ešte nikomu nezaškodilo. Nórom navyše nechýba ani odvaha. Ako jedna z mála európskych krajín sa pustili do slashera, národného hororového zlata Ameriky, a ich vysokohorská séria Fritt Vilt/Cold Prey so zababušeným klonom Michaela Myersa vôbec nebola zlá. Snarveien/Detour si vyberá bezpečnejšiu cestu a je ďalším prírastkom k backwoods survival, ktorý je momentálne v Nórsku hororovým žánrom č. 1.

Pravidlá backwoods sú hororovému fanúšikovi celkom jasné. V hlavnej úlohe je najčastejšie skupinka mladých ľudí alebo pár, ktorý sa nejakou náhodou ocitne v starom hoteli, prípadne príbytku, niekde na okraji civilizácie, najlepšie rovno uprostred lesov, kde nefunguje ani mobilný telefón. Miestni obyvatelia sa správajú prinajlepšom zvláštne a prinajhoršom ako totálni psychopati, ktorí by za normálnych okolností sedeli vo zvieracej kazajke v prísne stráženom ústave pre duševne chorých. Keďže uprostred lesov, na dedine a pod. nemajú dostatok príležitostí na nejaké kultúrne vyžitie alebo športové aktivity, krátia si čas tým, že lovia a týrajú ľudí, ktorí náhodou prechádzajú okolo. Väčšinou ide o celú rodinu, pričom ten najsilnejší má úlohu lovca a ten „najchytrejší" sa stará o to, aby im na ich úchylku nikto neprišiel. Snarveien tieto pravidlá nijako neporušuje, naopak, až pedantne ich dodržiava. Jeho hrdinami sú Lina a Martin, párik, ktorý kdesi v lese nešťastne odbočí. Netrvá dlho a sú zajatcami šialenej rodinky, ktorá si rada nakrúca mučenie na video. Ako to skončí,  kto bude zlý a kto dobrý je nám jasné hneď od začiatku a film ani neponúkne nič, čo by vybočovalo zo zaužívanej šablóny. Ak však poznáme nórske horory, už vieme, že v tomto smere nemôžeme naozaj čakať žiadne prekvapenia.

Čo teda môžeme čakať? Nóri nie sú v hororoch inovátori, no sú to perfekcionisti, ktorí vedia urobiť riadne dusno aj v scénach, v ktorých sa v podstate nič nedeje. Za všetky spomeniem výborného Rovdyra/Manhunt, v ktorom si vystačili s kúskom lesa a pobehujúcimi tínedžermi, snažiacimi sa utiecť pred „miestnymi", ktorí na nich práve vyhlásili loveckú sezónu. Útek je aj hlavnou témou filmu Snarveien, no v tomto prípade je to skôr na škodu veci. Backwoods má byť predsa o mučení a úteku. To prvé je však trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj a okrem jedného človeka zaveseného za reťaze po ňom nenájdeme ani stopy. Potenciál „šialenej rodinky", ktorú vo filmoch tohto typu spoznávame najmä cez mučenie, tak ostal nevyužitý. Rozdelenie úloh v rodine (lovec, hlavička, vodca) je iba načrtnuté v jedinej hádke, ktorá je zároveň jedinou situáciou, keď celú rodinku vidíme pokope v jednej scéne. A to je málo na to, aby sme s nimi prežili to pravé peklo.

Snarveien mohol byť pritom celkom zaujímavou žánrovkou, a to aj vtedy, ak by ostal pri precíznom kopírovaní. Keď však zo základnej schémy „expozícia postáv - mučenie - útek", vyhodíme mučenie, z klasického backwoods vznikne niečo podobné slasheru, no aj v tomto žánri zákonite zlyhá, lebo identita vraha je už prezradená. Učebnicovým príkladom poctivého backwoods survivalu sú francúzske Frontiérs, v ktorom vystupovala celá plejáda šialených figúrok na čele so starým vyslúžilým esesákom. Snarveien neponúka nič podobné. Jeho charaktery sú nevýrazné, réžia priemerná a s výnimkou humoru, ktorý do filmu zákonite vnáša nórčina, na ňom nie je vôbec nič zaujímavé.