hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov
Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?
5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula
Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom
Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.
13. 6. 2016

recenzie.

After.Life

Afonka Soby | 1. 10. 2010
2
7/10          
žáner:
psycho, ghost, torture

Prekvapivo dobrý horor s duchmi


Po najväčšom šťastí môže niekedy prísť veľké nešťastie. O tom sa presvedčí Paul, ktorého práve povýšili, no oslava tejto udalosti nedopadne podľa jeho predstáv. Jeho priateľka Anna si povýšenie vyloží ako zámienku na rozchod, v amoku opúšťa reštauráciu, kam ju Paul pozval na večeru, a naštvaná sadá za volant. Oslnivé svetlá protiidúceho auta sú posledným, čo vidí predtým, ako sa ocitne na stole v pohrebnom ústave, kde ju miestny hrobár Eliot pripravuje na jej pohreb. „Si mŕtva," oznámi rutinne Eliot zmätenej Anne a ukazuje jej úmrtný list ako dôkaz. Anna však odmieta prijať svoj „údel" a stále opakuje, že ona predsa nie je žiadna mŕtvola! Eliot ju presviedča, že musí prijať svoju smrť. Je však Eliot naozaj akýmsi novodobým Cháronom alebo je to iba obyčajný psychopat, akých sa pohybujú po hororoch stovky?

Priznám sa, že duchárčiny nepatria k mojim najobľúbenejším hororovým subžánrom. Väčšinou v nich ide o odskúšanú kombináciu pomalého zakrádania sa po dome a náhodných vybafnutí najrôznejších „ksichtov" spoza rohov. V lepšom prípade dokážu zaujať aspoň uspokojivou réžiou, v tom horšom ide o miliónkrát recyklovanú variáciu na tému sto plus jeden stretnutí s duchom. Preto som aj k After.Life, k filmu s veľmi fádnym názvom, ktorý tým vlastne sľubuje aj rovnako nezaujímavý zážitok, pristupoval veľmi opatrne, dokonca až tak opatrne, že som sa mu zámerne vyhýbal a nechával som si ho až na veľmi silnú uhorkovú sezónu, keď už naozaj nebudem mať čo pozerať ani recenzovať. Tým zároveň odkrývam karty a úprimne priznávam, že som po After.Life siahol z číreho zúfalstva. Takéto kroky sa väčšinou nezvyknú oplatiť. O to vzácnejšie je, keď sa premenia na kvalitný filmový večer.

Samozrejme, keby som nebol zaslepený svojím negatívnym postojom k duchárčinám, mohlo mi napadnúť, že After.Life nie je tak celkom bežný zástupca tohto žánru. Stačí si v obsadení všimnúť jedno meno: Liam Neeson. Tento herec, aspoň pokiaľ si pamätám, ešte nehral v zlom filme a bol by v tom čert, keby s tým začal práve teraz. Postava Eliota je mu šitá na mieru, hoci sme ho v podobnej úlohe ešte nevideli. Jeho Eliot je zaujímavý práve tým, že väčšinu filmu netušíme, či je to postava kladná, alebo záporná. To, na čo by iným hercom nestačili možno ani dve strany husto popísaného scenára, zvládne oskarový Liam jediným pohľadom svojich vpadnutých očí. After.Life je predovšetkým jeho film a zatieňuje aj Christinu Ricci ako Annu, ktorá mala byť zrejme výraznejšou postavou. Niežeby ju Ricci hrala zle, svoj hororový reparát po otrasnom vlkolačom paškvile Cursed zvláda na výbornú, ale s Neesonom nemôže o pozornosť súperiť. Hereckú hviezdnu trojicu uzatvára Justin Long ako Paul, ktorý hrá viac-menej podobnú úlohu ako v Raimiho Drag Me to Hell a je rovnako presvedčivý. Tejto trojke sa jednoducho nedá odolať, a keď nie ste ako ja, plný predsudkov k duchárskemu žánru, po After.Life zrejme siahnete okamžite, ako sa o ňom dozviete.

After.Life je našťastie zaujímavý nielen obsadením, ale aj všeličím iným, čo robí kvalitný film kvalitným filmom a horor hororom. Má nádherný čistý vizuál, ktorý skvelo kontrastuje so škaredosťou a špinavosťou smrti. Eliot pripravuje Annu na posledný odpočinok, čistí jej telo od krvi, prekrýva jej rany, ktoré utrpela pri autonehode, oblieka ju do pohrebných šiat a zdobí jej rakvu. Je niečo ako jej posmrtný stylista, ktorý ju však, na rozdiel od skutočného stylistu, odbremeňuje od zbytočného lipnutia na živote, držania sa zubami nechtami niečoho, s čím nebola sama Anna nikdy poriadne spokojná. Úloha, ktorú si Eliot zadal, je jednoduchá: obeť/mŕtvola musí prijať svoju smrť. Nejasná odpoveď na otázku, či ju Anna nakoniec prijme, je jedným z hlavných zdrojov filmového napätia. Tým druhým je otázka, či je Anna naozaj mŕtva, alebo je Eliot len obyčajný psychopat, ktorého jednoducho baví pochovávať ľudí za živa. A nakoniec je tu Paulov zápas samého so sebou. Na jednej strane sa nevie zbaviť pocitu, že Anna stále žije, na druhej si nie je istý, či nejde len o jeho zúfalé želanie. Tieto napätia sa majú postarať o našu zábavu, pretože príbeh samotný ju veľmi negarantuje. Väčšina filmu sa odohráva v Eliotovom dome a pohrebnom ústave v jednom, scenár tvoria z väčšej časti rozhovory medzi Annou a Eliotom, ktorým možno vytknúť určitú repetitívnosť. No či už je to samotným Neesonom, ktorý urobí aj z bežnej oznamovacej vety zážitok podobný nedeľnej chvíľke poézie, alebo šikovnou réžiou, After.Life nestráca ani na chvíľu potrebný drive a dokáže si udržať našu pozornosť až do (trocha pokazeného) finále.

Je celkom možné, že After.Life zapadne medzi ďalšími duchárskymi kúskami a po roku si už naň ani nespomenieme. Je to čiastočne spôsobené tým, že sa pravdepodobne (alebo priznajme si to celkom otvorene – určite) nedostane do našich kín, čiastočne tým, že mu chýba ešte kúsok k tomu, aby sa z neho stal ďalší Drag Me to Hell, ktorý pripomína základnou premisou príbehu („žena, ktorá sa odmieta zmieriť s vlastnou smrťou") či prítomnosťou takmer identickej postavy Justina Longa. Debutujúca režisérka Agnieszka Wojtowicz-Vosloo ešte nemá potrebnú hravosť a vlastný vycibrený štýl starého hororového „hercovníka" Sama Raimiho. Je však obdivuhodné, ak sa k niečomu takému dokázala vôbec priblížiť. A jej prísľub, ktorý zaznel v jednom rozhovore o After.Life, je mi mimoriadne sympatický: „I want to stay in the genre. I think horror and thrillers give me an opportunity as a filmmaker. I like reinvent it, I love to work in it." Kiežby aj u nás existovali takíto debutanti. Veď Poľsko, odkiaľ režisérka After.Life pochádza, je celkom blízko - či už v geografickom, alebo kinematografickom zmysle.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (2 príspevky) Pridať príspevok
Zmatene a nestrasidelne Brano
25. 2. 2012, 17:11

Mna tento film sklamal hlavne ako horor, vobec nebol strasidelny. Ak niekoho bavi sa len pozerat na hercov tak fajn, ale mne tam chybali nejake hororove sceny. A na to ze nevysvetlili ci zila alebo nie je prilis vela dier v oboch verziach.

... Kety
26. 3. 2011, 12:44

After.life bol pre mna lakadlom, ktory som nemohla vynechat- uz len kvoli tomu, ze tam hra Christina Ricci. Skutecne skvela vec, ktora vas nechava pocely cas na vazkach, co je pravda a co nie:)

Odporúčané filmy