hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Mara

Niečo na dobrú noc

Toho vsunutie do fázy medzi spánkom a bdením, známej ako spánková paralýza, sa nejaví vôbec ako zlý nápad. Práve preto, že veľa divákov si presne bude vedieť predstaviť, ako by sa cítili na mieste postáv. Podľa titulkov filmu je vídanie démonov v tomto stave bežný jav, ťažko povedať, nakoľko sa dá toto tvrdenie pokladať za hodnoverné. Človek má pocit, že bdie, v skutočnosti sa mu ale realita ešte stále mieša s predstavami. Čo môže byť o to nepríjemnejšie, že sa nedokáže hýbať. Film nám teda predostiera akúsi hypotézu. Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné. Máme si odmyslieť, že vieme, že nimi nie sú. To je trochu ako žiadať diváka, nech pre trvanie filmu uverí, že zem je plochá a môže spadnúť z jej okraja. Ale dajme tomu.

16. 10. 2018

Očista: Volebný rok

Priveľa politiky zabije každú myšlienku

Podľa Sigmunda Freuda je existencia božieho prikázania "Nezabiješ" dôkazom, že všetci pochádzame z rodu vrahov. Túžbu vraždiť mali v krvi a niet dôvod predpokladať, že sa stratila. Niekde hlboko v nás stále je, preto si tento zákaz musíme dokola pripomínať a byť pod dozorom zákonov. Už dvakrát sme videli čo sa stane, keď podľa novej tradície v USA prestanú na jednu noc zákony platiť. Tentokrát sa tradičná noc smrti stane súčasťou predvolebného boja, preto Očista: Volebná noc.

15. 7. 2016

Outcast

Kúzelníci prinášajú len rozčarovanie
Čarodejnícke a mysteriózne horory s prvkom rozprávkovosti sú pre mňa výnimočne príťažlivé a vždy vo mne vzbudzujú veľké nádeje. Ich zasadenie do moderného sveta ich robí ešte zaujímavejšími - ako to bolo v krásne poetickom, ale menej hororovom Nech vojde ten pravý (o ňom a ďalších európskych hororoch tu. 18. 3. 2011

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

recenzie.

After.Life

Afonka Soby | 1. 10. 2010
2
7/10          
žáner:
psycho, ghost, torture

Prekvapivo dobrý horor s duchmi


Po najväčšom šťastí môže niekedy prísť veľké nešťastie. O tom sa presvedčí Paul, ktorého práve povýšili, no oslava tejto udalosti nedopadne podľa jeho predstáv. Jeho priateľka Anna si povýšenie vyloží ako zámienku na rozchod, v amoku opúšťa reštauráciu, kam ju Paul pozval na večeru, a naštvaná sadá za volant. Oslnivé svetlá protiidúceho auta sú posledným, čo vidí predtým, ako sa ocitne na stole v pohrebnom ústave, kde ju miestny hrobár Eliot pripravuje na jej pohreb. „Si mŕtva," oznámi rutinne Eliot zmätenej Anne a ukazuje jej úmrtný list ako dôkaz. Anna však odmieta prijať svoj „údel" a stále opakuje, že ona predsa nie je žiadna mŕtvola! Eliot ju presviedča, že musí prijať svoju smrť. Je však Eliot naozaj akýmsi novodobým Cháronom alebo je to iba obyčajný psychopat, akých sa pohybujú po hororoch stovky?

Priznám sa, že duchárčiny nepatria k mojim najobľúbenejším hororovým subžánrom. Väčšinou v nich ide o odskúšanú kombináciu pomalého zakrádania sa po dome a náhodných vybafnutí najrôznejších „ksichtov" spoza rohov. V lepšom prípade dokážu zaujať aspoň uspokojivou réžiou, v tom horšom ide o miliónkrát recyklovanú variáciu na tému sto plus jeden stretnutí s duchom. Preto som aj k After.Life, k filmu s veľmi fádnym názvom, ktorý tým vlastne sľubuje aj rovnako nezaujímavý zážitok, pristupoval veľmi opatrne, dokonca až tak opatrne, že som sa mu zámerne vyhýbal a nechával som si ho až na veľmi silnú uhorkovú sezónu, keď už naozaj nebudem mať čo pozerať ani recenzovať. Tým zároveň odkrývam karty a úprimne priznávam, že som po After.Life siahol z číreho zúfalstva. Takéto kroky sa väčšinou nezvyknú oplatiť. O to vzácnejšie je, keď sa premenia na kvalitný filmový večer.

Samozrejme, keby som nebol zaslepený svojím negatívnym postojom k duchárčinám, mohlo mi napadnúť, že After.Life nie je tak celkom bežný zástupca tohto žánru. Stačí si v obsadení všimnúť jedno meno: Liam Neeson. Tento herec, aspoň pokiaľ si pamätám, ešte nehral v zlom filme a bol by v tom čert, keby s tým začal práve teraz. Postava Eliota je mu šitá na mieru, hoci sme ho v podobnej úlohe ešte nevideli. Jeho Eliot je zaujímavý práve tým, že väčšinu filmu netušíme, či je to postava kladná, alebo záporná. To, na čo by iným hercom nestačili možno ani dve strany husto popísaného scenára, zvládne oskarový Liam jediným pohľadom svojich vpadnutých očí. After.Life je predovšetkým jeho film a zatieňuje aj Christinu Ricci ako Annu, ktorá mala byť zrejme výraznejšou postavou. Niežeby ju Ricci hrala zle, svoj hororový reparát po otrasnom vlkolačom paškvile Cursed zvláda na výbornú, ale s Neesonom nemôže o pozornosť súperiť. Hereckú hviezdnu trojicu uzatvára Justin Long ako Paul, ktorý hrá viac-menej podobnú úlohu ako v Raimiho Drag Me to Hell a je rovnako presvedčivý. Tejto trojke sa jednoducho nedá odolať, a keď nie ste ako ja, plný predsudkov k duchárskemu žánru, po After.Life zrejme siahnete okamžite, ako sa o ňom dozviete.

After.Life je našťastie zaujímavý nielen obsadením, ale aj všeličím iným, čo robí kvalitný film kvalitným filmom a horor hororom. Má nádherný čistý vizuál, ktorý skvelo kontrastuje so škaredosťou a špinavosťou smrti. Eliot pripravuje Annu na posledný odpočinok, čistí jej telo od krvi, prekrýva jej rany, ktoré utrpela pri autonehode, oblieka ju do pohrebných šiat a zdobí jej rakvu. Je niečo ako jej posmrtný stylista, ktorý ju však, na rozdiel od skutočného stylistu, odbremeňuje od zbytočného lipnutia na živote, držania sa zubami nechtami niečoho, s čím nebola sama Anna nikdy poriadne spokojná. Úloha, ktorú si Eliot zadal, je jednoduchá: obeť/mŕtvola musí prijať svoju smrť. Nejasná odpoveď na otázku, či ju Anna nakoniec prijme, je jedným z hlavných zdrojov filmového napätia. Tým druhým je otázka, či je Anna naozaj mŕtva, alebo je Eliot len obyčajný psychopat, ktorého jednoducho baví pochovávať ľudí za živa. A nakoniec je tu Paulov zápas samého so sebou. Na jednej strane sa nevie zbaviť pocitu, že Anna stále žije, na druhej si nie je istý, či nejde len o jeho zúfalé želanie. Tieto napätia sa majú postarať o našu zábavu, pretože príbeh samotný ju veľmi negarantuje. Väčšina filmu sa odohráva v Eliotovom dome a pohrebnom ústave v jednom, scenár tvoria z väčšej časti rozhovory medzi Annou a Eliotom, ktorým možno vytknúť určitú repetitívnosť. No či už je to samotným Neesonom, ktorý urobí aj z bežnej oznamovacej vety zážitok podobný nedeľnej chvíľke poézie, alebo šikovnou réžiou, After.Life nestráca ani na chvíľu potrebný drive a dokáže si udržať našu pozornosť až do (trocha pokazeného) finále.

Je celkom možné, že After.Life zapadne medzi ďalšími duchárskymi kúskami a po roku si už naň ani nespomenieme. Je to čiastočne spôsobené tým, že sa pravdepodobne (alebo priznajme si to celkom otvorene – určite) nedostane do našich kín, čiastočne tým, že mu chýba ešte kúsok k tomu, aby sa z neho stal ďalší Drag Me to Hell, ktorý pripomína základnou premisou príbehu („žena, ktorá sa odmieta zmieriť s vlastnou smrťou") či prítomnosťou takmer identickej postavy Justina Longa. Debutujúca režisérka Agnieszka Wojtowicz-Vosloo ešte nemá potrebnú hravosť a vlastný vycibrený štýl starého hororového „hercovníka" Sama Raimiho. Je však obdivuhodné, ak sa k niečomu takému dokázala vôbec priblížiť. A jej prísľub, ktorý zaznel v jednom rozhovore o After.Life, je mi mimoriadne sympatický: „I want to stay in the genre. I think horror and thrillers give me an opportunity as a filmmaker. I like reinvent it, I love to work in it." Kiežby aj u nás existovali takíto debutanti. Veď Poľsko, odkiaľ režisérka After.Life pochádza, je celkom blízko - či už v geografickom, alebo kinematografickom zmysle.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (2 príspevky) Pridať príspevok
Zmatene a nestrasidelne Brano
25. 2. 2012, 17:11

Mna tento film sklamal hlavne ako horor, vobec nebol strasidelny. Ak niekoho bavi sa len pozerat na hercov tak fajn, ale mne tam chybali nejake hororove sceny. A na to ze nevysvetlili ci zila alebo nie je prilis vela dier v oboch verziach.

... Kety
26. 3. 2011, 12:44

After.life bol pre mna lakadlom, ktory som nemohla vynechat- uz len kvoli tomu, ze tam hra Christina Ricci. Skutecne skvela vec, ktora vas nechava pocely cas na vazkach, co je pravda a co nie:)

Odporúčané filmy