recenzie.

After.Life

Afonka Soby | 1. 10. 2010

2

7/10          

žáner:

psycho, ghost, torture

Prekvapivo dobrý horor s duchmi

Po najväčšom šťastí môže niekedy prísť veľké nešťastie. O tom sa presvedčí Paul, ktorého práve povýšili, no oslava tejto udalosti nedopadne podľa jeho predstáv. Jeho priateľka Anna si povýšenie vyloží ako zámienku na rozchod, v amoku opúšťa reštauráciu, kam ju Paul pozval na večeru, a naštvaná sadá za volant. Oslnivé svetlá protiidúceho auta sú posledným, čo vidí predtým, ako sa ocitne na stole v pohrebnom ústave, kde ju miestny hrobár Eliot pripravuje na jej pohreb. „Si mŕtva," oznámi rutinne Eliot zmätenej Anne a ukazuje jej úmrtný list ako dôkaz. Anna však odmieta prijať svoj „údel" a stále opakuje, že ona predsa nie je žiadna mŕtvola! Eliot ju presviedča, že musí prijať svoju smrť. Je však Eliot naozaj akýmsi novodobým Cháronom alebo je to iba obyčajný psychopat, akých sa pohybujú po hororoch stovky?

Priznám sa, že duchárčiny nepatria k mojim najobľúbenejším hororovým subžánrom. Väčšinou v nich ide o odskúšanú kombináciu pomalého zakrádania sa po dome a náhodných vybafnutí najrôznejších „ksichtov" spoza rohov. V lepšom prípade dokážu zaujať aspoň uspokojivou réžiou, v tom horšom ide o miliónkrát recyklovanú variáciu na tému sto plus jeden stretnutí s duchom. Preto som aj k After.Life, k filmu s veľmi fádnym názvom, ktorý tým vlastne sľubuje aj rovnako nezaujímavý zážitok, pristupoval veľmi opatrne, dokonca až tak opatrne, že som sa mu zámerne vyhýbal a nechával som si ho až na veľmi silnú uhorkovú sezónu, keď už naozaj nebudem mať čo pozerať ani recenzovať. Tým zároveň odkrývam karty a úprimne priznávam, že som po After.Life siahol z číreho zúfalstva. Takéto kroky sa väčšinou nezvyknú oplatiť. O to vzácnejšie je, keď sa premenia na kvalitný filmový večer.

Samozrejme, keby som nebol zaslepený svojím negatívnym postojom k duchárčinám, mohlo mi napadnúť, že After.Life nie je tak celkom bežný zástupca tohto žánru. Stačí si v obsadení všimnúť jedno meno: Liam Neeson. Tento herec, aspoň pokiaľ si pamätám, ešte nehral v zlom filme a bol by v tom čert, keby s tým začal práve teraz. Postava Eliota je mu šitá na mieru, hoci sme ho v podobnej úlohe ešte nevideli. Jeho Eliot je zaujímavý práve tým, že väčšinu filmu netušíme, či je to postava kladná, alebo záporná. To, na čo by iným hercom nestačili možno ani dve strany husto popísaného scenára, zvládne oskarový Liam jediným pohľadom svojich vpadnutých očí. After.Life je predovšetkým jeho film a zatieňuje aj Christinu Ricci ako Annu, ktorá mala byť zrejme výraznejšou postavou. Niežeby ju Ricci hrala zle, svoj hororový reparát po otrasnom vlkolačom paškvile Cursed zvláda na výbornú, ale s Neesonom nemôže o pozornosť súperiť. Hereckú hviezdnu trojicu uzatvára Justin Long ako Paul, ktorý hrá viac-menej podobnú úlohu ako v Raimiho Drag Me to Hell a je rovnako presvedčivý. Tejto trojke sa jednoducho nedá odolať, a keď nie ste ako ja, plný predsudkov k duchárskemu žánru, po After.Life zrejme siahnete okamžite, ako sa o ňom dozviete.

After.Life je našťastie zaujímavý nielen obsadením, ale aj všeličím iným, čo robí kvalitný film kvalitným filmom a horor hororom. Má nádherný čistý vizuál, ktorý skvelo kontrastuje so škaredosťou a špinavosťou smrti. Eliot pripravuje Annu na posledný odpočinok, čistí jej telo od krvi, prekrýva jej rany, ktoré utrpela pri autonehode, oblieka ju do pohrebných šiat a zdobí jej rakvu. Je niečo ako jej posmrtný stylista, ktorý ju však, na rozdiel od skutočného stylistu, odbremeňuje od zbytočného lipnutia na živote, držania sa zubami nechtami niečoho, s čím nebola sama Anna nikdy poriadne spokojná. Úloha, ktorú si Eliot zadal, je jednoduchá: obeť/mŕtvola musí prijať svoju smrť. Nejasná odpoveď na otázku, či ju Anna nakoniec prijme, je jedným z hlavných zdrojov filmového napätia. Tým druhým je otázka, či je Anna naozaj mŕtva, alebo je Eliot len obyčajný psychopat, ktorého jednoducho baví pochovávať ľudí za živa. A nakoniec je tu Paulov zápas samého so sebou. Na jednej strane sa nevie zbaviť pocitu, že Anna stále žije, na druhej si nie je istý, či nejde len o jeho zúfalé želanie. Tieto napätia sa majú postarať o našu zábavu, pretože príbeh samotný ju veľmi negarantuje. Väčšina filmu sa odohráva v Eliotovom dome a pohrebnom ústave v jednom, scenár tvoria z väčšej časti rozhovory medzi Annou a Eliotom, ktorým možno vytknúť určitú repetitívnosť. No či už je to samotným Neesonom, ktorý urobí aj z bežnej oznamovacej vety zážitok podobný nedeľnej chvíľke poézie, alebo šikovnou réžiou, After.Life nestráca ani na chvíľu potrebný drive a dokáže si udržať našu pozornosť až do (trocha pokazeného) finále.

Je celkom možné, že After.Life zapadne medzi ďalšími duchárskymi kúskami a po roku si už naň ani nespomenieme. Je to čiastočne spôsobené tým, že sa pravdepodobne (alebo priznajme si to celkom otvorene – určite) nedostane do našich kín, čiastočne tým, že mu chýba ešte kúsok k tomu, aby sa z neho stal ďalší Drag Me to Hell, ktorý pripomína základnou premisou príbehu („žena, ktorá sa odmieta zmieriť s vlastnou smrťou") či prítomnosťou takmer identickej postavy Justina Longa. Debutujúca režisérka Agnieszka Wojtowicz-Vosloo ešte nemá potrebnú hravosť a vlastný vycibrený štýl starého hororového „hercovníka" Sama Raimiho. Je však obdivuhodné, ak sa k niečomu takému dokázala vôbec priblížiť. A jej prísľub, ktorý zaznel v jednom rozhovore o After.Life, je mi mimoriadne sympatický: „I want to stay in the genre. I think horror and thrillers give me an opportunity as a filmmaker. I like reinvent it, I love to work in it." Kiežby aj u nás existovali takíto debutanti. Veď Poľsko, odkiaľ režisérka After.Life pochádza, je celkom blízko - či už v geografickom, alebo kinematografickom zmysle.