najčítanejšie recenzie.
47 Meters Down: Uncaged
V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.
Sinister 2
Furies
Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.
Tarantula
To/ It
Je zvláštne, že dielo sa zatiaľ dočkalo len jedného televízneho spracovania, keďže mnoho jeho častí pozná skoro každý z viacerých odkazov a paródií. Román patrí medzi Kingove dlhšie, odohráva sa v dvoch časových obdobiach, pričom film nám tentokrát prináša to prvé. V ňom vidíme koniec školského roka v meste Derry, kde mizne šesťkrát viac dospelých ako je americký priemer, pri deťoch je to ešte horšie. Vidíme skupinku chlapcov a jedno dievča, z ktorých každého niečo straší. Jednému pred pol rokom zmizol mladší braček. Vidia, ako ich ich strach požiera. Ako sa stáva skutočným, a ako sa ľudia v ich okolí strácajú. Pátrajú po jeho pôvode, skúmajú zvláštne udalosti vo svojom meste. Nemá zmysel skrývať sa, vyčkávať. Tak ako sa musia postaviť miestnym grázlom, musia sa priamo postaviť aj samotnému zlu. Spoločne, a zomknutí.
12. 9. 2017recenzie.
Dark Touch
Keď sa o tom zle hovorí, asi lepšie nezačínať
Niamh je malé dievčatko, žije s rodičmi a bratom v dome na vidieku. Niečo s nimi nie je v poriadku. Niamh raz príde s krvou v ústach k susedom. Na chlapčekovom tele je plno modrín. A v dome sa veci hýbu samé od seba. Vrchol príde jednej noci, keď na rodičov zaútočí všetko nezakotvené zariadenie. Polícia ich smrť pripíše vyčíňaniu gangu. Niamhine historky o agresívnom dome a veciach, čo sa samé hýbu zase pokladajú za prejavy traumy. Niamh sa ujmú susedia, a s terapiou jej pomáha tehotná sociálna pracovníčka. Niamh je tichá a čudná, a v jej okolí sa znova začnú hýbať veci.
„Spád do neurčita ale ako zvyčajne veľmi nefunguje, nebuduje napätie, skôr podráždenie."
Tempo, akým film vyštartuje, je skutočne obdivuhodné. Dom, tiene, tajomné prostredie, všetko funguje vynikajúco. Skvelý začiatok korunuje scéna masakru rodičov. V tej chvíli ešte nemáme najmenšie poňatie, čo sa to deje. Nie, že by sme neskôr veľmi pochopili. Spôsob, ako premyslene dom rozseká rodičov je pôsobivý aj originálny. Naladí nás na vysokú kvalitu, ktorú si ale nedokáže udržať. Postupne sa film čím ďalej zamotáva. Vstupujú niektoré pozitívne elementy, predovšetkým v podobe dvojice odvrhovaných detí. Ako celok ale čím viac naberá smerovanie, tým horšie sa naň pozerá. Sledujeme hlavne Niamh a jaj interakciu s pestúnmi. Je zvláštna, a straší ich. Na jednej strane sa tvorcovia snažia nechať jej neurčitosť, aby sme si priskoro neboli istí, čo je vlastne zač. Na druhej strane sa z nej snažia spraviť hrozbu, ktorej sa budeme báť. Presne tak je to aj v deji, keď samotná Niamh nevie, čo sa okolo nej deje. Spád do neurčita ale ako zvyčajne veľmi nefunguje, nebuduje napätie, skôr podráždenie.
„Práca s vizuálom je celkove dobrá a dá sa vďaka nej na dielo pozerať."
Asi najväčším kladom filmu po podarenej úvodnej sekvencií je chmúrne írske prostredie a detičky pripomínajúce Janu Eyrovú. Práca s vizuálom je celkove dobrá a dá sa vďaka nej na dielo pozerať. Malá Niamh je rozkošná aj tajomná, horšie to je až keď otvorí ústa. Jej replík je za celý film možno zo desať a často porušuje svoje mlčanie keď by sme to najmenej čakali. Rozprávanie jej ale nejde, čo nie je iba jej problém. Herecké výkony aj práca s hercami sú ďalšia zo slabín diela. Pri mnohých scénach sa divák cíti až trápne, ako neuveriteľne silene pohyby postáv vyzerajú. Napríklad keď sa vedľa seba zobudia dve deti, musia si presne tými istými pohybmi naraz pretrieť oči.
„Atmosféru ťahá len prostredie, čudný dej začne robiť viac škody ako úžitku."
Scén, kedy sa dostaneme k skutočnej akcií je málo. Všetky ovláda zmätok, a preto ani násilie nedokáže veľmi zabrať. Môžeme sa len sami seba pýtať, či sa to naozaj myslí tak, ako tomu rozumieme, a prečo to tak asi môže byť. Ak by už malo ísť o zabŕdnutie do skutočných psychických problémov, bolo by veľmi povrchné a hlavne zle zrozumiteľné. Atmosféru tak ťahá len prostredie, čudný dej začne robiť viac škody ako úžitku. Korunuje ho drsné finále, z hľadisku predošlého priebehu nezmyselné. Pochopiť sa dá len v kontexte skutočných udalostí, ktoré sa ale vôbec nezhodujú s tým, čo sme dovtedy videli. Na základe toho, čo nám film podal, nemáme ako pochopiť Niamhino správanie a záver nám jednoducho nedáva zmysel.
Ak chcete niečo naozaj strašidelné, pozrite si dokument, ktorý údajne tento film inšpiroval:
