recenzie.

Tarantula

Andrej Gomora | 6. 10. 2014

0

5/10          

žáner:

bizarre, eco-terror, retro

Úspešný pokus spoznáte podľa jasného výsledku

„Podľa jeho výpočtov by v roku 2000 na zemi mohlo žiť až 3,6 miliardy ľudí, kto ich všetkých nakŕmi?"

Za všetko pritom môže ako vždy dobrý úmysel. Profesor Deemer vyvíja syntetickú vakcínu, vďaka ktorej nebudú ľudia potrebovať jesť. Trápi ho nedostatok jedla, ktorému sa ľudstvo nemôže vyhnúť. Podľa jeho výpočtov by v roku 2000 na zemi mohlo žiť až 3,6 miliardy ľudí, kto ich všetkých nakŕmi? Zatiaľ svoju vakcínu testuje na zvieratách, ktoré s jej pomocou bez inej potravy rastú do obrovských rozmerov. Jeho spolupracovníci žiaľ nie sú natoľko opatrní ako on. Rozhodnú sa otestovať vakcínu na sebe. Kým jeden odíde slušne zomrieť na samotu do púšte, druhý mu chce zabrániť v pokračovaní výskumu, ktorý ho znetvoril. Spôsobí požiar v laboratóriu a látku vpichne nasilu aj profesorovi. Pri požiari väčšina zvierat umrie. Len jeden prerastený pavúk sa nenápadne vykradne von a ďalej naberá na veľkosti.

„Ako býva zvykom, odhalenie toho hlavného tvorcovia odkladajú, čakajú na vhodnú chvíľu. Len čo dovtedy?"

Hlavnou postavou samozrejme nemôže byť starý profesor. Do stredu sa musí dostať pohľadný správny chlap a krehká dáma ktorej bude dvoriť, až jej zachráni život. Tou dámou je v tomto prípade nová asistentka profesora Deemera, a švihákom je miestny doktor. Indície sa hromadia a stupňujú čo do ich podozrivosti. Tu prichádza prvý problém filmu, veľmi ťarbavé budovanie napätia. Profesor a zvieratá pripomínajú sci-fi, línia vyšetrovania mŕtvoly a styky medzi policajtmi a doktorom prinajlepšom thriller. Ako býva zvykom, odhalenie toho hlavného tvorcovia odkladajú, čakajú na vhodnú chvíľu. Len čo dovtedy? Nič také ako hrozivú prítomnosť tarantuly divák necíti. Profesor je síce čudný, ale v zásade dobrák. Policajti, zvyčajní burani, sú tiež skôr vtipní, a nevytvárajú výrazné napätie. Falošné poplachy a náznaky tarantulinej aktivity ako hýbajúce sa kamene vyvolávajú skôr ako strach len nedočkavosť, nech už to konečne príde.

„Vďaka práci s kamerou sa vžijeme do všetkého, čo príde až po chvíľu kontaktu obete s jej chlpatou tlamou."

Explicitné násilie v päťdesiatych rokoch zobraziť nevedeli, a najskôr ani nechceli. Útoky tarantuly ale nakoniec nie sú vôbec také zlé, ako by sa dalo čakať. Vďaka práci s kamerou sa vžijeme do všetkého, čo príde až po chvíľu kontaktu obete s jej chlpatou tlamou. Táto scéna vie zapôsobiť raz, možno dvakrát, aj to v nedlhom trvaní. Tarantula si musí samozrejme prísť po hlavnú hrdinku, dokonca rovno do jej domu. Aj keď na scénach ako sa obrovské oči a odporné ústa pretŕčajú pred jej oknom je aj niečo strašidelné, pre dnešného diváka pôsobia značne parodicky. Príliš hlúpo humorných je vo filme žiaľ viacero scén. Napríklad keď hlavný hrdina pri analýze čudnej tekutiny nájdenej pri mŕtvom dobytku neváha použiť svoje chuťové bunky.

„Aj pri najlepších scénach sa mu ale nedarí zbaviť sa nádychu komiky."

Ako tak sa vydarí aspoň finále, konečný boj s obrovským článkonožcom. Je vzrušujúci, krutý a miestami zúfalý. Tiež ale pripomína skôr akčnú pasáž thrilleru ako horor. Znova na ňom vidno kvalitnú remeselnú prácu. Film je celkovo nakrútený poctivo, ako ktorékoľvek iné kvalitné dielo z jeho doby. Veď viacero hercov si tvorcovia požičali od Hitchcocka. Aj pri najlepších scénach sa mu ale nedarí zbaviť sa nádychu komiky. Hlavný problém je teda jasný, a je ním film sám.

Tarantula je jedno z diel, pri ktorých si pomyslíme, aké smiešne sú staré horory a ako málo môžu dnešnému divákovi ponúknuť. Zovšeobecňovanie určite nie je na mieste, mnoho starých hororov má svoje čaro aj dnes, a nemyslím komické čaro. Len tie gigantické zvieratá, to bol skutočne blbý nápad. Aspoň už to s istotou vieme.