najčítanejšie recenzie.
Furies
Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.
Demon
Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.
13. 9. 2016Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Bliss
Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.
Bitter Feast
recenzie.
The Crazies (1973)
Romero, ako ho, našťastie, nepoznáme
Keď sa v jednom malom pennsylvánskom mestečku zrúti armádne lietadlo, je zarobené na problémy. Prevážalo totiž nebezpečnú biologickú zbraň, vírus Trixie, ktorý sa začne rýchlo šíriť medzi nič netušiace obyvateľstvo. Kontakt človeka s vírusom môže mať iba dva scenáre: smrť alebo šialenstvo spojené s agresiou. (Keďže sa film volá The Crazies, nie je ťažké domyslieť si, ktorá alternatíva bude populárnejšia.) Do mestečka okamžite prichádza armáda a netrvá dlho a mužov v plynových maskách a bielych skafandroch je pomaly viac ako miestnych obyvateľov. Snažia sa udržať situáciu pod kontrolou tým, že všetkých ľudí naženú do miestnej strednej školy. Takéto počínanie sa však v amerických mestečkách, kde je každý druhý človek ozbrojený minimálne poľovníckou brokovnicou, nevypláca. Jednými z nich sú aj hasič Jade a jeho žena Judy. Spolu so skupinkou ďalších ľudí sa snažia nájsť spôsob, ako z tejto situácie von, zatiaľ čo vonku zúri nielen vojna proti vírusu, ale aj medzi ľuďmi navzájom.
The Crazies nakrútil dnes už kultový režisér a zakladateľ zombie žánru, ako ho poznáme dnes, George A. Romero. Pôvodne mal točiť podľa iného scenára, film sa mal volať Mad People a mal sa viac sústrediť na preživších, ktorí sa snažia vysporiadať s novou situáciou. Keď sa však k scenáru dostal producent, pokladal rolu armády, ktorá bola v pôvodnom scenári len minoritná, za natoľko kľúčovú, že dal Romerovi podmienku: buď scenár prepíše do podoby, ktorá bude viac ako horor pripomínať predchodcu Smrtiacej epidémie, alebo projekt nebude financovať. Tak vznikol The Crazies, ktorý je plný skafandrov, plynových masiek, uniforiem a telefonátov z Bieleho domu. Samotný vírus a jeho „šialené symptómy" boli tak trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj. „Šialenci" síce občas niekoho zabijú, no akoby mimochodom a nijak tým neposúvajú dej. Možno aj preto bol Romerov štvrtý film v sedemdesiatych rokoch prepadák. Ako by u divákov dopadol dnes?
Na rovinu: zle. Nielen preto, že niektoré veci vyznievajú po rokoch svojou naivitou úsmevne: vojaci majú síce skafandre, no nemajú žiadne rukavice a každú chvíľu si dávajú dolu masku, aby si zapálili, a to bez toho aby si aspoň umyli ruky. Armádnemu veliteľovi nenapadne nič lepšie, ako dať priviezť do postihnutej oblasti samotného objaviteľa Trixie, zrejme najnenahraditeľnejší mozog v tejto situácii, aby robil pokusy na krvných vzorkách v stredoškolskom laboratóriu (!!!). Podobnými hlúposťami sa film hemží, no nie je to jeho najväčší problém. Zlyháva už v základnej kostre príbehu: motivácia Davida a Judy je nejasná: najprv chcú ísť preč z mesta, potom sa zrazu rozhodnú bojovať proti vojakom, hoci sami vôbec netušia, ako bojovať proti samotnej nákaze a o čo vôbec ide. Vojaci zasa odpovedajú na všetko iba paľbou, takže je čoskoro jasné, že tieto dve strany sa nemajú kedy stretnúť. Dej sa tak v podstate obmedzuje iba na bezcieľne výpady obyvateľov a snahy vojakov ich potlačiť. (Zrejme výsledok prerábania scenára, v ktorom proste museli „svišťať guľky".) Romero si to uvedomoval, a preto pridal pár vnútorných konfliktov na oboch stranách. Nestačí to a film začne po čase nudiť. A to je to najhoršie, čo možno povedať o akomkoľvek filme.
Romero si neúspech The Crazies neskôr vysvetľoval slabým marketingom. Je to možno trocha alibistické, ale čiastočne mal pravdu. Predovšetkým bol zle zvolený názov, ktorý vzbudzuje falošné očakávania. Nejde tu ani tak o samotnú nákazu ako o spory ľudí a armády. Ukážkou, ako sa môžu tieto dve dejové línie výborne dopĺňať, je dnes už kultový britský zombie survival 28 Days Later. Alebo aj iné Romerove filmy. The Crazies však k nim určite nepatrí.
