najčítanejšie recenzie.
Amityville: Prebudenie
Tento nápad v skutočnosti vôbec nepôsobí absurdne, práve naopak, pôsobí dokonale funkčne a zaujímavo. Tínedžerovi by nemal fungovať mozog, vraj už odumrel a telo prežíva v čisto vegetatívnom stave. Matka tomu samozrejme odmieta uveriť, kým dýcha, žije v nej nádej na synovo uzdravenie. Pochybuje naopak jeho sestra, dvojča, podľa vlastných slov prepojené, a vie, že v tele už nikto nie je. Presnejšie, plne o tom bola presvedčená, kým sa do domu nepresťahovali. Tam začalo ožívať, zväčša o 3:15 ráno. Napred otvorilo oči, potom pohlo prstom. A nakoniec začalo komunikovať. Ako keby v ňom skutočne opäť bol James. Belle ale pochybuje. Zistí, akú minulosť mal dom, teda, zistí, že to vedia všetci okrem nej. Dejú sa totiž aj iné čudné veci, cítiť prítomnosť zla, a dosť ťažko je nedávať do súvisu s ňou všetky neočakávané udalosti. Vrátane tých zdanlivo pozitívnych.
17. 10. 2017The Human Centipede 2: Full Sequence
Carnage Park
Jedným z najznámejších prejavov amerického individualizmu a potreby byť schopný postarať sa o seba sám, je nedotknuteľnosť práva nosiť zbraň. Každý chce mať možnosť chrániť svoje bezpečie a svoj majetok osobne, nespoliehať sa na neschopný štát. Preto koluje mýtus, že keď niekto v Amerike vstúpi na váš pozemok, máte právo ho bez ohľadu na okolnosti zastreliť. Zákony sa samozrejme líšia podľa štátu, nikde ale nie je legálne človeka zabiť, ak neviete preukázať, že vás priamo ohrozoval. A už vôbec nie, ak sa na váš pozemok dostal nedobrovoľne. To by ste si tam rovno mohli zriadiť Carnage Park.
16. 8. 2016A Dark Song
Divák musí byť pripravený na nečinnosť, na slabú priamočiarosť spádu a na minimálny vývoj v deji. Hrdinku týra zdĺhavý a nepríjemný proces, a presne ten by s ňou mal precítiť aj divák. Na pozadí vidíme smrť, vidíme temné sily, duchov a tajomné rituály. Dlho nevidíme ich výsledok, len ich samotná prítomnosť nám ponúka možnosť vstúpiť hlbšie do ženinej hlavy. Nech si vieme predstaviť, aké je asi jej rozpoloženie, keď sa k nim utieka, a ako sa asi cíti, keď kvôli nim toľko obetovala a vydáva sa takým útrapám. Potom, keď prídu duchovia, nejde vôbec o posun, šok, ani prekvapenie. Niečo si vydrela, teraz to konečne má. Kiežby sa z toho ešte vládala tešiť.
26. 9. 2017Housebound
recenzie.
The Crazies (1973)
Romero, ako ho, našťastie, nepoznáme
Keď sa v jednom malom pennsylvánskom mestečku zrúti armádne lietadlo, je zarobené na problémy. Prevážalo totiž nebezpečnú biologickú zbraň, vírus Trixie, ktorý sa začne rýchlo šíriť medzi nič netušiace obyvateľstvo. Kontakt človeka s vírusom môže mať iba dva scenáre: smrť alebo šialenstvo spojené s agresiou. (Keďže sa film volá The Crazies, nie je ťažké domyslieť si, ktorá alternatíva bude populárnejšia.) Do mestečka okamžite prichádza armáda a netrvá dlho a mužov v plynových maskách a bielych skafandroch je pomaly viac ako miestnych obyvateľov. Snažia sa udržať situáciu pod kontrolou tým, že všetkých ľudí naženú do miestnej strednej školy. Takéto počínanie sa však v amerických mestečkách, kde je každý druhý človek ozbrojený minimálne poľovníckou brokovnicou, nevypláca. Jednými z nich sú aj hasič Jade a jeho žena Judy. Spolu so skupinkou ďalších ľudí sa snažia nájsť spôsob, ako z tejto situácie von, zatiaľ čo vonku zúri nielen vojna proti vírusu, ale aj medzi ľuďmi navzájom.
The Crazies nakrútil dnes už kultový režisér a zakladateľ zombie žánru, ako ho poznáme dnes, George A. Romero. Pôvodne mal točiť podľa iného scenára, film sa mal volať Mad People a mal sa viac sústrediť na preživších, ktorí sa snažia vysporiadať s novou situáciou. Keď sa však k scenáru dostal producent, pokladal rolu armády, ktorá bola v pôvodnom scenári len minoritná, za natoľko kľúčovú, že dal Romerovi podmienku: buď scenár prepíše do podoby, ktorá bude viac ako horor pripomínať predchodcu Smrtiacej epidémie, alebo projekt nebude financovať. Tak vznikol The Crazies, ktorý je plný skafandrov, plynových masiek, uniforiem a telefonátov z Bieleho domu. Samotný vírus a jeho „šialené symptómy" boli tak trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj. „Šialenci" síce občas niekoho zabijú, no akoby mimochodom a nijak tým neposúvajú dej. Možno aj preto bol Romerov štvrtý film v sedemdesiatych rokoch prepadák. Ako by u divákov dopadol dnes?
Na rovinu: zle. Nielen preto, že niektoré veci vyznievajú po rokoch svojou naivitou úsmevne: vojaci majú síce skafandre, no nemajú žiadne rukavice a každú chvíľu si dávajú dolu masku, aby si zapálili, a to bez toho aby si aspoň umyli ruky. Armádnemu veliteľovi nenapadne nič lepšie, ako dať priviezť do postihnutej oblasti samotného objaviteľa Trixie, zrejme najnenahraditeľnejší mozog v tejto situácii, aby robil pokusy na krvných vzorkách v stredoškolskom laboratóriu (!!!). Podobnými hlúposťami sa film hemží, no nie je to jeho najväčší problém. Zlyháva už v základnej kostre príbehu: motivácia Davida a Judy je nejasná: najprv chcú ísť preč z mesta, potom sa zrazu rozhodnú bojovať proti vojakom, hoci sami vôbec netušia, ako bojovať proti samotnej nákaze a o čo vôbec ide. Vojaci zasa odpovedajú na všetko iba paľbou, takže je čoskoro jasné, že tieto dve strany sa nemajú kedy stretnúť. Dej sa tak v podstate obmedzuje iba na bezcieľne výpady obyvateľov a snahy vojakov ich potlačiť. (Zrejme výsledok prerábania scenára, v ktorom proste museli „svišťať guľky".) Romero si to uvedomoval, a preto pridal pár vnútorných konfliktov na oboch stranách. Nestačí to a film začne po čase nudiť. A to je to najhoršie, čo možno povedať o akomkoľvek filme.
Romero si neúspech The Crazies neskôr vysvetľoval slabým marketingom. Je to možno trocha alibistické, ale čiastočne mal pravdu. Predovšetkým bol zle zvolený názov, ktorý vzbudzuje falošné očakávania. Nejde tu ani tak o samotnú nákazu ako o spory ľudí a armády. Ukážkou, ako sa môžu tieto dve dejové línie výborne dopĺňať, je dnes už kultový britský zombie survival 28 Days Later. Alebo aj iné Romerove filmy. The Crazies však k nim určite nepatrí.
