najčítanejšie recenzie.
The Intruder
V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.
Posljednji Srbin u Hrvatskoj
Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.
The Battery
Shadow
Vojak David sa vrátil z Iraku, plný nepríjemných spomienok, a potrebuje si poriadne prečistiť hlavu. Keďže odmalička bolo jeho záľubou jazdenie na bicykli po horách, vyberá sa do oblasti Shadow, ktorú mu spolubojovník odporučil ako bicyklový raj na zemi. 14. 4. 2011
Giallo
Názov Giallo bolo v taliančine pôvodne označenie pre nenáročnú literatúru s kriminálnymi motívmi, ktorú preslávili žlté obaly. Rovnaký názov sa potom automaticky vžil aj pre podobné filmy, ktoré začali v sedemdesiatych rokoch nakrúcať režiséri ako Mario Bava či Dario Argento. Názov Argentovho nového filmu je teda zrejmým odkazom na jeho predošlú prácu a rovnako aj sľubom, že nechce skúšať nič nové. 17. 9. 2010
recenzie.
The Crazies (1973)
Romero, ako ho, našťastie, nepoznáme
Keď sa v jednom malom pennsylvánskom mestečku zrúti armádne lietadlo, je zarobené na problémy. Prevážalo totiž nebezpečnú biologickú zbraň, vírus Trixie, ktorý sa začne rýchlo šíriť medzi nič netušiace obyvateľstvo. Kontakt človeka s vírusom môže mať iba dva scenáre: smrť alebo šialenstvo spojené s agresiou. (Keďže sa film volá The Crazies, nie je ťažké domyslieť si, ktorá alternatíva bude populárnejšia.) Do mestečka okamžite prichádza armáda a netrvá dlho a mužov v plynových maskách a bielych skafandroch je pomaly viac ako miestnych obyvateľov. Snažia sa udržať situáciu pod kontrolou tým, že všetkých ľudí naženú do miestnej strednej školy. Takéto počínanie sa však v amerických mestečkách, kde je každý druhý človek ozbrojený minimálne poľovníckou brokovnicou, nevypláca. Jednými z nich sú aj hasič Jade a jeho žena Judy. Spolu so skupinkou ďalších ľudí sa snažia nájsť spôsob, ako z tejto situácie von, zatiaľ čo vonku zúri nielen vojna proti vírusu, ale aj medzi ľuďmi navzájom.
The Crazies nakrútil dnes už kultový režisér a zakladateľ zombie žánru, ako ho poznáme dnes, George A. Romero. Pôvodne mal točiť podľa iného scenára, film sa mal volať Mad People a mal sa viac sústrediť na preživších, ktorí sa snažia vysporiadať s novou situáciou. Keď sa však k scenáru dostal producent, pokladal rolu armády, ktorá bola v pôvodnom scenári len minoritná, za natoľko kľúčovú, že dal Romerovi podmienku: buď scenár prepíše do podoby, ktorá bude viac ako horor pripomínať predchodcu Smrtiacej epidémie, alebo projekt nebude financovať. Tak vznikol The Crazies, ktorý je plný skafandrov, plynových masiek, uniforiem a telefonátov z Bieleho domu. Samotný vírus a jeho „šialené symptómy" boli tak trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj. „Šialenci" síce občas niekoho zabijú, no akoby mimochodom a nijak tým neposúvajú dej. Možno aj preto bol Romerov štvrtý film v sedemdesiatych rokoch prepadák. Ako by u divákov dopadol dnes?
Na rovinu: zle. Nielen preto, že niektoré veci vyznievajú po rokoch svojou naivitou úsmevne: vojaci majú síce skafandre, no nemajú žiadne rukavice a každú chvíľu si dávajú dolu masku, aby si zapálili, a to bez toho aby si aspoň umyli ruky. Armádnemu veliteľovi nenapadne nič lepšie, ako dať priviezť do postihnutej oblasti samotného objaviteľa Trixie, zrejme najnenahraditeľnejší mozog v tejto situácii, aby robil pokusy na krvných vzorkách v stredoškolskom laboratóriu (!!!). Podobnými hlúposťami sa film hemží, no nie je to jeho najväčší problém. Zlyháva už v základnej kostre príbehu: motivácia Davida a Judy je nejasná: najprv chcú ísť preč z mesta, potom sa zrazu rozhodnú bojovať proti vojakom, hoci sami vôbec netušia, ako bojovať proti samotnej nákaze a o čo vôbec ide. Vojaci zasa odpovedajú na všetko iba paľbou, takže je čoskoro jasné, že tieto dve strany sa nemajú kedy stretnúť. Dej sa tak v podstate obmedzuje iba na bezcieľne výpady obyvateľov a snahy vojakov ich potlačiť. (Zrejme výsledok prerábania scenára, v ktorom proste museli „svišťať guľky".) Romero si to uvedomoval, a preto pridal pár vnútorných konfliktov na oboch stranách. Nestačí to a film začne po čase nudiť. A to je to najhoršie, čo možno povedať o akomkoľvek filme.
Romero si neúspech The Crazies neskôr vysvetľoval slabým marketingom. Je to možno trocha alibistické, ale čiastočne mal pravdu. Predovšetkým bol zle zvolený názov, ktorý vzbudzuje falošné očakávania. Nejde tu ani tak o samotnú nákazu ako o spory ľudí a armády. Ukážkou, ako sa môžu tieto dve dejové línie výborne dopĺňať, je dnes už kultový britský zombie survival 28 Days Later. Alebo aj iné Romerove filmy. The Crazies však k nim určite nepatrí.
