najčítanejšie recenzie.

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie

Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.

4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?

Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.

26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...

Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?

10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať

Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?

30. 11. 2015

recenzie.

The Crazies (1973)

Afonka Soby | 13. 5. 2010

4/10

žáner:

zombie/infection, retro

Romero, ako ho, našťastie, nepoznáme

Keď sa v jednom malom pennsylvánskom mestečku zrúti armádne lietadlo, je zarobené na problémy. Prevážalo totiž nebezpečnú biologickú zbraň, vírus Trixie, ktorý sa začne rýchlo šíriť medzi nič netušiace obyvateľstvo. Kontakt človeka s vírusom môže mať iba dva scenáre: smrť alebo šialenstvo spojené s agresiou. (Keďže sa film volá The Crazies, nie je ťažké domyslieť si, ktorá alternatíva bude populárnejšia.) Do mestečka okamžite prichádza armáda a netrvá dlho a mužov v plynových maskách a bielych skafandroch je pomaly viac ako miestnych obyvateľov. Snažia sa udržať situáciu pod kontrolou tým, že všetkých ľudí naženú do miestnej strednej školy. Takéto počínanie sa však v amerických mestečkách, kde je každý druhý človek ozbrojený minimálne poľovníckou brokovnicou, nevypláca. Jednými z nich sú aj hasič Jade a jeho žena Judy. Spolu so skupinkou ďalších ľudí sa snažia nájsť spôsob, ako z tejto situácie von, zatiaľ čo vonku zúri nielen vojna proti vírusu, ale aj medzi ľuďmi navzájom.

The Crazies nakrútil dnes už kultový režisér a zakladateľ zombie žánru, ako ho poznáme dnes, George A. Romero. Pôvodne mal točiť podľa iného scenára, film sa mal volať Mad People a mal sa viac sústrediť na preživších, ktorí sa snažia vysporiadať s novou situáciou. Keď sa však k scenáru dostal producent, pokladal rolu armády, ktorá bola v pôvodnom scenári len minoritná, za natoľko kľúčovú, že dal Romerovi podmienku: buď scenár prepíše do podoby, ktorá bude viac ako horor pripomínať predchodcu Smrtiacej epidémie, alebo projekt nebude financovať. Tak vznikol The Crazies, ktorý je plný skafandrov, plynových masiek, uniforiem a telefonátov z Bieleho domu. Samotný vírus a jeho „šialené symptómy" boli tak trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj. „Šialenci" síce občas niekoho zabijú, no akoby mimochodom a nijak tým neposúvajú dej. Možno aj preto bol Romerov štvrtý film v sedemdesiatych rokoch prepadák. Ako by u divákov dopadol dnes?

Na rovinu: zle. Nielen preto, že niektoré veci vyznievajú po rokoch svojou naivitou úsmevne: vojaci majú síce skafandre, no nemajú žiadne rukavice a každú chvíľu si dávajú dolu masku, aby si zapálili, a to bez toho aby si aspoň umyli ruky. Armádnemu veliteľovi nenapadne nič lepšie, ako dať priviezť do postihnutej oblasti samotného objaviteľa Trixie, zrejme najnenahraditeľnejší mozog v tejto situácii, aby robil pokusy na krvných vzorkách v stredoškolskom laboratóriu (!!!). Podobnými hlúposťami sa film hemží, no nie je to jeho najväčší problém. Zlyháva už v základnej kostre príbehu: motivácia Davida a Judy je nejasná: najprv chcú ísť preč z mesta, potom sa zrazu rozhodnú bojovať proti vojakom, hoci sami vôbec netušia, ako bojovať proti samotnej nákaze a o čo vôbec ide. Vojaci zasa odpovedajú na všetko iba paľbou, takže je čoskoro jasné, že tieto dve strany sa nemajú kedy stretnúť. Dej sa tak v podstate obmedzuje iba na bezcieľne výpady obyvateľov a snahy vojakov ich potlačiť. (Zrejme výsledok prerábania scenára, v ktorom proste museli „svišťať guľky".) Romero si to uvedomoval, a preto pridal pár vnútorných konfliktov na oboch stranách. Nestačí to a film začne po čase nudiť. A to je to najhoršie, čo možno povedať o akomkoľvek filme.

Romero si neúspech The Crazies neskôr vysvetľoval slabým marketingom. Je to možno trocha alibistické, ale čiastočne mal pravdu. Predovšetkým bol zle zvolený názov, ktorý vzbudzuje falošné očakávania. Nejde tu ani tak o samotnú nákazu ako o spory ľudí a armády. Ukážkou, ako sa môžu tieto dve dejové línie výborne dopĺňať, je dnes už kultový britský zombie survival 28 Days Later. Alebo aj iné Romerove filmy. The Crazies však k nim určite nepatrí.