najčítanejšie recenzie.
Hellions
Apostle
Určite sa dá vnímať pozitívne posun od schematického zobrazovania náboženských fanatikov ako šialencov a nič iné. Nadprirodzené javy sú predsa neoddeliteľná súčasť hororov. Tak prečo by niekedy nemohli to nie zrovna sympatické správanie aj podporovať, či priam ospravedlňovať? Postavy sa tak môžu stať ľudskejšími, vrátane náboženských magorov. Tiež nemusia byť zlí, len pretože ich to baví, a môžu divákovi skomplikovať možnosť ich odsúdenia aspoň do tej miery, že to skutočne nemali až také jednoduché. Keď k niekomu hovorí bohyňa, nemá nárok pokladať sa za Apostle?
Antiviral
Predstavte si svet, v ktorom sú ľudia natoľko posadnutí celebritami, že sa dávajú dobrovoľne infikovať ich chorobami. A dokonca sú ochotní za to aj celkom slušne platiť. 3. 5. 2013
The Eyes of My Mother
Mama dievčatku veľa rozprávala o anatómii, o rezaní. Ako už mohla čakať, že to s ním dopadne. Sama bola v Portugalsku očná chirurgička, na kravskom oku dcére ukazuje, ako vyzerá jeho vnútro. Dievčatko je rado, rezanie sa jej páči, má rada svoju mamu. Na ich odľahlý statok jedného dňa príde cudzinec. Pýta sa na záchod, vyžaduje si nezvyčajnú zdvorilosť. Pôsobí na jednej strane krehko, zároveň dosť vyšinuto. Neskôr sa sám prizná, má rád zabíjanie, ten pocit ktorý človeku prináša. Na rozhovory s dievčatkom bude mať ešte veľa času. Bez mamičky si z neho spraví svojho jediného kamaráta. Hoci nahradiť ju samozrejme nikdy môcť nebude, Francisca bude vždy myslieť na The Eyes of My Mother.
27. 6. 2017The Domestics
Vysvetľovať, čo zničilo civilizáciu, respektíve odkiaľ sa zobrali zombíci, upíri alebo iný zrod jej rozvrátenia už dávno nie je nevyhnutnosť. Postapokalyptický film je dávno etablovaný ako žáner a pred nikým už nemusí svoje zápletky ospravedlňovať. V tomto prípade si zvolil ironickú eleganciu s narážkou na konšpirácie o chemtrails. Niekto sa proste rozhodol, že stačí, a lietadlá obostreli svet čiernym dymom. Znie to trochu hlúpo, ale dá sa to vnímať ako vtipná hlúposť. Ako takmer vždy hlavne film o pôvode postapokalyptického stavu sveta vôbec nie je. Tentokrát je o ľuďoch, priamo o manželoch v kríze vzťahu. The Domestics.
recenzie.
The Crazies (1973)
Romero, ako ho, našťastie, nepoznáme
Keď sa v jednom malom pennsylvánskom mestečku zrúti armádne lietadlo, je zarobené na problémy. Prevážalo totiž nebezpečnú biologickú zbraň, vírus Trixie, ktorý sa začne rýchlo šíriť medzi nič netušiace obyvateľstvo. Kontakt človeka s vírusom môže mať iba dva scenáre: smrť alebo šialenstvo spojené s agresiou. (Keďže sa film volá The Crazies, nie je ťažké domyslieť si, ktorá alternatíva bude populárnejšia.) Do mestečka okamžite prichádza armáda a netrvá dlho a mužov v plynových maskách a bielych skafandroch je pomaly viac ako miestnych obyvateľov. Snažia sa udržať situáciu pod kontrolou tým, že všetkých ľudí naženú do miestnej strednej školy. Takéto počínanie sa však v amerických mestečkách, kde je každý druhý človek ozbrojený minimálne poľovníckou brokovnicou, nevypláca. Jednými z nich sú aj hasič Jade a jeho žena Judy. Spolu so skupinkou ďalších ľudí sa snažia nájsť spôsob, ako z tejto situácie von, zatiaľ čo vonku zúri nielen vojna proti vírusu, ale aj medzi ľuďmi navzájom.
The Crazies nakrútil dnes už kultový režisér a zakladateľ zombie žánru, ako ho poznáme dnes, George A. Romero. Pôvodne mal točiť podľa iného scenára, film sa mal volať Mad People a mal sa viac sústrediť na preživších, ktorí sa snažia vysporiadať s novou situáciou. Keď sa však k scenáru dostal producent, pokladal rolu armády, ktorá bola v pôvodnom scenári len minoritná, za natoľko kľúčovú, že dal Romerovi podmienku: buď scenár prepíše do podoby, ktorá bude viac ako horor pripomínať predchodcu Smrtiacej epidémie, alebo projekt nebude financovať. Tak vznikol The Crazies, ktorý je plný skafandrov, plynových masiek, uniforiem a telefonátov z Bieleho domu. Samotný vírus a jeho „šialené symptómy" boli tak trestuhodne odsunuté na vedľajšiu koľaj. „Šialenci" síce občas niekoho zabijú, no akoby mimochodom a nijak tým neposúvajú dej. Možno aj preto bol Romerov štvrtý film v sedemdesiatych rokoch prepadák. Ako by u divákov dopadol dnes?
Na rovinu: zle. Nielen preto, že niektoré veci vyznievajú po rokoch svojou naivitou úsmevne: vojaci majú síce skafandre, no nemajú žiadne rukavice a každú chvíľu si dávajú dolu masku, aby si zapálili, a to bez toho aby si aspoň umyli ruky. Armádnemu veliteľovi nenapadne nič lepšie, ako dať priviezť do postihnutej oblasti samotného objaviteľa Trixie, zrejme najnenahraditeľnejší mozog v tejto situácii, aby robil pokusy na krvných vzorkách v stredoškolskom laboratóriu (!!!). Podobnými hlúposťami sa film hemží, no nie je to jeho najväčší problém. Zlyháva už v základnej kostre príbehu: motivácia Davida a Judy je nejasná: najprv chcú ísť preč z mesta, potom sa zrazu rozhodnú bojovať proti vojakom, hoci sami vôbec netušia, ako bojovať proti samotnej nákaze a o čo vôbec ide. Vojaci zasa odpovedajú na všetko iba paľbou, takže je čoskoro jasné, že tieto dve strany sa nemajú kedy stretnúť. Dej sa tak v podstate obmedzuje iba na bezcieľne výpady obyvateľov a snahy vojakov ich potlačiť. (Zrejme výsledok prerábania scenára, v ktorom proste museli „svišťať guľky".) Romero si to uvedomoval, a preto pridal pár vnútorných konfliktov na oboch stranách. Nestačí to a film začne po čase nudiť. A to je to najhoršie, čo možno povedať o akomkoľvek filme.
Romero si neúspech The Crazies neskôr vysvetľoval slabým marketingom. Je to možno trocha alibistické, ale čiastočne mal pravdu. Predovšetkým bol zle zvolený názov, ktorý vzbudzuje falošné očakávania. Nejde tu ani tak o samotnú nákazu ako o spory ľudí a armády. Ukážkou, ako sa môžu tieto dve dejové línie výborne dopĺňať, je dnes už kultový britský zombie survival 28 Days Later. Alebo aj iné Romerove filmy. The Crazies však k nim určite nepatrí.
