najčítanejšie recenzie.
Hellions
We Summon The Darkness
Využiť metalistickú scénu konca osemdesiatych rokov s jej pozérskym satanizmom a jej interakciu s veriacimi sa nejaví ako zlý nápad. Znie logicky, že pre komerčných duchovných bola v určitom zmysle skutočným požehnaním a mohla im pomôcť viac ako akýkoľvek iný druh propagácie. Žeby ju teda aktívne podporovali? Prečo nie. Nemôžeme povedať, že by sme cítili atmosféru doby, či strachu z vyčíňajúcich rituálnych vrahov. Predsa sme v horore, nečakajme zázraky. Škoda, že aj postavy sú celkom ploché, skôr nesympatické a nesprávajú sa príliš logicky. Máme to brať, že proste blbnú, užívajú si život či mladosť, majú jednoducho svoj životný štýl. Čakajme teda, čo zaujímavé nám tvorcovia budú chcieť ukázať.
The Burning
At the Devil's Door
Mil gritos tiene la noche/ Pieces
recenzie.
Antisocial
Horor o najväčšom zle
„Ľudí napáda vírus, začnú byť agresívni, až kým im nevybuchne hlava."
Či už ide o skutočnú snahu niečo kritizovať, alebo len využitie aktuálnej témy, základná myšlienka je rozhodne "in". Sociálna sieť menom Redroom zohráva v životoch hlavných hrdinov veľmi významnú úlohu, so Sam sa cez ňu práve rozišiel priateľ. Bez nálady ide na silvestrovskú patry s ľuďmi rovnako závislými na Redroome. Kým sedia v pokoji v dome, zistia, že vonku sa rozpútal chaos. Ľudí napáda vírus, začnú byť agresívni, až kým im nevybuchne hlava. Postupne sa príznaky nákazy objavujú aj u účastníkov party. Napred im z mobilu niečo lezie do hlavy. Potom majú halucinácie a tečie im krv z nosa aj uší. Nakoniec sa prestanú ovládať a všetkých naokolo napádajú.
„Film sa nijako nehlási k určitej miere nadsadenosti, i keď inak sa naň pozerať nedá."
Je plne legitímne zohrať klasickú schému infekcie a ľudí, čo sa pred ňou ukrývajú, s osviežením v podobe zapojenia sociálnych sietí. Škoda je, že s týmto jediným prínosom žánru sa autori uspokojili. Postavy sú dokonale schématické a priebeh ich skazy by už predvídateľnejší byť nemohol. Hrozba nákazy zvonku je veľmi slabá. Okolitý svet vnímame ako niečo izolované, presne ako nejaké video na internete. Keď aj zombíci zaklopú na dvere domu, či mu dokonca skočia do okna, stále sa nejavia ako reálna hrozba. Na vine môžu byť postavy a ich nepodarené prežívanie, ktoré sa na diváka vôbec neprináša. Problém môže byť aj hlbší, a to že filmu sa nedarí udržať si serióznosť. Všetci o tom síce žartujú, no myšlienka spraviť zo sociálnej siete zabijaka sa hodí skôr do halloweenskeho dielu Simposonovcov. Film sa nijako nehlási k určitej miere nadsadenosti, i keď inak sa naň pozerať nedá. Stáva sa tým pádom nepresvedčivým a nie úplne si s divákom rozumie. Je možné, že idea sa dala spracovať aj vážne, muselo by to ale byť o niečo inak. Vrcholom je samooperácia mozgu pred zrkadlom, bez poľavenia na dokonale vážnej tvári.
„Gore nie je explicitné ani zaujímavé, a spolu s miernym nebezpečenstvom je príčinou mizernej atmosféry."
Miešanie rôznych dejových línií a mierny chaos pomáhajú filmu, aby nenudil. Darí sa mu príliš nestratiť a zostáva pomerne sledovateľný. Príležitostné výbuchy, nechutnosti a výkriky nanešťastie vôbec nedokážu zabezpečiť hororovú zložku filmu. Gore nie je explicitné ani zaujímavé, a spolu s miernym nebezpečenstvom je príčinou mizernej atmosféry. Úplne v nej chýba strach aj napätie. Prevláda len mierna zvedavosť, čo sa to vlastne deje. Keď sa tá odhalí neprekvapivým vysvetlením, diváka už k pozeraniu nemotivuje v podstate nič. Na záver sa už film len zmieta v kŕčoch a snaží sa zo svojho potenciálu vyžmýkať aj tie najposlednejšie kvapky. Mierne nápadité scény ako video na internete z pohľadu posadnutého určite majú niečo do seba. Lenže keď už raz nefunguje celok, jeho zložky môžu len ťažko zapôsobiť.
Antisocial je ideologický film namierený správnym smerom, a jeho vznik treba rozhodne oceniť. Problematike sociálnych médií je určite dobré sa venovať a môžeme byť radi, že už ani hororový žáner v tomto smere nezaostáva. Kiežby si ešte svoj útok trochu premyslel, a neuspokojil sa so samotnou skutočnosťou, že vôbec do diskusie vstupuje.
