najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Antisocial
Horor o najväčšom zle
„Ľudí napáda vírus, začnú byť agresívni, až kým im nevybuchne hlava."
Či už ide o skutočnú snahu niečo kritizovať, alebo len využitie aktuálnej témy, základná myšlienka je rozhodne "in". Sociálna sieť menom Redroom zohráva v životoch hlavných hrdinov veľmi významnú úlohu, so Sam sa cez ňu práve rozišiel priateľ. Bez nálady ide na silvestrovskú patry s ľuďmi rovnako závislými na Redroome. Kým sedia v pokoji v dome, zistia, že vonku sa rozpútal chaos. Ľudí napáda vírus, začnú byť agresívni, až kým im nevybuchne hlava. Postupne sa príznaky nákazy objavujú aj u účastníkov party. Napred im z mobilu niečo lezie do hlavy. Potom majú halucinácie a tečie im krv z nosa aj uší. Nakoniec sa prestanú ovládať a všetkých naokolo napádajú.
„Film sa nijako nehlási k určitej miere nadsadenosti, i keď inak sa naň pozerať nedá."
Je plne legitímne zohrať klasickú schému infekcie a ľudí, čo sa pred ňou ukrývajú, s osviežením v podobe zapojenia sociálnych sietí. Škoda je, že s týmto jediným prínosom žánru sa autori uspokojili. Postavy sú dokonale schématické a priebeh ich skazy by už predvídateľnejší byť nemohol. Hrozba nákazy zvonku je veľmi slabá. Okolitý svet vnímame ako niečo izolované, presne ako nejaké video na internete. Keď aj zombíci zaklopú na dvere domu, či mu dokonca skočia do okna, stále sa nejavia ako reálna hrozba. Na vine môžu byť postavy a ich nepodarené prežívanie, ktoré sa na diváka vôbec neprináša. Problém môže byť aj hlbší, a to že filmu sa nedarí udržať si serióznosť. Všetci o tom síce žartujú, no myšlienka spraviť zo sociálnej siete zabijaka sa hodí skôr do halloweenskeho dielu Simposonovcov. Film sa nijako nehlási k určitej miere nadsadenosti, i keď inak sa naň pozerať nedá. Stáva sa tým pádom nepresvedčivým a nie úplne si s divákom rozumie. Je možné, že idea sa dala spracovať aj vážne, muselo by to ale byť o niečo inak. Vrcholom je samooperácia mozgu pred zrkadlom, bez poľavenia na dokonale vážnej tvári.
„Gore nie je explicitné ani zaujímavé, a spolu s miernym nebezpečenstvom je príčinou mizernej atmosféry."
Miešanie rôznych dejových línií a mierny chaos pomáhajú filmu, aby nenudil. Darí sa mu príliš nestratiť a zostáva pomerne sledovateľný. Príležitostné výbuchy, nechutnosti a výkriky nanešťastie vôbec nedokážu zabezpečiť hororovú zložku filmu. Gore nie je explicitné ani zaujímavé, a spolu s miernym nebezpečenstvom je príčinou mizernej atmosféry. Úplne v nej chýba strach aj napätie. Prevláda len mierna zvedavosť, čo sa to vlastne deje. Keď sa tá odhalí neprekvapivým vysvetlením, diváka už k pozeraniu nemotivuje v podstate nič. Na záver sa už film len zmieta v kŕčoch a snaží sa zo svojho potenciálu vyžmýkať aj tie najposlednejšie kvapky. Mierne nápadité scény ako video na internete z pohľadu posadnutého určite majú niečo do seba. Lenže keď už raz nefunguje celok, jeho zložky môžu len ťažko zapôsobiť.
Antisocial je ideologický film namierený správnym smerom, a jeho vznik treba rozhodne oceniť. Problematike sociálnych médií je určite dobré sa venovať a môžeme byť radi, že už ani hororový žáner v tomto smere nezaostáva. Kiežby si ešte svoj útok trochu premyslel, a neuspokojil sa so samotnou skutočnosťou, že vôbec do diskusie vstupuje.
