hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Suspiria (2018)

Menej farieb, viac tanca

Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.

15. 3. 2019

Carrie

Počíta sa znásilnenie mŕtvoly za stratu panenstva?
Asi ešte nikto nedokázal, že remake môže filmu niečo zásadné pridať. Dôkazov ako ho môže pokaziť existuje naopak nespočetne. Znova musíme uvažovať či v nás nádej vidieť film zmodernizovaný a v kine prebije hnev zo znesväcovania klasiky. Ďalšou vykopanou mŕtvolou je Carrie, v predošlej verzii vynikajúco obsadená a zrežírovaná. Šikana je nepochybne večná, takže príbeh by určite mal vedieť čo to ponúknuť aj dnešnému divákovi. Ako bude film fungovať ako celok a koľko prvkov sa v ňom podarí uchrániť sme boli určite všetci zvedaví.
18. 10. 2013

The Visit

Tiež vám tvrdili, že starí rodičia nehryzú?
Pri starých ľuďoch si už človek nemôže byť ničím istý. Nemusia ani mať Alzheimera, všetci ich aj tak berú, že sú skrátka iní. Patrí sa k nim byť tolerantní, oni určitú mieru tolerancie očakávajú, vyžadujú a niekedy si ju zjavne aj užívajú. Priam si z vás s jej pomocou robia žarty. Napríklad ak by pätnásťročné dievča požiadala matka, aby celé vliezlo do rúry, nech ju poriadne vyčistí, asi by mu ani neprišla na rozum možnosť vážnosti tejto požiadavky. To isté spraví babka a dievča ochotne do rúry vlezie. Dokonca sa tam nechá zatvoriť, aby babička zatiaľ zvonka umyla dvierka. U svojich starých rodičov je prvýkrát ako The Visit.
20. 10. 2015

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Korisť

Andrej Gomora | 16. 7. 2019
0
5/10          
žáner:
claustrophobic, eco-terror, survival

Žraločí horor, len s aligátorom


Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

„Rodinné napätie a zložitá minulosť sú klišé, ktoré si je ťažko odpustiť.“

Kombinácia hrozby živočíšnej so živelnou ponúka možnosti nielen pre spektakulárne zábery, ale samozrejme aj dejové. Príbeh je pritom zásadne jednoduchý a s minimom postáv. Potom prekvapí, koľko dier sa do neho podarilo vtesnať. Rodinné napätie a zložitá minulosť sú klišé, ktoré si je ťažko odpustiť. Rozumieme, o čo s nimi autorom išlo a vidíme tiež, ako ich využívajú. Predsa ale to priamočiare prepojenie medzi odvážnym skutkom z jednej scény s patetickým dialógom, ktorý sa odohral päť minút skôr, už môže diváka mierne otravovať. Ešte o niečo horšie je to s rozhodnutiami postáv, ktoré vznikajú v priebehu pár sekúnd ako úplná samozrejmosť, hoci v skutočnosti príliš nedávajú zmysel. Nič to, leto, nikomu sa nechce zaťažovať mozog.

„Pocit, že presne vieme, čo môžeme čakať, nadobudneme veľmi rýchlo“

Čo sa týka strašenia, je na tom film totiž oveľa lepšie. Trocha dlhším úvodom pred prvou vôbec trocha strašidelnou scénou nás zblíži s postavami, nechá nás ľudsky sa ponoriť do nastavšej situácie. Preto na nás tak zapôsobí, keď sa prvýkrát zjaví obrovský jašter, rovno v bezprostrednej blízkosti postáv, nech je to aj mierne absurdným spôsobom. Výrazne sa nastrašiť podarí ešte niekoľkým nasledujúcim scénam, hlavne kým film neskĺzne do miernej rutiny. Pocit, že presne vieme, čo môžeme čakať, nadobudneme veľmi rýchlo, a len zriedka ho to, čo sa deje na obrazovke, začne nahlodávať. Deje sa tak hlavne v prípade spomínaných nepochopiteľných rozhodnutí, keď nás postavy prekvapia tým, ako spravia niečo celkom absurdné. Nech sa nenudíme.

„Ten štýl akým vždy prídu len aby sa nechali roztrhať ale časom diváka musí začať otravovať.“

Nastolené napätie je každopádne dobré, a vďaka komplikovanej situácii s náznakom ľudskými postavami sa nám darí ho vnímať. Ako vždy keď sa zrazu zo zvieraťa robí krvilačné monštrum sa nedá necítiť absurdný či nahlúply nádych, ten ale musíme nejako prežiť. Zaujme hlavne množstvo aligátorov a tiež miera ich nebezpečnosti, o ktorej je ťažké nemať pocit, ako keby sme už museli niekedy počuť, ak by zodpovedala realite. Z hľadiska deja ide o problém predovšetkým v krátkej životnosti vedľajších postáv. V poriadku, ak sa scenáru nechcelo rozvíjať ich ľudskú stránku. Ten štýl akým vždy prídu len aby sa nechali roztrhať ale časom diváka musí začať otravovať.

„Zľakneme sa, niekedy až vyskočíme, film nás naučí myslieť pri pohľade na vodu len na jediné.“

Čo na filme rozhodne funguje je réžia Alejandra Aju, ktorá sa filmu stará o to jediné, čo v ňom ide vyzdvihnúť- že straší. Konštrukcia niektorých scén je maximálne podivná, často vidíme, ako nás nútia čakať, že hrozba príde z jednej strany, len aby mohla nakoniec prísť z inej. Nakoniec sa ale aj tak zľakneme. Nech je to len prostým vyskočením, alebo ho sprevádza blesk, pohľad do zrkadla, či aligátor prestane byť tvorom pozemských schopností. Zľakneme sa, niekedy až vyskočíme, film nás naučí myslieť pri pohľade na vodu len na jediné. Že to tam je, čoskoro to príde a ak náhodou nie odtiaľ, odkiaľ by sme čakali, bude to o meter ďalej. Môžeme sa cítiť mierne hlúpo, aj ako keby z nás niekto robil hlupákov, tak či onak sa bojíme, miestami menej a miestami viac.

Korisť sa teda snaží naplniť všetky kritéria letnej oddychovky. Miestami je lacná, miestami je hlúpa a miestami nedáva zmysel. Je v nej voda a zvieratá, aj keď priamo pláže to nie sú. Každopádne je strašidelná, obsahuje viacero scén s potenciálom diváka intenzívne naľakať, a ako celok v ňom dokáže vytvoriť pocit pretrvávajúceho strachu. Ktorý dokáže presiahnuť aj čas samotného pozerania, nech sa mu to aj nepáči, a nech aj má pocit, že sa nechal ľahko rozhodiť. Preto predsa na horor išiel.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy