hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

recenzie.

Korisť

Andrej Gomora | 16. 7. 2019
0
5/10          
žáner:
claustrophobic, eco-terror, survival

Žraločí horor, len s aligátorom


Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

„Rodinné napätie a zložitá minulosť sú klišé, ktoré si je ťažko odpustiť.“

Kombinácia hrozby živočíšnej so živelnou ponúka možnosti nielen pre spektakulárne zábery, ale samozrejme aj dejové. Príbeh je pritom zásadne jednoduchý a s minimom postáv. Potom prekvapí, koľko dier sa do neho podarilo vtesnať. Rodinné napätie a zložitá minulosť sú klišé, ktoré si je ťažko odpustiť. Rozumieme, o čo s nimi autorom išlo a vidíme tiež, ako ich využívajú. Predsa ale to priamočiare prepojenie medzi odvážnym skutkom z jednej scény s patetickým dialógom, ktorý sa odohral päť minút skôr, už môže diváka mierne otravovať. Ešte o niečo horšie je to s rozhodnutiami postáv, ktoré vznikajú v priebehu pár sekúnd ako úplná samozrejmosť, hoci v skutočnosti príliš nedávajú zmysel. Nič to, leto, nikomu sa nechce zaťažovať mozog.

„Pocit, že presne vieme, čo môžeme čakať, nadobudneme veľmi rýchlo“

Čo sa týka strašenia, je na tom film totiž oveľa lepšie. Trocha dlhším úvodom pred prvou vôbec trocha strašidelnou scénou nás zblíži s postavami, nechá nás ľudsky sa ponoriť do nastavšej situácie. Preto na nás tak zapôsobí, keď sa prvýkrát zjaví obrovský jašter, rovno v bezprostrednej blízkosti postáv, nech je to aj mierne absurdným spôsobom. Výrazne sa nastrašiť podarí ešte niekoľkým nasledujúcim scénam, hlavne kým film neskĺzne do miernej rutiny. Pocit, že presne vieme, čo môžeme čakať, nadobudneme veľmi rýchlo, a len zriedka ho to, čo sa deje na obrazovke, začne nahlodávať. Deje sa tak hlavne v prípade spomínaných nepochopiteľných rozhodnutí, keď nás postavy prekvapia tým, ako spravia niečo celkom absurdné. Nech sa nenudíme.

„Ten štýl akým vždy prídu len aby sa nechali roztrhať ale časom diváka musí začať otravovať.“

Nastolené napätie je každopádne dobré, a vďaka komplikovanej situácii s náznakom ľudskými postavami sa nám darí ho vnímať. Ako vždy keď sa zrazu zo zvieraťa robí krvilačné monštrum sa nedá necítiť absurdný či nahlúply nádych, ten ale musíme nejako prežiť. Zaujme hlavne množstvo aligátorov a tiež miera ich nebezpečnosti, o ktorej je ťažké nemať pocit, ako keby sme už museli niekedy počuť, ak by zodpovedala realite. Z hľadiska deja ide o problém predovšetkým v krátkej životnosti vedľajších postáv. V poriadku, ak sa scenáru nechcelo rozvíjať ich ľudskú stránku. Ten štýl akým vždy prídu len aby sa nechali roztrhať ale časom diváka musí začať otravovať.

„Zľakneme sa, niekedy až vyskočíme, film nás naučí myslieť pri pohľade na vodu len na jediné.“

Čo na filme rozhodne funguje je réžia Alejandra Aju, ktorá sa filmu stará o to jediné, čo v ňom ide vyzdvihnúť- že straší. Konštrukcia niektorých scén je maximálne podivná, často vidíme, ako nás nútia čakať, že hrozba príde z jednej strany, len aby mohla nakoniec prísť z inej. Nakoniec sa ale aj tak zľakneme. Nech je to len prostým vyskočením, alebo ho sprevádza blesk, pohľad do zrkadla, či aligátor prestane byť tvorom pozemských schopností. Zľakneme sa, niekedy až vyskočíme, film nás naučí myslieť pri pohľade na vodu len na jediné. Že to tam je, čoskoro to príde a ak náhodou nie odtiaľ, odkiaľ by sme čakali, bude to o meter ďalej. Môžeme sa cítiť mierne hlúpo, aj ako keby z nás niekto robil hlupákov, tak či onak sa bojíme, miestami menej a miestami viac.

Korisť sa teda snaží naplniť všetky kritéria letnej oddychovky. Miestami je lacná, miestami je hlúpa a miestami nedáva zmysel. Je v nej voda a zvieratá, aj keď priamo pláže to nie sú. Každopádne je strašidelná, obsahuje viacero scén s potenciálom diváka intenzívne naľakať, a ako celok v ňom dokáže vytvoriť pocit pretrvávajúceho strachu. Ktorý dokáže presiahnuť aj čas samotného pozerania, nech sa mu to aj nepáči, a nech aj má pocit, že sa nechal ľahko rozhodiť. Preto predsa na horor išiel.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy