hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Eskalofrío/Shiver

Afonka Soby | 7. 3. 2011
0
5/10          
žáner:
survival

Jeden les nestačí


Prežiť pubertu nie je jednoduché. Obzvlášť to platí pre Santiho ktorý okrem toho, že je z rozvedenej rodiny, navyše trpí aj nevyliečiteľnou kožnou alergiou na slnko. Vďaka tomu síce môže nosiť po celý rok slnečné okuliare a kapucňu cez hlavu bez toho, aby nutne vyzeral ako pozér, nevýhod by sme však našli určite viac. Preto si jeho matka vezme k srdcu odporúčanie lekára a rozhodne sa so synom presťahovať doslova do „dedinky v údolí," kde sa Santi pred slnkom skryje omnoho ľahšie. Ale ako to už býva, indície, že si nevybrali práve najideálnejšie miesto na bývanie, na seba nenechajú dlho čakať. Najskôr je to mŕtva ovca, neskôr mŕtvi ľudia, z ktorých dokonca niekto pil krv. A Santi so svojou upírskou chorobou je viac ako ideálnym páchateľom. Ale my vieme, že Santi nič neurobil. V lesoch sa totiž niečo hýbe. Niečo medzi človekom a vlkom.

Napriek svojej známej temperamentnosti patria Španieli v horore medzi tých umiernených. Ak hľadáte kvalitný exploit a poctivé gore, po španielskom horore určite nesiahajte. Z Európy skôr odporúčam niečo francúzske alebo britské. Španieli sú skôr odborníkmi na dávne histórie, nevybavené účty duchov, ktorí sa vracajú do tohto sveta, aby sa porátali s tými, ktorí ich z neho odpratali. Hoci v Eskalofrío/Shiver nejde o žiadneho ducha, ale o „príšerku" z mäsa a kostí, dávne histórie a nevybavené účty ostali. To môžem prezradiť pokojne bez toho, aby som čosi spoileroval. Pozornému divákovi je táto „pointa" jasná chvíľu nato, čo sa dej presunie do samotnej dedinky. To, čo sa vo filme deje, je teda viac-menej očakávateľné. A preto aj viac-menej nudné.

„Nebyť toho, že má Santi v niektorých kľúčových scénach nasadené slnečné okuliare, aj by sme zabudli, že má nejaký zdravotný problém."

Asi najväčším sklamaním je úplné premárnenie potenciálu, ktorý v sebe skrýva Santiho kožná choroba. Nebyť toho, že má Santi v niektorých kľúčových scénach nasadené slnečné okuliare, aj by sme zabudli, že má nejaký zdravotný problém. Keďže samotné údolie nie je veľmi slnečné a väčšina filmu sa odohráva v hustom lese (a ešte k tomu v noci!), málokedy nastane situácia, v ktorej by Santimu jeho zdravotný stav nejako prekážal. A keď už aj nastane, iba nám pripomenie totálnu neschopnosť scenáristov zakomponovať ho do deja nejako zmysluplnejšie. Nakoniec sa celá táto línia stráca. Možno mala slúžiť iba ako akási barlička - aby bolo ľahšie pochopiteľné a logikou stráviteľnejšie, prečo na seba Santi okamžite púta toľko pozornosti a prečo ho dedinčania obviňujú z brutálnych vrážd. To sa však dalo docieliť aj jednoduchšie - napríklad už len samotný fakt, že Santi pochádza z mesta, poskytuje krásny základ na tradičný konfikt „mesto vs. dedina", a teda aj na dobrý hixploitation. Ale na takýto brutálny žáner by si „umiernení" Španieli zrejme netrúfli.

Ďalším veľkým problémom filmu Shiver je jeho vykrádanie z najslávnejšieho španielskeho hororového počinu REC. Tvorcovia sa evidentne inšpirovali v samotnom dizajne príšery, no pozitívne určite je, že sa k svojmu vzoru priznávajú, a o chvíľu nato, čo na „človekovlka" konečne zasvieti baterka a my si ho môžeme lepšie prezrieť, sa zapnú ručné kamery, aktivuje sa nočné videnie a v hornej časti obrazovky zasvieti klasická červená guľôčka s nápisom REC. Aj keď sa kamery o chvíľu vypnú a Shiver nemožno v žiadnom prípade s REC porovnávať, je nám jasné, že tu na nás niekto žmurkol, a ako väčšina žmurknutí spoza kamery, aj toto nebolo nepríjemné.

Shiver je jeden z mála španielskych hororov, ktoré nenakrútil najproduktívnejší španielsky hororový režisér Jaume Balagueró (Darkness, REC, REC 2). Ten si vo svojich filmoch vystačí vždy s malým priestorom jediného domu, ktorý dokáže zahustiť duchmi alebo zombíkmi. Isidroovi Ortizovi však, bohužiaľ, nestačí ani celý les. Nemožno mu však uprieť určitú snahu a v niektorých scénach, prekvapivo práve v tých, ktoré sa odohrávajú v interiéri, ukázal, ako zručne vie dávkovať napätie a dokonca aj vyvolať pár zimomriavok. Určite sa oplatí tohto režiséra sledovať, no nie je nutné vidieť práve Shiver.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok