hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Backcountry

Andrej Gomora | 20. 7. 2015
0
6/10          
žáner:
eco-terror, survival

Kto sa chce báť, nech ide do lesa


Skutočná udalosť bola taká, že medveď napadol dvojicu. Ju zabil, on sa ju zo všetkých síl snažil zachrániť. Dokonca nehybné telo dotiahol do loďky a našiel doktora, ktorý už ale nemohol pomôcť. Film tvrdí, že vychádza z týchto udalostí. Až na pár detailov, okrem napadnutia medveďom vlastne všetkých. V tomto prípade je to ale v zásade jedno. Stačí nám vedieť, že nie je dôvod aby sa nemohlo odohrať to, čo uvidíme v horore Backcountry.
 

„Nemajú mapu ani telefón, málo vody a v noci sa im niečo prehrabuje v ruksakoch."

Dvojica tu ešte nie je zosobášená. On ju chce zobrať do svojho obľúbeného parku. Pozná to tu celé naspamäť, načo by si bral mapu. Presne vie, kam ju chce zaviesť, účel jej samozrejme vopred nepovie. Nevadí mu, že vstup je tam tento rok zakázaný. To jazierko raz vidieť je zážitok na celý život, a on presne vie, ako sa tam dostať. Menšou nepríjemnosťou po ceste je akurát otravný vandrák. Ponúkne ich rybami, ona naivka ho zato pozve, nech si s nimi zaje. Čo už, ľuďom sa človek nikde nevyhne. Cesta napreduje v zásade pokojne, samozrejme až na nepríjemnosti, s ktorými človek v lese musí počítať. Konečne príde tá chvíľa, za najbližším kopčekom by mal byť cieľ ich cesty. Škoda, že tam je len ďalší kopček. Je čas priznať sa, že už pár dní netuší, kde vlastne sú. Nemajú mapu ani telefón, málo vody a v noci sa im niečo prehrabuje v ruksakoch. Nie, nebol to medvedík čistotný, ako sa ju snaží presvedčiť.

„Zmysel naťahovania sa dá pochopiť a dokonca je v tomto prípade značne legitímny."

Presne vo chvíli, keď sa prvýkrát a zatiaľ nevinne do stanu turistov zaborí medvedí ňufák, diváka konečne skutočne zamrazí. Času dovtedy neubehlo vôbec málo. Miernou odbočkou je nepríjemný chlap s veľkým nožom, aby sme sa nenudili. S dvojicou sa túlať po horách totiž nie je žiadna veľká zábava. Lesy sú pekné, takže vydržať to ide. Samotný párik ale nie je ničím zaujímavý, ich dialógy sú nudné a čas nevyplnia. Zmysel naťahovania sa dá pochopiť a dokonca je v tomto prípade značne legitímny. Keď už sme sa toľko naotravovali, je nám jasné, že v lese by už výletníci mali byť pekne hlboko. V tomto prípade ide o viac než užitočný pocit.

Jednoznačne najviac film pôsobí pomocou reálnosti hrozby. To isté, čo obetiam, by sa predsa mohlo stať viac menej komukoľvek. Útoky medveďov síce nie sú ani v Amerike časté, predsa k nim ale pravidelne dochádza. Takže, prečo by medveď nemohol napadnúť zrovna vás? Samotných scén s medveďom potom nie je treba ani až tak veľa. Od jeho prvého, nenápadného zjavenia sa vnímame jeho prítomnosť a bezmocnosť dvojice v obrovskom lese. A skutočne dokonale si vieme predstaviť, ako by sme sa na ich mieste cítili.

„Je to skrátka medveď a túto polohu mu veríme. O to viac sa dokážeme vžiť do pozície jeho obetí."

Dojem mierne kazí často nezmyselné správanie postáv. Nejde len o to, že si nemohli zobrať mapu ani telefón a on sa potreboval predviesť. To predsa chlapi robia. Skôr ide o to, čo už robia počas samotných útokov medveďa, ako nevyužívajú svoje možnosti na obranu, skôr ich sami zahadzujú. Pôsobivý je naopak samotný medveď. Vystupuje prirodzene zvieraco a zároveň hrozivo. Nerobí žiadne hlúposti, nie je zbytočne zákerný. Je to skrátka medveď a túto polohu mu veríme. O to viac sa dokážeme vžiť do pozície jeho obetí.

„Miestami sa film snaží napodobňovať dokument, inokedy videá na YouTube."

Bezprostrednosť sa film snaží dosiahnuť aj na úrovni vyhotovenia. Miestami sa snaží napodobňovať dokument, inokedy videá na YouTube. Aj keď zábery na štýl GoPro nie sú výrazne rušivé, filmu ani nepomáhajú a radi by sme sa bez nich zaobišli. Rovnako je to aj so snahou hrať sa so zábermi počas dlhého a nudného kráčania. Pozerať sa dá na prírodu, a skôr napriek ako vďaka všetkým snahám tvorcov. Nič z toho ale film nepokazí. Dokonca ani jednoduchý záver dosť podozrivo pripomínajúci 127 hodín. Film ako celok skrátka funguje. Nie dokonale, ale svoj účel spĺňa.

Backcountry nám po dlhom čase prináša v úlohe zabijaka zviera. Nezmutované, skutočné. Keďže ide o v poslednom čase značne minoritný žáner, určite si zaslúži oceniť vôbec snahu. V tej nakoniec vôbec nepohorel, i keď rozhodne nie je málo toho, čo by sa mu dalo vyčítať. Film má spád, niekoľko hrozivých a presvedčivých scén a strašidelnú atmosféru, do ktorej sa divák dokáže veľmi hlboko ponoriť. Mohol sa posnažiť aj viac, ale na príjemný a osviežujúci hororový zážitok to stačí.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok