hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Bird Box

Zatvoriť oči a načúvať spevu

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.

5. 2. 2019

After Midnight

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

17. 3. 2020

The Abominable Dr. Phibes

Gotický predok exploitov
Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.
21. 5. 2014

I Am Not a Serial Killer

Variácia čudných obyvateľov malého mesta

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.

25. 4. 2017

recenzie.

Les raisins de la mort

Andrej Gomora | 16. 1. 2018
0
7/10          
žáner:
eco-terror, psycho, retro, zombie/infection

Pesticídy hnevu


Tvorba francúzskeho režiséra Jeana Rollina vynikala v mnohých smeroch, preto si vyslúžila mnoho prirovnaní. Vyžívanie sa v lacnom gore, ktoré čo strácalo na kvalite zobrazenia dobiehalo na kvantite a miere nechutnosti ho približuje k Luciovi Fulcimu. Zasnená atmosféra prameniaca z bezvýrazovosti hercov, s ktorou prednášajú poetické dialógy ho zase približuje Robertovi Bressonovi. Jeho príbehy z prostredia fantasy sú často zdanlivo nezmyselné, až hlúpe. Javia sa povrchne, pritom ale majú svoju špecifickú poetiku podobnú surrealizmu. Jedným z nich je Les raisins de la mort.

„Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať.“

Dve slečny cestujú niekde na juh do vinárskej oblasti, snúbenec jednej z nich tam pracuje na vinici. Vyvíjal pesticídy, čo sa ale dozvieme až neskôr. Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať. Ako prvý nám to predvedie pasažier vlaku. Na tvári má niečo, pripomína to odpornú ranu, ktorá neustále rastie. Za čo by si zaslúžil ľútosť. Potom ale jednu zo slečien zabije, druhá musí zatiahnuť záchrannú brzdu a utiecť. Dostane sa na farmu, ktorej majiteľ sa nespráva celkom nepodobne chlapíkovi vo vlaku. Tiež má čudnú ranu, správa sa trochu viac ako človek, zrovna príjemný ale nie je. Telefón je vraj odpojený, auto nejazdí. Nakoniec začne mať vražedné chúťky, a naša hrdinka nie je vôbec ich prvou obeťou. Zdá sa, ako keby ich v okolí začali mať všetci.

Pravdou je, že čo do správania nakazených je film mierne nekonzistentný. Miestami sú to klasickí bezduchí zombíci, tak ako keby sa správali komparzisti, ktorí vyplňujú priestor. Tí, na ktorých sa film sústreďuje sa ale správajú ľudskejšie, neprišli o všetky mozgové funkcie okrem hladu za krvou. Sú naďalej ľuďmi schopnými klamať a narábať s nástrojmi. Nevraždia bezducho. Oni akurát nadobudli chuť vraždiť a vyžívať sa v násilí. Nič im zároveň nebráni si to užiť, a tiež sa pomocou svojho nového záujmu realizovať. Čo nie je celkom najzvyčajnejšia poloha pri obetiach infekcie, a dejovo ponúka zaujímavé možnosti. Rollin ich samozrejme využíva podľa svojho vlastného gusta.

„Chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná.“

Teda na vytváranie brutality aj na smerovanie k poetickosti. Jedna vec je, keď niekoho brutálne roztrhajú bezduché monštrá. Niečo iné, keď chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná. Inokedy sa zase dostaneme k zasnenému dialógu, prejavujúcemu éterickú povahu jeho hlavnej účastníčky. Je taká zvláštna, či nás len chce zmiasť? Odporný je film v každom prípade viac než dosť. Roztekajúce sa rany nie sú realistické, rozhodne sú ale nechutné. Môže byť šťastím, že koncom sedemdesiatych rokov sa ďalej ísť nedalo, keďže záujem by tu určite bol. Takto môžeme aj mierne absurdné vyobrazenie vnímať ako súčasť poetiky a zasnenosti, aj keď úmysel taký vôbec byť nemusel.

„Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu.“

Estetická pôsobivosť v tomto prípade určite nevychádza z jednoduchej, príjemnej aj keď hrozivej krásy ako napríklad pri gotických hororoch. Ide o veľmi svojskú estetiku čerpajúcu z poetiky surrealizmu, snovej rozprávkovosti a naivného umenia. Taký je aj dej, s množstvom nezmyselných situácií a nie celkom logického správania postáv. Vzhľadom na zobrazenú situáciu napätie celkom neopadne. Keďže tá nie je celkom reálne zobrazená, ani napätie nie je celkom také, na aké sme zvyknutí. Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu. Skôr sme napätí, ako dopadne tá fantazijná hra. Kde hlavnú postavu nevnímame ako vydanú na milosť príšerám, ale na milosť autora, od ktorého netušíme, čo môžeme čakať.

Les raisins de la mort je film, ktorý rozhodne neocení každý divák. Je vlastne veľmi ľahké mať ho za zlý a nepodarený, keďže mnoho prvkov smerujúcich k tomuto hodnoteniu v ňom skutočne je. Má ale aj svoju veľmi špecifickú poetiku, a tá je dostatočne výrazná a konzistentná, aby ju divák vnímal ako úmysel. Ak máte radi Bressona, Fulciho, surrealizmus, a pochopenie pre trochu naivnosti či absurdity, nemal by vás zásadne sklamať. Ak vám ani jedno z toho nič nehovorí, je tu naopak reálne riziko,  že vám bude pripadať ako nezmysel a nič iné.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy