hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Hellions

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke
Keď na Halloween doktor oznámi sedemnásťročnému dievčaťu, že je tehotná, veľmi jej do smiechu nebude. Nepomôžu ani škriatkovské ušká, ktoré má doktor nasadené. Nepoteší ju ani, keď dievčatko v čakárni opätuje pochvalu pre jej kostým. Pretože Dora na sebe kostým nemá. Náladu jej nezdvihne ani matka. Súhlasí, že nie každá môže byť najlepšou žiačkou ročníka. Bola by ale rada, keby ho aspoň ukončila. Celkom vhodné podmienky oznámiť jej, že je tehotná, nie? Keby ešte tak čakala normálne dieťa. Lenže je Halloween, všade sa rozliezajú akísi Hellions.
12. 10. 2015

Potomok

Túžite po nadanom dieťati?

Krásna jednoduchosť bez vymýšľania zložitých duchárin, a využijúc jeden z najtradičnejších konceptov možno má svoje čaro. Všetci sme počuli o minulých životoch a mnoho ľudí na ne skutočne aj verí. Mierne bizarne pôsobí len scéna, kde o nej doktori hovoria rodičom s veľkou tajomnosťou, ako o čomsi záhadnom a pre nás neznámom. Práve to, že ide o príliš známy koncept môže byť prekážka, aby divák ľahko prijal reinkarnáciu ako dôvod celkom neštandardného a vražedného správania malého dieťaťa. Oproti rôznym duchárskym a podobne mysterióznym zápletkám tu ale určite je výhoda v priamočiarosti.

19. 2. 2019

The Haunter

Veľká Miss Afekt
Každý duchársky horor si musí vytvoriť pravidlá sveta, v ktorom sa odohrá. Čo duchovia môžu, čo chcú a hlavne, ako sa ich dá zbaviť. Všeobecnou zásadou býva, čím jednoduchšie tým lepšie. S komplikovanými konštruktmi sa dá v lepšom prípade dostať k vtipnosti (Drag Me to Hell). Tých horších je neúrekom a zväčša sa končia ako mysteriózny nezmysel bez hlavy a päty (Shelter). Na dorazenie diváckeho zážitku je potom najlepšie nedopriať mu ani možnosť tváriť sa, že si všetky nelogickosti nevšimol. Zložitá myšlienka je aj za filmom The Haunter, ako asi svoju úlohu zvládol?
Lisa prežíva dokola ten istý deň. Budí ju brat s pirátskym pokladom, mama ju posiela prať a otec opravuje auto. A v dome sa ešte objaví aj pár duchov. Hlasov, nočných návštev, snažia sa s Lisou komunikovať. Napred sa bojí, postupne si na nich zvyká a začnú ju zaujímať. S ich pomocou nájde záznamy, koľko dievčat už v okolí zahynulo, a že práve tie k nej prichádzajú. Potom je jedného dňa všetko inak. Je to ten istý deň, lenže všetci sa správajú odlišne. Príde opravár telefónov, všetky predošlé dni nefunkčných. Má v očiach smrť, a povie to Lise jasne. S duchmi nech sa nesnaží komunikovať. Inak bude trpieť. Ukáže jej, že to on ovláda všetko, čo sa deje. Je to jeho dom, on tam vyrastal a vraždil, a mieni pokračovať. Až kým ho Lisa nezastaví.
9. 1. 2014

Carrie

Počíta sa znásilnenie mŕtvoly za stratu panenstva?
Asi ešte nikto nedokázal, že remake môže filmu niečo zásadné pridať. Dôkazov ako ho môže pokaziť existuje naopak nespočetne. Znova musíme uvažovať či v nás nádej vidieť film zmodernizovaný a v kine prebije hnev zo znesväcovania klasiky. Ďalšou vykopanou mŕtvolou je Carrie, v predošlej verzii vynikajúco obsadená a zrežírovaná. Šikana je nepochybne večná, takže príbeh by určite mal vedieť čo to ponúknuť aj dnešnému divákovi. Ako bude film fungovať ako celok a koľko prvkov sa v ňom podarí uchrániť sme boli určite všetci zvedaví.
18. 10. 2013

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

recenzie.

Les raisins de la mort

Andrej Gomora | 16. 1. 2018
0
7/10          
žáner:
eco-terror, psycho, retro, zombie/infection

Pesticídy hnevu


Tvorba francúzskeho režiséra Jeana Rollina vynikala v mnohých smeroch, preto si vyslúžila mnoho prirovnaní. Vyžívanie sa v lacnom gore, ktoré čo strácalo na kvalite zobrazenia dobiehalo na kvantite a miere nechutnosti ho približuje k Luciovi Fulcimu. Zasnená atmosféra prameniaca z bezvýrazovosti hercov, s ktorou prednášajú poetické dialógy ho zase približuje Robertovi Bressonovi. Jeho príbehy z prostredia fantasy sú často zdanlivo nezmyselné, až hlúpe. Javia sa povrchne, pritom ale majú svoju špecifickú poetiku podobnú surrealizmu. Jedným z nich je Les raisins de la mort.

„Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať.“

Dve slečny cestujú niekde na juh do vinárskej oblasti, snúbenec jednej z nich tam pracuje na vinici. Vyvíjal pesticídy, čo sa ale dozvieme až neskôr. Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať. Ako prvý nám to predvedie pasažier vlaku. Na tvári má niečo, pripomína to odpornú ranu, ktorá neustále rastie. Za čo by si zaslúžil ľútosť. Potom ale jednu zo slečien zabije, druhá musí zatiahnuť záchrannú brzdu a utiecť. Dostane sa na farmu, ktorej majiteľ sa nespráva celkom nepodobne chlapíkovi vo vlaku. Tiež má čudnú ranu, správa sa trochu viac ako človek, zrovna príjemný ale nie je. Telefón je vraj odpojený, auto nejazdí. Nakoniec začne mať vražedné chúťky, a naša hrdinka nie je vôbec ich prvou obeťou. Zdá sa, ako keby ich v okolí začali mať všetci.

Pravdou je, že čo do správania nakazených je film mierne nekonzistentný. Miestami sú to klasickí bezduchí zombíci, tak ako keby sa správali komparzisti, ktorí vyplňujú priestor. Tí, na ktorých sa film sústreďuje sa ale správajú ľudskejšie, neprišli o všetky mozgové funkcie okrem hladu za krvou. Sú naďalej ľuďmi schopnými klamať a narábať s nástrojmi. Nevraždia bezducho. Oni akurát nadobudli chuť vraždiť a vyžívať sa v násilí. Nič im zároveň nebráni si to užiť, a tiež sa pomocou svojho nového záujmu realizovať. Čo nie je celkom najzvyčajnejšia poloha pri obetiach infekcie, a dejovo ponúka zaujímavé možnosti. Rollin ich samozrejme využíva podľa svojho vlastného gusta.

„Chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná.“

Teda na vytváranie brutality aj na smerovanie k poetickosti. Jedna vec je, keď niekoho brutálne roztrhajú bezduché monštrá. Niečo iné, keď chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná. Inokedy sa zase dostaneme k zasnenému dialógu, prejavujúcemu éterickú povahu jeho hlavnej účastníčky. Je taká zvláštna, či nás len chce zmiasť? Odporný je film v každom prípade viac než dosť. Roztekajúce sa rany nie sú realistické, rozhodne sú ale nechutné. Môže byť šťastím, že koncom sedemdesiatych rokov sa ďalej ísť nedalo, keďže záujem by tu určite bol. Takto môžeme aj mierne absurdné vyobrazenie vnímať ako súčasť poetiky a zasnenosti, aj keď úmysel taký vôbec byť nemusel.

„Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu.“

Estetická pôsobivosť v tomto prípade určite nevychádza z jednoduchej, príjemnej aj keď hrozivej krásy ako napríklad pri gotických hororoch. Ide o veľmi svojskú estetiku čerpajúcu z poetiky surrealizmu, snovej rozprávkovosti a naivného umenia. Taký je aj dej, s množstvom nezmyselných situácií a nie celkom logického správania postáv. Vzhľadom na zobrazenú situáciu napätie celkom neopadne. Keďže tá nie je celkom reálne zobrazená, ani napätie nie je celkom také, na aké sme zvyknutí. Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu. Skôr sme napätí, ako dopadne tá fantazijná hra. Kde hlavnú postavu nevnímame ako vydanú na milosť príšerám, ale na milosť autora, od ktorého netušíme, čo môžeme čakať.

Les raisins de la mort je film, ktorý rozhodne neocení každý divák. Je vlastne veľmi ľahké mať ho za zlý a nepodarený, keďže mnoho prvkov smerujúcich k tomuto hodnoteniu v ňom skutočne je. Má ale aj svoju veľmi špecifickú poetiku, a tá je dostatočne výrazná a konzistentná, aby ju divák vnímal ako úmysel. Ak máte radi Bressona, Fulciho, surrealizmus, a pochopenie pre trochu naivnosti či absurdity, nemal by vás zásadne sklamať. Ak vám ani jedno z toho nič nehovorí, je tu naopak reálne riziko,  že vám bude pripadať ako nezmysel a nič iné.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy