hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

The Spiritual World

Thajský experiment s duchmi
Predstavte si, že máte nadprirodzené schopnosti a vidíte duše mŕtvych ľudí. Žiadnu väčšiu fantáziu si to od vás nevyžaduje. Videli ste to už predsa najmenej v stopäťdesiatich hororoch a nielen v nich. Výnimkou nie je ani The Spiritual World, ktorý sa už názvom tvári ako úplne klasická duchárčina. 11. 3. 2011

Red Riding Hood

Človek človeku vlk(olak)om
Červená čiapočka nám vyrástla. Už to nie je to malé dievčatko, ktoré sa s košíkom plným dobrôt vydá cez les navštíviť svoju babičku. Do 21. storočia vchádza ako mladé príťažlivé dievča, ktoré okrem vlkolaka ohrozujúceho jej rodnú dedinu musí riešiť najmä citové problémy. Áno, pôjde o lásku, pretože po Valerii, ako sa dnes Čiapočka volá, túžia odrazu dvaja muži.
7. 6. 2011

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

recenzie.

Les raisins de la mort

Andrej Gomora | 16. 1. 2018
0
7/10          
žáner:
eco-terror, psycho, retro, zombie/infection

Pesticídy hnevu


Tvorba francúzskeho režiséra Jeana Rollina vynikala v mnohých smeroch, preto si vyslúžila mnoho prirovnaní. Vyžívanie sa v lacnom gore, ktoré čo strácalo na kvalite zobrazenia dobiehalo na kvantite a miere nechutnosti ho približuje k Luciovi Fulcimu. Zasnená atmosféra prameniaca z bezvýrazovosti hercov, s ktorou prednášajú poetické dialógy ho zase približuje Robertovi Bressonovi. Jeho príbehy z prostredia fantasy sú často zdanlivo nezmyselné, až hlúpe. Javia sa povrchne, pritom ale majú svoju špecifickú poetiku podobnú surrealizmu. Jedným z nich je Les raisins de la mort.

„Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať.“

Dve slečny cestujú niekde na juh do vinárskej oblasti, snúbenec jednej z nich tam pracuje na vinici. Vyvíjal pesticídy, čo sa ale dozvieme až neskôr. Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať. Ako prvý nám to predvedie pasažier vlaku. Na tvári má niečo, pripomína to odpornú ranu, ktorá neustále rastie. Za čo by si zaslúžil ľútosť. Potom ale jednu zo slečien zabije, druhá musí zatiahnuť záchrannú brzdu a utiecť. Dostane sa na farmu, ktorej majiteľ sa nespráva celkom nepodobne chlapíkovi vo vlaku. Tiež má čudnú ranu, správa sa trochu viac ako človek, zrovna príjemný ale nie je. Telefón je vraj odpojený, auto nejazdí. Nakoniec začne mať vražedné chúťky, a naša hrdinka nie je vôbec ich prvou obeťou. Zdá sa, ako keby ich v okolí začali mať všetci.

Pravdou je, že čo do správania nakazených je film mierne nekonzistentný. Miestami sú to klasickí bezduchí zombíci, tak ako keby sa správali komparzisti, ktorí vyplňujú priestor. Tí, na ktorých sa film sústreďuje sa ale správajú ľudskejšie, neprišli o všetky mozgové funkcie okrem hladu za krvou. Sú naďalej ľuďmi schopnými klamať a narábať s nástrojmi. Nevraždia bezducho. Oni akurát nadobudli chuť vraždiť a vyžívať sa v násilí. Nič im zároveň nebráni si to užiť, a tiež sa pomocou svojho nového záujmu realizovať. Čo nie je celkom najzvyčajnejšia poloha pri obetiach infekcie, a dejovo ponúka zaujímavé možnosti. Rollin ich samozrejme využíva podľa svojho vlastného gusta.

„Chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná.“

Teda na vytváranie brutality aj na smerovanie k poetickosti. Jedna vec je, keď niekoho brutálne roztrhajú bezduché monštrá. Niečo iné, keď chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná. Inokedy sa zase dostaneme k zasnenému dialógu, prejavujúcemu éterickú povahu jeho hlavnej účastníčky. Je taká zvláštna, či nás len chce zmiasť? Odporný je film v každom prípade viac než dosť. Roztekajúce sa rany nie sú realistické, rozhodne sú ale nechutné. Môže byť šťastím, že koncom sedemdesiatych rokov sa ďalej ísť nedalo, keďže záujem by tu určite bol. Takto môžeme aj mierne absurdné vyobrazenie vnímať ako súčasť poetiky a zasnenosti, aj keď úmysel taký vôbec byť nemusel.

„Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu.“

Estetická pôsobivosť v tomto prípade určite nevychádza z jednoduchej, príjemnej aj keď hrozivej krásy ako napríklad pri gotických hororoch. Ide o veľmi svojskú estetiku čerpajúcu z poetiky surrealizmu, snovej rozprávkovosti a naivného umenia. Taký je aj dej, s množstvom nezmyselných situácií a nie celkom logického správania postáv. Vzhľadom na zobrazenú situáciu napätie celkom neopadne. Keďže tá nie je celkom reálne zobrazená, ani napätie nie je celkom také, na aké sme zvyknutí. Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu. Skôr sme napätí, ako dopadne tá fantazijná hra. Kde hlavnú postavu nevnímame ako vydanú na milosť príšerám, ale na milosť autora, od ktorého netušíme, čo môžeme čakať.

Les raisins de la mort je film, ktorý rozhodne neocení každý divák. Je vlastne veľmi ľahké mať ho za zlý a nepodarený, keďže mnoho prvkov smerujúcich k tomuto hodnoteniu v ňom skutočne je. Má ale aj svoju veľmi špecifickú poetiku, a tá je dostatočne výrazná a konzistentná, aby ju divák vnímal ako úmysel. Ak máte radi Bressona, Fulciho, surrealizmus, a pochopenie pre trochu naivnosti či absurdity, nemal by vás zásadne sklamať. Ak vám ani jedno z toho nič nehovorí, je tu naopak reálne riziko,  že vám bude pripadať ako nezmysel a nič iné.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy