hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

recenzie.

Les raisins de la mort

Andrej Gomora | 16. 1. 2018
0
7/10          
žáner:
eco-terror, psycho, retro, zombie/infection

Pesticídy hnevu


Tvorba francúzskeho režiséra Jeana Rollina vynikala v mnohých smeroch, preto si vyslúžila mnoho prirovnaní. Vyžívanie sa v lacnom gore, ktoré čo strácalo na kvalite zobrazenia dobiehalo na kvantite a miere nechutnosti ho približuje k Luciovi Fulcimu. Zasnená atmosféra prameniaca z bezvýrazovosti hercov, s ktorou prednášajú poetické dialógy ho zase približuje Robertovi Bressonovi. Jeho príbehy z prostredia fantasy sú často zdanlivo nezmyselné, až hlúpe. Javia sa povrchne, pritom ale majú svoju špecifickú poetiku podobnú surrealizmu. Jedným z nich je Les raisins de la mort.

„Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať.“

Dve slečny cestujú niekde na juh do vinárskej oblasti, snúbenec jednej z nich tam pracuje na vinici. Vyvíjal pesticídy, čo sa ale dozvieme až neskôr. Pomerne rýchlo zistíme len to, že ľuďom v oblasti začalo mierne preskakovať. Ako prvý nám to predvedie pasažier vlaku. Na tvári má niečo, pripomína to odpornú ranu, ktorá neustále rastie. Za čo by si zaslúžil ľútosť. Potom ale jednu zo slečien zabije, druhá musí zatiahnuť záchrannú brzdu a utiecť. Dostane sa na farmu, ktorej majiteľ sa nespráva celkom nepodobne chlapíkovi vo vlaku. Tiež má čudnú ranu, správa sa trochu viac ako človek, zrovna príjemný ale nie je. Telefón je vraj odpojený, auto nejazdí. Nakoniec začne mať vražedné chúťky, a naša hrdinka nie je vôbec ich prvou obeťou. Zdá sa, ako keby ich v okolí začali mať všetci.

Pravdou je, že čo do správania nakazených je film mierne nekonzistentný. Miestami sú to klasickí bezduchí zombíci, tak ako keby sa správali komparzisti, ktorí vyplňujú priestor. Tí, na ktorých sa film sústreďuje sa ale správajú ľudskejšie, neprišli o všetky mozgové funkcie okrem hladu za krvou. Sú naďalej ľuďmi schopnými klamať a narábať s nástrojmi. Nevraždia bezducho. Oni akurát nadobudli chuť vraždiť a vyžívať sa v násilí. Nič im zároveň nebráni si to užiť, a tiež sa pomocou svojho nového záujmu realizovať. Čo nie je celkom najzvyčajnejšia poloha pri obetiach infekcie, a dejovo ponúka zaujímavé možnosti. Rollin ich samozrejme využíva podľa svojho vlastného gusta.

„Chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná.“

Teda na vytváranie brutality aj na smerovanie k poetickosti. Jedna vec je, keď niekoho brutálne roztrhajú bezduché monštrá. Niečo iné, keď chlapík ukrižuje svoju milú, odreže jej hlavu a potom sa s ňou mazná. Inokedy sa zase dostaneme k zasnenému dialógu, prejavujúcemu éterickú povahu jeho hlavnej účastníčky. Je taká zvláštna, či nás len chce zmiasť? Odporný je film v každom prípade viac než dosť. Roztekajúce sa rany nie sú realistické, rozhodne sú ale nechutné. Môže byť šťastím, že koncom sedemdesiatych rokov sa ďalej ísť nedalo, keďže záujem by tu určite bol. Takto môžeme aj mierne absurdné vyobrazenie vnímať ako súčasť poetiky a zasnenosti, aj keď úmysel taký vôbec byť nemusel.

„Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu.“

Estetická pôsobivosť v tomto prípade určite nevychádza z jednoduchej, príjemnej aj keď hrozivej krásy ako napríklad pri gotických hororoch. Ide o veľmi svojskú estetiku čerpajúcu z poetiky surrealizmu, snovej rozprávkovosti a naivného umenia. Taký je aj dej, s množstvom nezmyselných situácií a nie celkom logického správania postáv. Vzhľadom na zobrazenú situáciu napätie celkom neopadne. Keďže tá nie je celkom reálne zobrazená, ani napätie nie je celkom také, na aké sme zvyknutí. Nesledujeme realistický príbeh, ktorý by sme dokázali predvídať a vyznať sa v jeho priebehu. Skôr sme napätí, ako dopadne tá fantazijná hra. Kde hlavnú postavu nevnímame ako vydanú na milosť príšerám, ale na milosť autora, od ktorého netušíme, čo môžeme čakať.

Les raisins de la mort je film, ktorý rozhodne neocení každý divák. Je vlastne veľmi ľahké mať ho za zlý a nepodarený, keďže mnoho prvkov smerujúcich k tomuto hodnoteniu v ňom skutočne je. Má ale aj svoju veľmi špecifickú poetiku, a tá je dostatočne výrazná a konzistentná, aby ju divák vnímal ako úmysel. Ak máte radi Bressona, Fulciho, surrealizmus, a pochopenie pre trochu naivnosti či absurdity, nemal by vás zásadne sklamať. Ak vám ani jedno z toho nič nehovorí, je tu naopak reálne riziko,  že vám bude pripadať ako nezmysel a nič iné.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy