recenzie.

Nenávisť (2020)

Andrej Gomora | 8. 1. 2020

0

2/10          

žáner:

ghost, mystery, psycho

Nenávistí nikdy nie je dosť?

Američania už jeden remake nakrútili. Preto tentokrát oficiálne nejde o remake, pôvodne to mal byť reboot, nakoniec je z toho sidequel. Presný dej filmu z roku 2004 si už aj tak väčšina ľudí nepamätá, veď ani nebol zásadne dôležitý. Tu ide o myšlienku, princíp, či mytológiu, o koncept toho, ako sa nenávisť zostane niekde držať, šíri sa ďalej a už sa jej nedá zbaviť. Prečo z nápadu dokola nečerpať, nenakrútiť znova to isté, len trochu inak. A nazvať to rovnako, Nenávisť.

„V japonskom podaní nebol vôbec problém, ak sme celkom presne nepochopili čo presne sa to dialo až do konca.“

Nelineárne rozprávanie tu už poznáme, nesmieme čakať, že deju budeme hneď rozumieť. Zlo z takzvanej nenávisti sa prejavuje opakovane,  gradovanie filmu sa nám snaží udalosti zoskupiť podľa intenzity. Nie v poradí, v akom sa stali. Preto vidíme postavy, ako sa na nich nenávisť nalepí. Ako pozorujú jej prvé prejavy. Ako sa o nej dozvedia, a ako ich nakoniec zničí. Každá z týchto fáz má teoreticky svoje strašidelné momenty. Tie by mali spád diela v prvom rade definovať, viac ako zvedavosť diváka, nech už mu vysvetlia všetky udalosti, ktoré dovtedy sledoval. V japonskom podaní nebol vôbec problém, ak sme celkom presne nepochopili čo presne sa to dialo až do konca. Dôležitá bola atmosféra a vtiahnutie do podobne zobrazených opakujúcich sa hrôz. Práve tá atmosféra je v tomto prípade prvý veľký zádrheľ.

„Podobne súvisí s miešaním japonskej a americkej estetiky viacero problémov.“

Japonské horory obsahovali prvky, ktoré dajme tomu, že tam fungujú, ak teda japonské horory máte radi. Určitú zdanlivú povrchnosť, keď postavy nemajú psychologickú hĺbku, zblížime sa s nimi maximálne tak pocitovo, ako s niekým, koho chvíľu sledujeme, veľa o ňom nevieme, ale uveríme mu, že je človek. Tento spôsob vykreslenia tu ale celkom zlyháva. Postavy sa snažia byť ľudské konvenčnejšie, ich vykreslenie sa ale príliš nepodarí. Pôsobia na nás plocho a zjednodušene a nedokážu nás vtiahnuť do hrôz. Podobne súvisí s miešaním japonskej a americkej estetiky viacero problémov. V japonských hororoch poznáme mierne nejasnú kameru, ktorá dokáže navodiť stiesnený dojem. Tu ale vyznieva len lacno.

„Je až obdivuhodné, ako naprázdno vie vyznieť viacero ľakačiek.“

Problémom je vlastný celý spôsob, ktorým sa film snaží strašiť. Atmosféra chýba, necítime neustálu prítomnosť zla, ktorá by sa len raz za čas mala pripomenúť a hrozivý pocit zintenzívniť. Cítime sa ako v príbehu podobnému americkému seriálu, kde sa dejú udalosti snažiace sa byť zrozumiteľné, alebo prinajmenšom tak pôsobiace. Necítime žiaden pocit stiesnenosti. Zostávajú už len jednotlivé scény či sekvencie. Viac menej sa podarí možno jedna, ktorá ale tiež zaujme skôr primitívnou brutalitou ako kvalitným strašením. Je až obdivuhodné, ako naprázdno vie vyznieť viacero ľakačiek, ktorých základný efekt by sme čakali, že sa musí dostaviť vždy, keď na nás niečo vyskočí z tmy. Ako tak uvidíme viaceré klasické scény z japonských hororov, pôsobia na nás dokonale naivne. Možno takými boli vždy, len sa ich podarilo nejak presvedčivejšie podať. Respektíve zapadali do celkového ladenia diela, a preto tak nepríjemne nekričali. Tu je prevládajúca esteticky klasicky americká, bez naivných či poetických prvkov. Skrátka to tu do seba nezapadá. A nefunguje.

Nenávisť nie je remake, je to snaha nanovo využiť cudzie prvky v domácom prostredí v novom príbehu. Výsledkom je, že tu nefunguje prakticky nič, náznaky dobrých nápadov či kvalít sa úplne strácajú. Máme tu kostru, vieme o čo sa film snažil a dajme tomu, že pre to vytvoril dostačujúci rámec. To je ale tak všetko, a na pozerateľný film to rozhodne nestačí, a teda ani na náznak dôvodu nesiahnuť radšej po origináli. Alebo aspoň tom prvom remakeu.