najčítanejšie recenzie.
3 From Hell
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
Krampus
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Slnovrat
Ocitnúť sa mimo toho, čo pokladáme za civilizovaný svet, už dávno nemusia len obyvatelia podivných miest. Ako Bratislava v Hosteli. Či už Švédsko pokladajú v Amerike za tajomné a neznáme miesto, alebo sa len rozhodli, že v inak normálnej krajine môžu žiť skupinky podivných ľudí. Rozhodli sa doňho zasadiť komunitu s vlastnými pohanskými zvykmi, ktorá žije podľa vlastných pravidiel, a vlastnej koncepcie fungovania sveta. Jej účel je samozrejme čisto filmový, tak ako to bolo v prípade bratislavskej putiky na vraždy. S pomerne zjavným účelom vytvoriť zaujímavý divácky zážitok vznikol aj ich rituál, Slnovrat.
Nevesta na zabitie
Začiatok je dosť klasický a spĺňa štandardy filmov či komédií o vstupe do rodiny. On je bohatý, ona vyrastala bez rodičov. Snobská rodina ako keby ju nenávidela, hoci sa nevesta tvári nervózne, skôr máme dojem, že jej to je jedno. Ide o obligátny folklór s nedôverujúcimi rodičmi a zazerajúcou tetou. Hlavná je láska, tej cíti od manžela viac než dosť. Zatiaľ. Film si možno na pár výnimiek drží úroveň a vyhýba sa skĺznutiu do uletenosti, aj keď sa tá miestami priam ponúka. Niektoré postavy sú komické, stále ale uveriteľné a zhruba rovnako by mohli vyzerať v nehororovej komédii. Samozrejme, uletená musí byť samotná zápletka.
recenzie.
Suspiria (2018)
Menej farieb, viac tanca
Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.
„Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní.“
Čo to môže zároveň vysvetliť aj vyjadrenie scenáristu Davida Kajganicha, že pôvodný film vlastne nikdy nemal príliš rád. Tu totiž ide o remake v natoľko minimálnej miere, aby vôbec ešte bolo možné používať názov originálu. Tiež ide o príbeh Američanky, ktorá príde do Berlína do tanečnej školy a zistí, že zariadenie ovládajú bosorky. Hľadať ďalšie podobnosti začína byť náročné, a vlastne aj zbytočné. Tvorcovia sa rozhodli ísť celkom vlastnou cestou. Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní. Nič z toho neuvidíte, čo ale môže byť s veľkou pravdepodobnosťou práve dobre.
„Na rozdiel od originálu dostane tanec zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky.“
Že nejde o hororových tvorcov môže napovedať už celkom nehororová stopáž, vyše dve a pol hodiny. S príbehom sa rozhodli pohrať, a natlačiť doň množstvo odkazov aj tém. Sme v roku 1977, Nemecko žije terorizmom RAF. Vidíme odkazy na vojnu spred tridsiatich rokov, ako aj na tú prebiehajúcu, studenú. Tiež sa dostaneme k minulosti hlavnej hrdinky, jej konzervatívnemu pôvodu. A k jej matke, keď už materstvo, konkrétne Mater Suspiriorum, uctievajú miestne čarodejnice. Nepodstatným nezostal ani tanec, čo tiež nemusí prekvapiť. Keďže sme v tanečnej škole. Na rozdiel od originálu dostane ten zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky. Tá je totiž výrazne iná. Nesnaží sa byť rozprávková, nežná, snová či naivná. Práve naopak. Vzdáva sa výrazných farieb, je chladná, ťaživá a úspešne sa približuje nočnej more. Ktoré priamo aj zobrazuje v ich najkrutejšej podobe.
„Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť.“
Na rozdiel od pôvodnej Suspirie tentokrát nejdeme ani cestou krátkych a intenzívne strašidelných vrážd. Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť. Hrajú sa s estetikou nechutného, ktorej prvý vrchol príde s hneď prvou násilnou scénou spájajúcou tanec a mrzačenie. Tú v potenciáli pamätnosti prekonáva už len finále, v ktorom bude skutočne všetko. Teda, predovšetkým krajne naturalistický tanečný rituál, vyžívajúci sa v extrémnej odpornosti, ktorá pritom stále nestratí artový nádych. Naopak, ešte ho zintenzívni, rovnako ako psychedéliu zlého tripu, či nočnej mory.
„Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť.“
Celý priebeh filmu v zásade má čo povedať a všetky scény sa snažia byť účelové. Dlhá stopáž môže byť problém pre klasických hororových fanúšikov, očakávajúcich krátky a intenzívny zážitok. Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť. Tiež sa snažia budovať zlovestnosť a postupne ju čoraz viac žmýkať. V tej sa postupne začneme vyžívať a aj keď intenzívny strach možno nezažijeme, filmu sa určite podarí znepokojiť, znechutiť, vyvolať intenzívne nepríjemné emócie tým správnym spôsobom. Čo sa týka scenára, obrovský rozdiel je v tom, ako veľmi prenikneme priamo medzi bosorky. V pôvodnom diele sme videli len prejavy ich činnosti, tu ich ale študujeme. Vidíme ich prácu, ich postupy, a nakoniec sa z nich stanú celkom živé stvorenia. Čo dokonca platí aj o tom vrcholne odpornom monštre v závere.
Samotnému Dariovi Argentovi pripadá nová Suspiria príliš intelektuálna, málo strašidelná a len diplomaticky dodáva, že každý nakrúca podľa seba. Ide skutočne o úplne iný film a vzhľadom na jeho kvality sa zdá, že je to len dobre. Ako keby sme dostali iný pohľad na vec, spracovanie rovnakého námetu dokonale odlišným spôsobom. Podobným zostáva možno prostredie, a snaha zmocniť sa diváka a odniesť ho do nepoznaných končín jeho mysle, jeho snov. Tá sa opäť nedá vonkoncom označiť za neúspešnú.
