najčítanejšie recenzie.
Antiviral
Predstavte si svet, v ktorom sú ľudia natoľko posadnutí celebritami, že sa dávajú dobrovoľne infikovať ich chorobami. A dokonca sú ochotní za to aj celkom slušne platiť. 3. 5. 2013
Ratu Ilmu Hitam
Dejových zvratov bude viac, tých na spôsob, že veci sú vlastne celkom inak než ste si mali dovtedy myslieť. Napred prichádzajú odrastenci detského domova pozrieť svojho umierajúceho vychovávateľa. Bol im ako otec, bez neho by ich životy vyzerali celkom inak. V rámci možností mal byť život v domove idylka, postarali sa o nich, mali ich radi, chránili ich. Čo zlé sa stalo, boli len nehody, prípadne podivné jednorazové skraty. Vlastne nie. Niekto tu bol zlý, dialo sa niečo nekalé, napred trochu, potom dosť zásadne, skoncentrovalo sa tu obrovské zlo. Záver je ten, že deťom bude vlastne lepšie mŕtvym ako na tomto svete. A nie je to vinou kráľovnej čiernej mágie, Ratu Ilmu Hitam.
The Visit
Demon
Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.
13. 9. 2016Smrtiaci príliv
V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.
5. 9. 2016recenzie.
Suspiria (2018)
Menej farieb, viac tanca
Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.
„Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní.“
Čo to môže zároveň vysvetliť aj vyjadrenie scenáristu Davida Kajganicha, že pôvodný film vlastne nikdy nemal príliš rád. Tu totiž ide o remake v natoľko minimálnej miere, aby vôbec ešte bolo možné používať názov originálu. Tiež ide o príbeh Američanky, ktorá príde do Berlína do tanečnej školy a zistí, že zariadenie ovládajú bosorky. Hľadať ďalšie podobnosti začína byť náročné, a vlastne aj zbytočné. Tvorcovia sa rozhodli ísť celkom vlastnou cestou. Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní. Nič z toho neuvidíte, čo ale môže byť s veľkou pravdepodobnosťou práve dobre.
„Na rozdiel od originálu dostane tanec zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky.“
Že nejde o hororových tvorcov môže napovedať už celkom nehororová stopáž, vyše dve a pol hodiny. S príbehom sa rozhodli pohrať, a natlačiť doň množstvo odkazov aj tém. Sme v roku 1977, Nemecko žije terorizmom RAF. Vidíme odkazy na vojnu spred tridsiatich rokov, ako aj na tú prebiehajúcu, studenú. Tiež sa dostaneme k minulosti hlavnej hrdinky, jej konzervatívnemu pôvodu. A k jej matke, keď už materstvo, konkrétne Mater Suspiriorum, uctievajú miestne čarodejnice. Nepodstatným nezostal ani tanec, čo tiež nemusí prekvapiť. Keďže sme v tanečnej škole. Na rozdiel od originálu dostane ten zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky. Tá je totiž výrazne iná. Nesnaží sa byť rozprávková, nežná, snová či naivná. Práve naopak. Vzdáva sa výrazných farieb, je chladná, ťaživá a úspešne sa približuje nočnej more. Ktoré priamo aj zobrazuje v ich najkrutejšej podobe.
„Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť.“
Na rozdiel od pôvodnej Suspirie tentokrát nejdeme ani cestou krátkych a intenzívne strašidelných vrážd. Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť. Hrajú sa s estetikou nechutného, ktorej prvý vrchol príde s hneď prvou násilnou scénou spájajúcou tanec a mrzačenie. Tú v potenciáli pamätnosti prekonáva už len finále, v ktorom bude skutočne všetko. Teda, predovšetkým krajne naturalistický tanečný rituál, vyžívajúci sa v extrémnej odpornosti, ktorá pritom stále nestratí artový nádych. Naopak, ešte ho zintenzívni, rovnako ako psychedéliu zlého tripu, či nočnej mory.
„Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť.“
Celý priebeh filmu v zásade má čo povedať a všetky scény sa snažia byť účelové. Dlhá stopáž môže byť problém pre klasických hororových fanúšikov, očakávajúcich krátky a intenzívny zážitok. Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť. Tiež sa snažia budovať zlovestnosť a postupne ju čoraz viac žmýkať. V tej sa postupne začneme vyžívať a aj keď intenzívny strach možno nezažijeme, filmu sa určite podarí znepokojiť, znechutiť, vyvolať intenzívne nepríjemné emócie tým správnym spôsobom. Čo sa týka scenára, obrovský rozdiel je v tom, ako veľmi prenikneme priamo medzi bosorky. V pôvodnom diele sme videli len prejavy ich činnosti, tu ich ale študujeme. Vidíme ich prácu, ich postupy, a nakoniec sa z nich stanú celkom živé stvorenia. Čo dokonca platí aj o tom vrcholne odpornom monštre v závere.
Samotnému Dariovi Argentovi pripadá nová Suspiria príliš intelektuálna, málo strašidelná a len diplomaticky dodáva, že každý nakrúca podľa seba. Ide skutočne o úplne iný film a vzhľadom na jeho kvality sa zdá, že je to len dobre. Ako keby sme dostali iný pohľad na vec, spracovanie rovnakého námetu dokonale odlišným spôsobom. Podobným zostáva možno prostredie, a snaha zmocniť sa diváka a odniesť ho do nepoznaných končín jeho mysle, jeho snov. Tá sa opäť nedá vonkoncom označiť za neúspešnú.
