najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Raw Meat
Klasickým prvkom v ňom je postava inšpektora v podaní Donalda Pleasancea, hororovým fanúšikom nepochybne známeho zo série Halloween. Ten je sucho vtipný, nevrlý, priečny a často vyvoláva dojem, ako keby tu o vyšetrovanie ani až tak nešlo. Pravdou je, že s ním do filmu vniká aj dosť televíznej estetiky, takej tej hlúpej a nelogickej konverzačnej zábavy. Niekedy sa skrátka predvádza, inokedy sú scény napísané tak, aby ich vyvrcholením bolo jeho vtipne nepríjemné správanie. Z televíznej komédie je toho vo vyšetrovaní viac, napríklad chlapík s MI5 a jeho gestikulovanie paličkou a klobúkom. Tieto prvky zjavne nie sú myslené príliš vážne. Zďaleka nie sú vo filme jediné.
Liek na život
Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?
23. 2. 2017Grave Encounters
And Soon the Darkness
And Soon the Darkness z roku 1970 bolo dielo, ktoré silne odrážalo svoju dobu. Snažiť sa vytvoriť čo najvernejší remake by bolo asi ako pokúsiť sa o remake niektorej z Chaplinových grotesiek. Také filmy sa už dnes jednoducho nerobia a akákoľvek snaha o cestovanie v čase, vo filmárskych postupoch a technológiách, by bola zaručene odsúdená na neúspech. 28. 1. 2011
recenzie.
Suspiria (2018)
Menej farieb, viac tanca
Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.
„Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní.“
Čo to môže zároveň vysvetliť aj vyjadrenie scenáristu Davida Kajganicha, že pôvodný film vlastne nikdy nemal príliš rád. Tu totiž ide o remake v natoľko minimálnej miere, aby vôbec ešte bolo možné používať názov originálu. Tiež ide o príbeh Američanky, ktorá príde do Berlína do tanečnej školy a zistí, že zariadenie ovládajú bosorky. Hľadať ďalšie podobnosti začína byť náročné, a vlastne aj zbytočné. Tvorcovia sa rozhodli ísť celkom vlastnou cestou. Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní. Nič z toho neuvidíte, čo ale môže byť s veľkou pravdepodobnosťou práve dobre.
„Na rozdiel od originálu dostane tanec zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky.“
Že nejde o hororových tvorcov môže napovedať už celkom nehororová stopáž, vyše dve a pol hodiny. S príbehom sa rozhodli pohrať, a natlačiť doň množstvo odkazov aj tém. Sme v roku 1977, Nemecko žije terorizmom RAF. Vidíme odkazy na vojnu spred tridsiatich rokov, ako aj na tú prebiehajúcu, studenú. Tiež sa dostaneme k minulosti hlavnej hrdinky, jej konzervatívnemu pôvodu. A k jej matke, keď už materstvo, konkrétne Mater Suspiriorum, uctievajú miestne čarodejnice. Nepodstatným nezostal ani tanec, čo tiež nemusí prekvapiť. Keďže sme v tanečnej škole. Na rozdiel od originálu dostane ten zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky. Tá je totiž výrazne iná. Nesnaží sa byť rozprávková, nežná, snová či naivná. Práve naopak. Vzdáva sa výrazných farieb, je chladná, ťaživá a úspešne sa približuje nočnej more. Ktoré priamo aj zobrazuje v ich najkrutejšej podobe.
„Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť.“
Na rozdiel od pôvodnej Suspirie tentokrát nejdeme ani cestou krátkych a intenzívne strašidelných vrážd. Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť. Hrajú sa s estetikou nechutného, ktorej prvý vrchol príde s hneď prvou násilnou scénou spájajúcou tanec a mrzačenie. Tú v potenciáli pamätnosti prekonáva už len finále, v ktorom bude skutočne všetko. Teda, predovšetkým krajne naturalistický tanečný rituál, vyžívajúci sa v extrémnej odpornosti, ktorá pritom stále nestratí artový nádych. Naopak, ešte ho zintenzívni, rovnako ako psychedéliu zlého tripu, či nočnej mory.
„Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť.“
Celý priebeh filmu v zásade má čo povedať a všetky scény sa snažia byť účelové. Dlhá stopáž môže byť problém pre klasických hororových fanúšikov, očakávajúcich krátky a intenzívny zážitok. Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť. Tiež sa snažia budovať zlovestnosť a postupne ju čoraz viac žmýkať. V tej sa postupne začneme vyžívať a aj keď intenzívny strach možno nezažijeme, filmu sa určite podarí znepokojiť, znechutiť, vyvolať intenzívne nepríjemné emócie tým správnym spôsobom. Čo sa týka scenára, obrovský rozdiel je v tom, ako veľmi prenikneme priamo medzi bosorky. V pôvodnom diele sme videli len prejavy ich činnosti, tu ich ale študujeme. Vidíme ich prácu, ich postupy, a nakoniec sa z nich stanú celkom živé stvorenia. Čo dokonca platí aj o tom vrcholne odpornom monštre v závere.
Samotnému Dariovi Argentovi pripadá nová Suspiria príliš intelektuálna, málo strašidelná a len diplomaticky dodáva, že každý nakrúca podľa seba. Ide skutočne o úplne iný film a vzhľadom na jeho kvality sa zdá, že je to len dobre. Ako keby sme dostali iný pohľad na vec, spracovanie rovnakého námetu dokonale odlišným spôsobom. Podobným zostáva možno prostredie, a snaha zmocniť sa diváka a odniesť ho do nepoznaných končín jeho mysle, jeho snov. Tá sa opäť nedá vonkoncom označiť za neúspešnú.
