recenzie.

Suspiria (2018)

Andrej Gomora | 15. 3. 2019

0

8/10          

žáner:

bizarre, mystery

Menej farieb, viac tanca

Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.

„Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní.“

Čo to môže zároveň vysvetliť aj vyjadrenie scenáristu Davida Kajganicha, že pôvodný film vlastne nikdy nemal príliš rád. Tu totiž ide o remake v natoľko minimálnej miere, aby vôbec ešte bolo možné používať názov originálu. Tiež ide o príbeh Američanky, ktorá príde do Berlína do tanečnej školy a zistí, že zariadenie ovládajú bosorky. Hľadať ďalšie podobnosti začína byť náročné, a vlastne aj zbytočné. Tvorcovia sa rozhodli ísť celkom vlastnou cestou. Ak ste sa tešili na pôvodnú estetiku, atmosféru či priam niektoré z pamätných scén, budete sklamaní. Nič z  toho neuvidíte, čo ale môže byť s veľkou pravdepodobnosťou práve dobre.

„Na rozdiel od originálu dostane tanec zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky.“

Že nejde o hororových tvorcov môže napovedať už celkom nehororová stopáž, vyše dve a pol hodiny. S príbehom sa rozhodli pohrať, a natlačiť doň množstvo odkazov aj tém. Sme v roku 1977, Nemecko žije terorizmom RAF. Vidíme odkazy na vojnu spred tridsiatich rokov, ako aj na tú prebiehajúcu, studenú. Tiež sa dostaneme k minulosti hlavnej hrdinky, jej konzervatívnemu pôvodu. A k jej matke, keď už materstvo, konkrétne Mater Suspiriorum, uctievajú miestne čarodejnice. Nepodstatným nezostal ani tanec, čo tiež nemusí prekvapiť. Keďže sme v tanečnej škole. Na rozdiel od originálu dostane ten zásadnú úlohu, zapĺňa veľa času a silne prispieva v definovaní estetiky. Tá je totiž výrazne iná. Nesnaží sa byť rozprávková, nežná, snová či naivná. Práve naopak. Vzdáva sa výrazných farieb, je chladná, ťaživá a úspešne sa približuje nočnej more. Ktoré priamo aj zobrazuje v ich najkrutejšej podobe.

„Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť.“

Na rozdiel od pôvodnej Suspirie tentokrát nejdeme ani cestou krátkych a intenzívne strašidelných vrážd. Atmosféra je naopak celkom pomalá, a chvíle kulminácie viac ako napätie zintenzívňujú odpor a ťaživosť. Hrajú sa s estetikou nechutného, ktorej prvý vrchol príde s hneď prvou násilnou scénou spájajúcou tanec a mrzačenie. Tú v potenciáli pamätnosti prekonáva už len finále, v ktorom bude skutočne všetko. Teda, predovšetkým krajne naturalistický tanečný rituál, vyžívajúci sa v extrémnej odpornosti, ktorá pritom stále nestratí artový nádych. Naopak, ešte ho zintenzívni, rovnako ako psychedéliu zlého tripu, či nočnej mory.

„Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť.“

Celý priebeh filmu v zásade má čo povedať a všetky scény sa snažia byť účelové. Dlhá stopáž môže byť problém pre klasických hororových fanúšikov, očakávajúcich krátky a intenzívny zážitok. Scenár aj réžia sú pritom výborné, a minimálne artového diváka by ani pokojnejšie pasáže nemali nudiť. Tiež sa snažia budovať zlovestnosť a postupne ju čoraz viac žmýkať. V tej sa postupne začneme vyžívať a aj keď intenzívny strach možno nezažijeme, filmu sa určite podarí znepokojiť, znechutiť, vyvolať intenzívne nepríjemné emócie tým správnym spôsobom. Čo sa týka scenára, obrovský rozdiel je v tom, ako veľmi prenikneme priamo medzi bosorky. V pôvodnom diele sme videli len prejavy ich činnosti, tu ich ale študujeme. Vidíme ich prácu, ich postupy, a nakoniec sa z nich stanú celkom živé stvorenia. Čo dokonca platí aj o tom vrcholne odpornom monštre v závere.

Samotnému Dariovi Argentovi pripadá nová Suspiria príliš intelektuálna, málo strašidelná a len diplomaticky dodáva, že každý nakrúca podľa seba. Ide skutočne o úplne iný film a vzhľadom na jeho kvality sa zdá, že je to len dobre. Ako keby sme dostali iný pohľad na vec, spracovanie rovnakého námetu dokonale odlišným spôsobom. Podobným zostáva možno prostredie, a snaha zmocniť sa diváka a odniesť ho do nepoznaných končín jeho mysle, jeho snov. Tá sa opäť nedá vonkoncom označiť za neúspešnú.