recenzie.

Hotel Inferno

Andrej Gomora | 6. 11. 2014

0

6/10          

žáner:

bizarre, exploitation

Vyhrá, kto sa nepozvracia

„Pripravia mu zbrane, dýku a kladivko, má im napred vytiahnuť mozog a potom vypárať črevá."

Hlavnú postavu nikdy neuvidíme, na to by sme potrebovali zrkadlo. Lenže tie sú všetky oblepené igelitom. Hrdinom je nájomný zabijak, dostal za úlohu v istom hoteli odstrániť dvoch sériových vrahov. Podľa fotiek jeho prác nejde o úplne normálneho čističa, keďže žiadne z tiel jeho obetí neskončí len s dierou v hlave. Dierou sa stáva celé telo, respektíve kopou neforemných vnútorností a krvi. Ani teraz nechcú vrahov jednoducho popraviť. Pripravia mu zbrane, dýku a kladivko, má im napred vytiahnuť mozog a potom vypárať črevá. Platia dobre, tak sa sprvu nič nepýta. Až keď začne z hlavy vytekať hnis, a jedna z obetí prehovorí, zákazka sa mu prestane páčiť. Vraj tiež pre objednávateľa pracovali. Potrebuje kŕmiť monštrum bolesťou, zato museli takto skončiť. Nájomnému vrahovi sa nepáči, že sa s ním hrajú. Vzbúri sa, no ešte nevie, že jeho nepriateľov je plný hotel. Ich telá už tiež pretekajú hnisom.

„Scéna zvracania z pohľadu postavy s jasne viditeľnými kúskami jedla v umývadle nemôže nechať jediný zažívací trakt chladným."

Ťažko povedať, čím film viac vyniká. Či štýlom nakrútenia alebo vyžívaním sa v nechutnostiach. Tu totiž nejde o snahu útočiť na vaše nervy. Útočí sa zásadne na žalúdok. Pri každej akčnej pasáži nie je otázka, kto sa pri nej zraní a komu sa podarí vyviaznuť. Ale akými nechutnosťami vyvrcholí. Rezanie je ešte to najmenej. Časti tela sa trieštia, vyteká z nich krv a hnis, všetko možné z nich odlietava. Jeden z vrcholov príde už krátko po začiatku. Scéna zvracania z pohľadu postavy s jasne viditeľnými kúskami jedla v umývadle nemôže nechať jediný zažívací trakt chladným.

Hravosť ako pri počítačových hrách nekladie veľký dôraz na dej, logiku ani postavy. Podobne ako hra vás chce niekade previesť, kde vy musíte niečo zábavné a vzrušujúce spraviť, tu vás tiež vedie prostredím upraveným pre jednoduchý cieľ. Ukázať vám čo najviac nechutností. O napätí sa veľmi nedá hovoriť, aj napriek subjektívnemu pohľadu sa s postavou nedá zžiť, keďže nejde o skutočnú postavu, nie je na nej nič živé. Čo spočiatku dráždi ako veľmi čudný experiment ale nakoniec začne ako fungovať.

„Film ale ako keby vedel čo robí, a tento dojem je tým silnejší, čím viac sa odtŕha z reťaze."

Akcia sa časom premení na niečo ako scénický tanec za sprievodu syntetizátorovej hudby. Ako keby sme sledovali silne odviazaný videoklip, ktorého hlavný cieľ je šokovať svojou brutalitou. I keď je to zvláštne, nedá sa povedať, že estetika by tu vôbec nefungovala. Film sa neberie vážne, až neuveriteľne sa odviaže. Pritom ale ako keby vedel čo robí, a tento dojem je tým silnejší, čím viac sa odtŕha z reťaze. Možné je aj že stupídnosti skrátka presiahnu mieru únosnosti, preto sa na ne divák začne inak pozerať. Ťažké je aj porovnávanie, keďže vo filme nenájdeme takmer žiadnu zo zložiek, ktoré pri hororoch zvykneme posudzovať. Aj keď začiatok je mierne nezáživný a zmätený divák nevie, čo si myslieť, neskôr sa dá s jeho konceptom stotožniť. Nepretržite sa niečo deje, dá sa na to pozerať a zapadá to do absurdných pravidiel diela.

Hotel Inferno je skutočne viac počítačová hra ako film. Len drobný nedostatok je chýbajúca možnosť ju ovládať. Predstavte si scenár, spád a estetiku počítačovej hry. Presne to tu máme, a keďže si tvorcovia nemuseli robiť starosti s hráčom, mohli sa pri ich tvorbe plne realizovať. Do sveta hier patrí aj až bezohľadná snaha o intenzitu zážitku, ktorá v tomto prípade ide cestou extrémnej brutality. Tá nepochybne nejedného diváka právom odradí. Ostatným ale ponúka zážitok nevšedný a vôbec nie nezaujímavý.