hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Mara

Andrej Gomora | 16. 10. 2018
0
4/10          
žáner:
ghost, mystery, psycho

Niečo na dobrú noc


Moderný človek v civilizovanom svete veľa príležitostí prežiť na vlastnej koži smrteľnú hrôzu veru nemá. Iste, poznáme stresy, tlaky, nestíhanie, strach o prácu, existenciálne neistoty a dilemy. Lenže to, čo vídame v hororoch, vieme nejako skĺbiť s vlastnými životmi len veľmi ťažko. Výnimkou sú len sny. V tých sa nám stávajú neuveriteľné zážitky, v ktorých môžu pokojne vystupovať duchovia, môžeme sa cítiť blízko smrti, v nebezpečenstve ľubovoľného druhu. A v tej chvíli mu subjektívne celkom veríme, tú inak nie príliš poznanú hrôzu si dokážeme celkom, či zhruba, autenticky prežiť. Napríklad ako že si po nás ide démon menom Mara.

„Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné.“

Toho vsunutie do fázy medzi spánkom a bdením, známej ako spánková paralýza, sa nejaví vôbec ako zlý nápad. Práve preto, že veľa divákov si presne bude vedieť predstaviť, ako by sa cítili na mieste postáv. Podľa titulkov filmu je vídanie démonov v tomto stave bežný jav, ťažko povedať, nakoľko sa dá toto tvrdenie pokladať za hodnoverné. Človek má pocit, že bdie, v skutočnosti sa mu ale realita ešte stále mieša s predstavami. Čo môže byť o to nepríjemnejšie, že sa nedokáže hýbať. Film nám teda predostiera akúsi hypotézu. Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné. Máme si odmyslieť, že vieme, že nimi nie sú. To je trochu ako žiadať diváka, nech pre trvanie filmu uverí, že zem je plochá a môže spadnúť z jej okraja. Ale dajme tomu.

„O Mare vedia všetci, vie o nej otec, mama, dcéra.“

Dej s rozpadajúcou sa rodinou, tajomným Japoncom, drsným veteránom, doktorom a angažovanou policajtkou naráža trocha na problém v konvenčnom a lineárnom šírení démona. Krúžok zle spiacich je ešte plne uveriteľný, čo človek vidí pri zobúdzaní už je ale súkromnejšia záležitosť. O Mare vedia všetci, vie o nej otec, mama, dcéra. Všetci ju poznajú, neberú ju ako prelud, ako by sa dalo pri náznakom normálnych ľuďoch predpokladať. Tiež musíme pripustiť, že Mara dokáže asi spánkovú paralýzu nejakým spôsobom navodzovať. Ide o stav, ktorý človek bežne zažije párkrát za život. Nie každú noc, pri každej sieste, každom zdriemnutí si vo vani.

„Pozeráme sa na hrdinku ako zaspí, následne sa tým istým spôsobom zobudí a my presne vieme, čo bude nasledovať.“

Záber ako postava otvorí oči, zaborí sa do postele, divák vníma jej nehybnosť a pohľad na strašidelnú postavu funguje prvých pár razov. Hlavne prvýkrát sa dá intenzívne vnímať jej bezmocnosť, a pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Potom to ale začne byť stále dokola to isté. Pozeráme sa na hrdinku ako zaspí, následne sa tým istým spôsobom zobudí a my presne vieme, čo bude nasledovať. Mara sa približuje, zakaždým z nej uvidíme viac, čím jej ale na strašidelnosti skôr ubúda. Navyše máme pocit, že vieme, komu hrozí nebezpečie, a s kým sa len tak hrajká. Kladom filmu by tak mohlo byť aj zúfalstvo, ktoré cítime z postáv očakávajúcich bezprostrednú smrť. To je ale skôr smutné a beznádejné, nie tak celkom hororovo príjemné.

„Nie je možné celkom sa vžiť do postáv a viacero scén snažiacich sa o dramatický efekt vyznie celkom komicky.“

Prečo film nedokázal potenciálne muchy a diery zatlačiť viac do pozadia nám môže naznačiť aj to, nakoľko zle je v niektorých scénach zvládnutá réžia a koľko iných nedostatkov má scenár. Olga Kurylenko ako predstaviteľka hlavnej hrdinky by predsa mala byť hviezda nad hororový štandard, čo ale na jej výkone a presvedčivosti jej postavy nevidno ani náhodou. Nejde len o viaceré čudné zvraty, ktoré nám autori cítia potrebu ešte aj detailne rozpitvávať, nech si plne užijeme ich nepochopiteľnosť. Nie je možné celkom sa vžiť do postáv a viacero scén snažiacich sa o dramatický efekt vyznie celkom komicky. Jediné, čo je vo filme ako tak presvedčivé, je démon, a pohľad na neho očami paralyzovaného zobúdzajúceho sa. Teda len celkom základné rozvinutie nápadu a vybudovanie tajomne pôsobiacej zápletky okolo neho.

Mara je teda opäť filmom, ktorý má námet a takmer nič navyše. Nie je nakrútená celkom amatérsky, no vôbec aby sa remeselne doťahovala na priemer jej čo to chýba. Pri pár scénach diváka zamrazí, veľa ich ale nie je. A okolo nich je dosť tých, ktorého skôr podráždia či otrávia.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy