hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Hellions

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke
Keď na Halloween doktor oznámi sedemnásťročnému dievčaťu, že je tehotná, veľmi jej do smiechu nebude. Nepomôžu ani škriatkovské ušká, ktoré má doktor nasadené. Nepoteší ju ani, keď dievčatko v čakárni opätuje pochvalu pre jej kostým. Pretože Dora na sebe kostým nemá. Náladu jej nezdvihne ani matka. Súhlasí, že nie každá môže byť najlepšou žiačkou ročníka. Bola by ale rada, keby ho aspoň ukončila. Celkom vhodné podmienky oznámiť jej, že je tehotná, nie? Keby ešte tak čakala normálne dieťa. Lenže je Halloween, všade sa rozliezajú akísi Hellions.
12. 10. 2015

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

recenzie.

Mara

Andrej Gomora | 16. 10. 2018
0
4/10          
žáner:
ghost, mystery, psycho

Niečo na dobrú noc


Moderný človek v civilizovanom svete veľa príležitostí prežiť na vlastnej koži smrteľnú hrôzu veru nemá. Iste, poznáme stresy, tlaky, nestíhanie, strach o prácu, existenciálne neistoty a dilemy. Lenže to, čo vídame v hororoch, vieme nejako skĺbiť s vlastnými životmi len veľmi ťažko. Výnimkou sú len sny. V tých sa nám stávajú neuveriteľné zážitky, v ktorých môžu pokojne vystupovať duchovia, môžeme sa cítiť blízko smrti, v nebezpečenstve ľubovoľného druhu. A v tej chvíli mu subjektívne celkom veríme, tú inak nie príliš poznanú hrôzu si dokážeme celkom, či zhruba, autenticky prežiť. Napríklad ako že si po nás ide démon menom Mara.

„Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné.“

Toho vsunutie do fázy medzi spánkom a bdením, známej ako spánková paralýza, sa nejaví vôbec ako zlý nápad. Práve preto, že veľa divákov si presne bude vedieť predstaviť, ako by sa cítili na mieste postáv. Podľa titulkov filmu je vídanie démonov v tomto stave bežný jav, ťažko povedať, nakoľko sa dá toto tvrdenie pokladať za hodnoverné. Človek má pocit, že bdie, v skutočnosti sa mu ale realita ešte stále mieša s predstavami. Čo môže byť o to nepríjemnejšie, že sa nedokáže hýbať. Film nám teda predostiera akúsi hypotézu. Aké by to asi mohlo byť, ak by tie čudné veci, ktoré človek v stave spánkovej paralýze zazrie, mohli byť skutočné. Máme si odmyslieť, že vieme, že nimi nie sú. To je trochu ako žiadať diváka, nech pre trvanie filmu uverí, že zem je plochá a môže spadnúť z jej okraja. Ale dajme tomu.

„O Mare vedia všetci, vie o nej otec, mama, dcéra.“

Dej s rozpadajúcou sa rodinou, tajomným Japoncom, drsným veteránom, doktorom a angažovanou policajtkou naráža trocha na problém v konvenčnom a lineárnom šírení démona. Krúžok zle spiacich je ešte plne uveriteľný, čo človek vidí pri zobúdzaní už je ale súkromnejšia záležitosť. O Mare vedia všetci, vie o nej otec, mama, dcéra. Všetci ju poznajú, neberú ju ako prelud, ako by sa dalo pri náznakom normálnych ľuďoch predpokladať. Tiež musíme pripustiť, že Mara dokáže asi spánkovú paralýzu nejakým spôsobom navodzovať. Ide o stav, ktorý človek bežne zažije párkrát za život. Nie každú noc, pri každej sieste, každom zdriemnutí si vo vani.

„Pozeráme sa na hrdinku ako zaspí, následne sa tým istým spôsobom zobudí a my presne vieme, čo bude nasledovať.“

Záber ako postava otvorí oči, zaborí sa do postele, divák vníma jej nehybnosť a pohľad na strašidelnú postavu funguje prvých pár razov. Hlavne prvýkrát sa dá intenzívne vnímať jej bezmocnosť, a pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Potom to ale začne byť stále dokola to isté. Pozeráme sa na hrdinku ako zaspí, následne sa tým istým spôsobom zobudí a my presne vieme, čo bude nasledovať. Mara sa približuje, zakaždým z nej uvidíme viac, čím jej ale na strašidelnosti skôr ubúda. Navyše máme pocit, že vieme, komu hrozí nebezpečie, a s kým sa len tak hrajká. Kladom filmu by tak mohlo byť aj zúfalstvo, ktoré cítime z postáv očakávajúcich bezprostrednú smrť. To je ale skôr smutné a beznádejné, nie tak celkom hororovo príjemné.

„Nie je možné celkom sa vžiť do postáv a viacero scén snažiacich sa o dramatický efekt vyznie celkom komicky.“

Prečo film nedokázal potenciálne muchy a diery zatlačiť viac do pozadia nám môže naznačiť aj to, nakoľko zle je v niektorých scénach zvládnutá réžia a koľko iných nedostatkov má scenár. Olga Kurylenko ako predstaviteľka hlavnej hrdinky by predsa mala byť hviezda nad hororový štandard, čo ale na jej výkone a presvedčivosti jej postavy nevidno ani náhodou. Nejde len o viaceré čudné zvraty, ktoré nám autori cítia potrebu ešte aj detailne rozpitvávať, nech si plne užijeme ich nepochopiteľnosť. Nie je možné celkom sa vžiť do postáv a viacero scén snažiacich sa o dramatický efekt vyznie celkom komicky. Jediné, čo je vo filme ako tak presvedčivé, je démon, a pohľad na neho očami paralyzovaného zobúdzajúceho sa. Teda len celkom základné rozvinutie nápadu a vybudovanie tajomne pôsobiacej zápletky okolo neho.

Mara je teda opäť filmom, ktorý má námet a takmer nič navyše. Nie je nakrútená celkom amatérsky, no vôbec aby sa remeselne doťahovala na priemer jej čo to chýba. Pri pár scénach diváka zamrazí, veľa ich ale nie je. A okolo nich je dosť tých, ktorého skôr podráždia či otrávia.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy