recenzie.

When the Lights Went Out

Andrej Gomora | 2. 5. 2013

0

2/10          

žáner:

ghost

Lacná duchárina so snobským akecentom

„Nikto nezomrie, a po celý čas sa veci len hýbu, lietajú a sú prítomné."

Bola by škoda znova rozoberať tvrdenie o skutočnej udalosti, nič overiteľné sa za celý čas nestane. Nikto nezomrie, a po celý čas sa veci len hýbu, lietajú a sú prítomné. Ako vždy, najprv sa niečo pohne, presunie, rozkýve, potom to už aj do niekoho narazí. A nakoniec sa objaví duch samotný. Oko v kľúčovej dierke a časom príde aj sám, v podobe mŕtveho dievčatka sa uloží do postieľky. Pri prvých prejavoch ešte všetci pochybujú, zhadzujú vinu na úbohú Sally. Vymýšľa si, nechcela sa sťahovať. Ale veď na to doplatia, všetci oľutujú, že chuderke neverili. Na záver nemôže chýbať zabudnutý príbeh a veľké zlo v radoch cirkvi.

„Ako na socialistických obrazoch bývali hrdinovia socialistickej práce zobrazení dokonalo až na hranicu paródie, asi rovnako sú dotiahnutí hrdinovia, na ktorých sa pozeráme."

Asi ako keď škrečkovi navlečiete šál, a robíte z neho úžasnú atrakciu. Film má jeden kozmetický aspekt ktorý mal na diváka nepochybne silne zapôsobiť. Odohráva sa v sedemdesiatych rokoch v Anglicku. Postavy hovoria so silným prízvuk a využívajú slovník možno ešte o pár rokov starší. Asi tak, ako keď chce niekto pôsobiť veľmi štýlovo a snobsky. Náležite sú aj oblečení, zariaďujú si dom, a otec sa správa ako sa patrí hulvátsky. Ide o jediný aspekt filmu, kde si tvorcovia dali naozaj pozor na prepracovanosť. Retro sa strká všade, kričí zo všetkých strán a len ťažko by mohlo byť ešte silenejšie. Postavy sú ako vystrihnuté z dobového časopisu, bez náznaku života. Ako na socialistických obrazoch bývali hrdinovia socialistickej práce zobrazení dokonalo až na hranicu paródie, asi rovnako sú dotiahnutí hrdinovia, na ktorých sa pozeráme. Z ľudského hľadiska nezaujímaví, dráždia svojou vyumelkovanosťou.

Film posúvajú dopredu lacné ľakačky. Divák vďaka nim nezaspí, zase kto už sa nezľakne, keď na neho z ničoho nič vyletí oko ducha aj so sprievodnou hudbou. Skôr začne byť podráždený čím sa ho film snaží uspokojiť. Aj keď je tomu často ťažké sa vyhnúť, nechať sa ľakať podobnými scénami je na úrovni smiatia sa na Kameňákovi, s neoddeliteľným pocitom viny. Realizácia nie je rušivá ani otrasná, len dokonale nezaujímavá bez náznaku talentu.

Pozeranie When the Lights Went Out je možno znesiteľné, krátko po ňom si ale už len zanadávate, a začnete premýšľať, ako sa ten čas dal stráviť horšie. Veľa šťastia.