najčítanejšie recenzie.

Mr. Jones

Do divočiny si nezabudnite pribaliť antidepresíva

Zmena prostredia niekedy pomáha. Niekedy ani nie. Aj keď vypadnúť z každodennej rutiny a života v meste môže byť fajn, nečakajme, že sa tak vyriešia všetky problémy. Napríklad keď má niekto vzťah s priateľkou už aj tak naštrbený, nemusí byť najlepší nápad odísť s ňou do divočiny na samotu. Kde budú len oni dvaja a široko ďaleko nič a nikto. Teda, až na Mr. Jonesa.
Ešte tak vedieť, čo je to zač. Celý svet pozná jeho diela, čudné postavičky, ktoré rozposlal náhodným ľuďom. Nikto nevie, ako si adresátov vybral. Všetkým sa začali diať čudné veci, vyhodili ich z práce, opustili manželky alebo oni opustili svoje rodiny. Z postavičiek sa stali známe umelecké diela s obrovskou hodnotou. Existujú rôzne teórie, kto vlastne Mr. Jones je. Nikto nevedel, či ide o jednotlivca alebo skupinu umelcov, ani aký je význam jeho diel. Kým niektorí im pripisujú čisto estetickú hodnotu, pre iných ide o strážcov tohto sveta, ktorí bránia príchodu temných síl. Penny a Scott sú prví, kto Mr. Jones videli na vlastné oči. Navštívili aj jeho ateliér, či skôr pivnicu s množstvom čúd. Radi by o ňom nakrútili dokument. Hoci, rozprávať ani inak s ním komunikovať zjavne nebude veľmi možné.

23. 12. 2014

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Demon

Nečakané nástrahy poľskej svadby

Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.

13. 9. 2016

The Taking of Deborah Logan

Kto ovládne telo, keď ho opustí myseľ?

Využiť starobu a Alzheimera ako námet hororu asi nenapadlo ešte nikomu. Strašidelné nepochybne sú, ale predsa, určité veci do oblasti zábavy nepatria. Preto im treba dať niečo navyše. Staré tajomstvo, ktoré vďaka slabnúcemu mozgu vylezie von. A prečo len tajomstvo, rovno druhá identita s nadprirodzenými schopnosťami. Postupne si vezme starnúcu dámu v The Taking of Deborah Logan.

18. 9. 2015

The Hallow

Kto sa bojí škriatkov, nech nechodí do Írska

Hororov o zodpovedných otcov rodín sme tu už mali veľa. Kraľovať im asi zostane Sinister, tam navyše išlo o čistú bezohľadnosť. Niekedy si rodičia možno povedia, že aj zaujímavé prostredie môže byť pre dieťa obohacujúce. Napríklad keď strávi celú zimu len s nimi, na samote v hoteli postavenom na indiánskom pohrebisku. Ísť bývať uprostred írskeho lesa sa skutočne nemusí javiť ako najhorší nápad, pre dieťa predsa nie je nič lepšie ako stráviť celý deň prechádzkami na vzduchu. Škoda, že v lese bývajú čudné stvorenia s chuťou dieťa uniesť, menom The Hallow.

19. 1. 2016

recenzie.

Ghoul

Andrej Gomora | 10. 3. 2015

2/10

žáner:

found footage/ mockumentary, ghost

Snažia sa Česi nakrútiť horšie 3D ako Jean- Luc Godard?

Andrej Čikatilo bol masový vrah, ktorý sa priznal k 56 vraždám žien a detí, Svoje obete často jedol a len pri zabíjaní údajne dokázal dosiahnuť orgazmus. Inak bol impotentný. Jeho detstvo poznačil Stalinov hladomor na Ukrajine, aby prežili, musela vraj rodina zjesť jeho brata Stepana. O Čikatilovi ale nič nevie skupinka filmárov, ktorí sa vydali nakrúcať príbeh iného kanibala vo filme Ghoul.

„Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram."

Samozrejme, časom sa k nim niečo dostane. Hlavne keď ich kanibal, volá sa Boris, žije v rovnakej dedine, z ktorej Čikatilo pochádzal. Sám je už na slobode, svoj trest si odsedel vo väzení. Za peniaze je ochotný v ich dokumente vystúpiť. Obzvlášť, keď zbadá ich krásnu tlmočníčku Katarinu. Tej dá okamžite kľúče od svojho domu, filmári ho tam majú ísť počkať. Ich sprievodca vezme pre istotu na pomoc aj psychické médium, Inu. Aby im ľudia verili, v jej prítomnosti sa so štábom budú otvorenejšie rozprávať. Do osamoteného domu uprostred lesa prídu, no Borisa nikde. Čo narobia, rozložia sa, aby tam prespali. Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram. Sú v ňom vyryté písmená na komunikáciu s duchmi. Keď už nedostali rozhovor od Borisa, prečo sa neporozprávať s jeho mŕtvou obeťou. Z rituálu si síce nikto nič nepamätá. Vraj ale prebehol, odniesol si ich šoféra a podľa Iny duch zostal v dome a už ich nepustí odísť. Jediná berie situáciu ako tak vážne, i keď, časom jej musia dať za pravdu aj ostatní.

Snaha uviesť film do historického kontextu sa spočiatku javí zaujímavo. Temná história sa môže do hororu hodiť, aj keď v tomto prípade skončíme pri potenciáli. Všetky zmienky sa vlastne zmestia do úvodu a o nejakej dejovej nadväznosti nemôže byť ani reč. Spomínajú sa podzemné tunely, no kto vie či z úcty k Stalinovym obetiam sa do nich vôbec nedostaneme. Kiežby to bolo lepšie s Čikatilom. Samotní filmári sa o ňom prvýkrát dozvedia niekedy v polovici filmu, divákovi ale významná spojitosť uniká. Ako v tom čase už asi všetky náznaky logiky vo filme.

„Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť."

Mali sme tu už skutočne všeličo, čo do rozumnosti svojho konania postavy hororov nikdy nevynikali. Ale aby kľúče od domu žijúceho kanibala uprostred lesa využili zrovna na to, aby v dome prespali. Tu už skutočne možno cítiť len kolektívne sadomasochistické chúťky spojené so sebadeštrukčnými sklonmi. Keď ešte prepáčime použitie klišé v podobe čudnej minulosti postáv, ako nedávny potrat a peniaze od otca, čisto náhodné pripletenie sa média už do uveriteľnosti nezapadá ani náhodou. Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť.

„Aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba."

Určite nie je nevyhnutné divákovi rýchlo odhaľovať, čo to vlastne tým postavám hrozí. Prvým správnym krokom by ale bolo, aby to vedeli aspoň samotní autori. Aj keď pri found footageoch sme na vyskakovania z tieňov a strašenie obrysmi zvyknutí, tu nie sme ďaleko od toho, aby sme pri nich skončili. Prvá veľká ľakačka, na povale sú položené čižmy. Druhá veľká ľakačka, zo stajne vybehne mačka. Dobre, kamera sa mykla, dramatická hudba nás vyplašila. Len aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba. Všimol si tu niekto nejakú okrem bľabotajúcej duchárky?

Keď sa už konečne, prakticky na konci, dostane film ku konkrétnemu dianiu, predovšetkým sa snaží byť konzistentný. Teda nezačať byť zrazu zrozumiteľný. Čo na tom, že by si to žiadala základná slušnosť aj pozerateľnosť. Niekde sa niečo pohne, niečo zahučí, niekto sa prepadne, niekto sa premení na kopu krvi. V tom chaose sa divák jednoducho nemá šancu vyznať. Nič príliš zjavne nedáva zmysel a on už nemá chuť užiť si ani to málo strašenia, čo by si užiť mohol. Už chce hlavne odísť z kina.

Ak má Ghoul nejaký prínos, javí sa ním použitie technológie 3D. Aj keď by ju určite bolo treba odskúšať na pozerateľnom filme, skutočne sa zdá, že vo found footage dokáže diváka viac vtiahnuť do deja. Je až zvláštne, ako veľmi máme dojem, že by film mohol fungovať. Tmavý les, obmedzený zorný uhol, kde tu nejaká postava. Zdá sa priam nemožné, že takýto film dokáže nebyť strašidelný. Tu máme dôkaz, dá sa to.