najčítanejšie recenzie.

3 From Hell

Opäť trošku sadizmu

Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.

17. 10. 2019

Krampus

Trochu drsnejšia vianočná rozprávka

V zime vždy poteší pozrieť si letný, dovolenkový film. Pláže, slnko, žúry, keď vonku zúri chlad vždy zahrejú. Na Vianoce sa tiež všetci tešíme, ale až tak nás v lete neťahá pozerať si niečo, čo nám ich bude evokovať. Nechceme si pripomínať, že leto sa o chvíľu skončí, rovnako ako ďalší rok nášho života. Vianoce sa na nás aj tak o chvíľu budú valiť odvšadiaľ, aj viac, ako by sme si priali. Keď ale predsa zacítite potrebu vidieť sneh, darčeky a dusné rodinné stretnutia, môžete tento zážitok spojiť s pozeraním napríklad hororu. Poslúžiť môže film Krampus.

9. 5. 2016

We Go On

Jeden duch horor nerobí

Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

11. 7. 2017

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh

Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Ghoul

Andrej Gomora | 10. 3. 2015

2/10

žáner:

found footage/ mockumentary, ghost

Snažia sa Česi nakrútiť horšie 3D ako Jean- Luc Godard?

Andrej Čikatilo bol masový vrah, ktorý sa priznal k 56 vraždám žien a detí, Svoje obete často jedol a len pri zabíjaní údajne dokázal dosiahnuť orgazmus. Inak bol impotentný. Jeho detstvo poznačil Stalinov hladomor na Ukrajine, aby prežili, musela vraj rodina zjesť jeho brata Stepana. O Čikatilovi ale nič nevie skupinka filmárov, ktorí sa vydali nakrúcať príbeh iného kanibala vo filme Ghoul.

„Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram."

Samozrejme, časom sa k nim niečo dostane. Hlavne keď ich kanibal, volá sa Boris, žije v rovnakej dedine, z ktorej Čikatilo pochádzal. Sám je už na slobode, svoj trest si odsedel vo väzení. Za peniaze je ochotný v ich dokumente vystúpiť. Obzvlášť, keď zbadá ich krásnu tlmočníčku Katarinu. Tej dá okamžite kľúče od svojho domu, filmári ho tam majú ísť počkať. Ich sprievodca vezme pre istotu na pomoc aj psychické médium, Inu. Aby im ľudia verili, v jej prítomnosti sa so štábom budú otvorenejšie rozprávať. Do osamoteného domu uprostred lesa prídu, no Borisa nikde. Čo narobia, rozložia sa, aby tam prespali. Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram. Sú v ňom vyryté písmená na komunikáciu s duchmi. Keď už nedostali rozhovor od Borisa, prečo sa neporozprávať s jeho mŕtvou obeťou. Z rituálu si síce nikto nič nepamätá. Vraj ale prebehol, odniesol si ich šoféra a podľa Iny duch zostal v dome a už ich nepustí odísť. Jediná berie situáciu ako tak vážne, i keď, časom jej musia dať za pravdu aj ostatní.

Snaha uviesť film do historického kontextu sa spočiatku javí zaujímavo. Temná história sa môže do hororu hodiť, aj keď v tomto prípade skončíme pri potenciáli. Všetky zmienky sa vlastne zmestia do úvodu a o nejakej dejovej nadväznosti nemôže byť ani reč. Spomínajú sa podzemné tunely, no kto vie či z úcty k Stalinovym obetiam sa do nich vôbec nedostaneme. Kiežby to bolo lepšie s Čikatilom. Samotní filmári sa o ňom prvýkrát dozvedia niekedy v polovici filmu, divákovi ale významná spojitosť uniká. Ako v tom čase už asi všetky náznaky logiky vo filme.

„Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť."

Mali sme tu už skutočne všeličo, čo do rozumnosti svojho konania postavy hororov nikdy nevynikali. Ale aby kľúče od domu žijúceho kanibala uprostred lesa využili zrovna na to, aby v dome prespali. Tu už skutočne možno cítiť len kolektívne sadomasochistické chúťky spojené so sebadeštrukčnými sklonmi. Keď ešte prepáčime použitie klišé v podobe čudnej minulosti postáv, ako nedávny potrat a peniaze od otca, čisto náhodné pripletenie sa média už do uveriteľnosti nezapadá ani náhodou. Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť.

„Aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba."

Určite nie je nevyhnutné divákovi rýchlo odhaľovať, čo to vlastne tým postavám hrozí. Prvým správnym krokom by ale bolo, aby to vedeli aspoň samotní autori. Aj keď pri found footageoch sme na vyskakovania z tieňov a strašenie obrysmi zvyknutí, tu nie sme ďaleko od toho, aby sme pri nich skončili. Prvá veľká ľakačka, na povale sú položené čižmy. Druhá veľká ľakačka, zo stajne vybehne mačka. Dobre, kamera sa mykla, dramatická hudba nás vyplašila. Len aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba. Všimol si tu niekto nejakú okrem bľabotajúcej duchárky?

Keď sa už konečne, prakticky na konci, dostane film ku konkrétnemu dianiu, predovšetkým sa snaží byť konzistentný. Teda nezačať byť zrazu zrozumiteľný. Čo na tom, že by si to žiadala základná slušnosť aj pozerateľnosť. Niekde sa niečo pohne, niečo zahučí, niekto sa prepadne, niekto sa premení na kopu krvi. V tom chaose sa divák jednoducho nemá šancu vyznať. Nič príliš zjavne nedáva zmysel a on už nemá chuť užiť si ani to málo strašenia, čo by si užiť mohol. Už chce hlavne odísť z kina.

Ak má Ghoul nejaký prínos, javí sa ním použitie technológie 3D. Aj keď by ju určite bolo treba odskúšať na pozerateľnom filme, skutočne sa zdá, že vo found footage dokáže diváka viac vtiahnuť do deja. Je až zvláštne, ako veľmi máme dojem, že by film mohol fungovať. Tmavý les, obmedzený zorný uhol, kde tu nejaká postava. Zdá sa priam nemožné, že takýto film dokáže nebyť strašidelný. Tu máme dôkaz, dá sa to.