najčítanejšie recenzie.
Revenge of the Pontianak
Terminológia sa pritom líši podľa oblasti, pontianak býva údajne žena, ktorá umrela tehotná, v Malajzii tá, ktorej sa narodilo mŕtve dieťa. Lang suir by mala byť žena, ktorá skonala pri pôrode, v našom prípade to ale nakoniec bude ešte zložitejšie. Až tak na tom nezáleží, hlavne nie nám, ignorantom. Pontianak môže každopádne túžiť po pomste voči konkrétnemu mužovi, a to sa tu aj deje. Ide na to akurát mierne zoširoka, veď prečo nie. Všetko sa začne počas svadby, jeden z hostí už sa domov nevráti, jeho krvavé telo zostane visieť vysoko na strome. Pontianak vraj zvykne prebývať v banánovníkoch. Šaman odporúča vyčistiť dom, udalosti sa ale kopia. Miestni by najradšej zlynčovali novomanželku, tá za nič nemôže. Nie vždy prichádza zlo zvonka.
Sinister
Tokyo Gore Police
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011
Yoga Hakwon/Yoga Institute
Na jogistický tréning v podivnom inštitúte sa prihlási aj Hyo-jeong, dievča z teleshopingu, ktoré v televízii promuje značkové oblečenie. V práci sa jej darí, no nemôže konkurovať svojej novej kolegyni, čerstvej absolventke súťaže krásy. Frustrovaná životom vo svete, kde krása znamená všetko, sa nechá zlákať svojou bývalou spolužiačkou, kedysi triednou outsiderkou, dnes úspešnou a krásnou ženou, a rozhodne sa absolvovať týždeň jogy... 26. 1. 2011
Chained
recenzie.
Ghoul
Snažia sa Česi nakrútiť horšie 3D ako Jean- Luc Godard?
„Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram."
Samozrejme, časom sa k nim niečo dostane. Hlavne keď ich kanibal, volá sa Boris, žije v rovnakej dedine, z ktorej Čikatilo pochádzal. Sám je už na slobode, svoj trest si odsedel vo väzení. Za peniaze je ochotný v ich dokumente vystúpiť. Obzvlášť, keď zbadá ich krásnu tlmočníčku Katarinu. Tej dá okamžite kľúče od svojho domu, filmári ho tam majú ísť počkať. Ich sprievodca vezme pre istotu na pomoc aj psychické médium, Inu. Aby im ľudia verili, v jej prítomnosti sa so štábom budú otvorenejšie rozprávať. Do osamoteného domu uprostred lesa prídu, no Borisa nikde. Čo narobia, rozložia sa, aby tam prespali. Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram. Sú v ňom vyryté písmená na komunikáciu s duchmi. Keď už nedostali rozhovor od Borisa, prečo sa neporozprávať s jeho mŕtvou obeťou. Z rituálu si síce nikto nič nepamätá. Vraj ale prebehol, odniesol si ich šoféra a podľa Iny duch zostal v dome a už ich nepustí odísť. Jediná berie situáciu ako tak vážne, i keď, časom jej musia dať za pravdu aj ostatní.
Snaha uviesť film do historického kontextu sa spočiatku javí zaujímavo. Temná história sa môže do hororu hodiť, aj keď v tomto prípade skončíme pri potenciáli. Všetky zmienky sa vlastne zmestia do úvodu a o nejakej dejovej nadväznosti nemôže byť ani reč. Spomínajú sa podzemné tunely, no kto vie či z úcty k Stalinovym obetiam sa do nich vôbec nedostaneme. Kiežby to bolo lepšie s Čikatilom. Samotní filmári sa o ňom prvýkrát dozvedia niekedy v polovici filmu, divákovi ale významná spojitosť uniká. Ako v tom čase už asi všetky náznaky logiky vo filme.
„Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť."
Mali sme tu už skutočne všeličo, čo do rozumnosti svojho konania postavy hororov nikdy nevynikali. Ale aby kľúče od domu žijúceho kanibala uprostred lesa využili zrovna na to, aby v dome prespali. Tu už skutočne možno cítiť len kolektívne sadomasochistické chúťky spojené so sebadeštrukčnými sklonmi. Keď ešte prepáčime použitie klišé v podobe čudnej minulosti postáv, ako nedávny potrat a peniaze od otca, čisto náhodné pripletenie sa média už do uveriteľnosti nezapadá ani náhodou. Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť.
„Aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba."
Určite nie je nevyhnutné divákovi rýchlo odhaľovať, čo to vlastne tým postavám hrozí. Prvým správnym krokom by ale bolo, aby to vedeli aspoň samotní autori. Aj keď pri found footageoch sme na vyskakovania z tieňov a strašenie obrysmi zvyknutí, tu nie sme ďaleko od toho, aby sme pri nich skončili. Prvá veľká ľakačka, na povale sú položené čižmy. Druhá veľká ľakačka, zo stajne vybehne mačka. Dobre, kamera sa mykla, dramatická hudba nás vyplašila. Len aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba. Všimol si tu niekto nejakú okrem bľabotajúcej duchárky?
Keď sa už konečne, prakticky na konci, dostane film ku konkrétnemu dianiu, predovšetkým sa snaží byť konzistentný. Teda nezačať byť zrazu zrozumiteľný. Čo na tom, že by si to žiadala základná slušnosť aj pozerateľnosť. Niekde sa niečo pohne, niečo zahučí, niekto sa prepadne, niekto sa premení na kopu krvi. V tom chaose sa divák jednoducho nemá šancu vyznať. Nič príliš zjavne nedáva zmysel a on už nemá chuť užiť si ani to málo strašenia, čo by si užiť mohol. Už chce hlavne odísť z kina.
Ak má Ghoul nejaký prínos, javí sa ním použitie technológie 3D. Aj keď by ju určite bolo treba odskúšať na pozerateľnom filme, skutočne sa zdá, že vo found footage dokáže diváka viac vtiahnuť do deja. Je až zvláštne, ako veľmi máme dojem, že by film mohol fungovať. Tmavý les, obmedzený zorný uhol, kde tu nejaká postava. Zdá sa priam nemožné, že takýto film dokáže nebyť strašidelný. Tu máme dôkaz, dá sa to.
