najčítanejšie recenzie.

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Tarantula

Úspešný pokus spoznáte podľa jasného výsledku

Sú nápady, ktoré znejú ako vtip, no kým ich nevyskúšate, istý si byť skrátka nemôžete. Ak aj dnes niekto nakrúti horor o zmutovanom obrovskom zvierati, pri najlepšom marketingu sa prepracuje možno do distribúcie v novinových stánkoch. Lenže predstavte si, že nikto by nič podobné nikdy neskúsil. Známy hollywoodsky producent by sa v neistote, či je ten kto za ním prišiel s podobným nápadom blázon alebo génius, rozhodol neriskovať, že mu ho vyfúknu. V 3D by uviedol stomiliónový projekt o obrovskej mačke, ktorá terorizuje nevinné mestečko. To už sa nestane sa. Túto cestu už našťastie preskúmali filmy ako Tarantula, a podali jasné svedectvo, čo na nej možno nájsť.

6. 10. 2014

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie

Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.

21. 9. 2015

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom

Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.

11. 2. 2015

recenzie.

Ghoul

Andrej Gomora | 10. 3. 2015

2/10

žáner:

found footage/ mockumentary, ghost

Snažia sa Česi nakrútiť horšie 3D ako Jean- Luc Godard?

Andrej Čikatilo bol masový vrah, ktorý sa priznal k 56 vraždám žien a detí, Svoje obete často jedol a len pri zabíjaní údajne dokázal dosiahnuť orgazmus. Inak bol impotentný. Jeho detstvo poznačil Stalinov hladomor na Ukrajine, aby prežili, musela vraj rodina zjesť jeho brata Stepana. O Čikatilovi ale nič nevie skupinka filmárov, ktorí sa vydali nakrúcať príbeh iného kanibala vo filme Ghoul.

„Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram."

Samozrejme, časom sa k nim niečo dostane. Hlavne keď ich kanibal, volá sa Boris, žije v rovnakej dedine, z ktorej Čikatilo pochádzal. Sám je už na slobode, svoj trest si odsedel vo väzení. Za peniaze je ochotný v ich dokumente vystúpiť. Obzvlášť, keď zbadá ich krásnu tlmočníčku Katarinu. Tej dá okamžite kľúče od svojho domu, filmári ho tam majú ísť počkať. Ich sprievodca vezme pre istotu na pomoc aj psychické médium, Inu. Aby im ľudia verili, v jej prítomnosti sa so štábom budú otvorenejšie rozprávať. Do osamoteného domu uprostred lesa prídu, no Borisa nikde. Čo narobia, rozložia sa, aby tam prespali. Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram. Sú v ňom vyryté písmená na komunikáciu s duchmi. Keď už nedostali rozhovor od Borisa, prečo sa neporozprávať s jeho mŕtvou obeťou. Z rituálu si síce nikto nič nepamätá. Vraj ale prebehol, odniesol si ich šoféra a podľa Iny duch zostal v dome a už ich nepustí odísť. Jediná berie situáciu ako tak vážne, i keď, časom jej musia dať za pravdu aj ostatní.

Snaha uviesť film do historického kontextu sa spočiatku javí zaujímavo. Temná história sa môže do hororu hodiť, aj keď v tomto prípade skončíme pri potenciáli. Všetky zmienky sa vlastne zmestia do úvodu a o nejakej dejovej nadväznosti nemôže byť ani reč. Spomínajú sa podzemné tunely, no kto vie či z úcty k Stalinovym obetiam sa do nich vôbec nedostaneme. Kiežby to bolo lepšie s Čikatilom. Samotní filmári sa o ňom prvýkrát dozvedia niekedy v polovici filmu, divákovi ale významná spojitosť uniká. Ako v tom čase už asi všetky náznaky logiky vo filme.

„Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť."

Mali sme tu už skutočne všeličo, čo do rozumnosti svojho konania postavy hororov nikdy nevynikali. Ale aby kľúče od domu žijúceho kanibala uprostred lesa využili zrovna na to, aby v dome prespali. Tu už skutočne možno cítiť len kolektívne sadomasochistické chúťky spojené so sebadeštrukčnými sklonmi. Keď ešte prepáčime použitie klišé v podobe čudnej minulosti postáv, ako nedávny potrat a peniaze od otca, čisto náhodné pripletenie sa média už do uveriteľnosti nezapadá ani náhodou. Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť.

„Aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba."

Určite nie je nevyhnutné divákovi rýchlo odhaľovať, čo to vlastne tým postavám hrozí. Prvým správnym krokom by ale bolo, aby to vedeli aspoň samotní autori. Aj keď pri found footageoch sme na vyskakovania z tieňov a strašenie obrysmi zvyknutí, tu nie sme ďaleko od toho, aby sme pri nich skončili. Prvá veľká ľakačka, na povale sú položené čižmy. Druhá veľká ľakačka, zo stajne vybehne mačka. Dobre, kamera sa mykla, dramatická hudba nás vyplašila. Len aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba. Všimol si tu niekto nejakú okrem bľabotajúcej duchárky?

Keď sa už konečne, prakticky na konci, dostane film ku konkrétnemu dianiu, predovšetkým sa snaží byť konzistentný. Teda nezačať byť zrazu zrozumiteľný. Čo na tom, že by si to žiadala základná slušnosť aj pozerateľnosť. Niekde sa niečo pohne, niečo zahučí, niekto sa prepadne, niekto sa premení na kopu krvi. V tom chaose sa divák jednoducho nemá šancu vyznať. Nič príliš zjavne nedáva zmysel a on už nemá chuť užiť si ani to málo strašenia, čo by si užiť mohol. Už chce hlavne odísť z kina.

Ak má Ghoul nejaký prínos, javí sa ním použitie technológie 3D. Aj keď by ju určite bolo treba odskúšať na pozerateľnom filme, skutočne sa zdá, že vo found footage dokáže diváka viac vtiahnuť do deja. Je až zvláštne, ako veľmi máme dojem, že by film mohol fungovať. Tmavý les, obmedzený zorný uhol, kde tu nejaká postava. Zdá sa priam nemožné, že takýto film dokáže nebyť strašidelný. Tu máme dôkaz, dá sa to.