najčítanejšie recenzie.
Hellions
The Intruder
V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.
The Battery
Tokyo Gore Police
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011
Posljednji Srbin u Hrvatskoj
Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.
recenzie.
Ghoul
Snažia sa Česi nakrútiť horšie 3D ako Jean- Luc Godard?
„Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram."
Samozrejme, časom sa k nim niečo dostane. Hlavne keď ich kanibal, volá sa Boris, žije v rovnakej dedine, z ktorej Čikatilo pochádzal. Sám je už na slobode, svoj trest si odsedel vo väzení. Za peniaze je ochotný v ich dokumente vystúpiť. Obzvlášť, keď zbadá ich krásnu tlmočníčku Katarinu. Tej dá okamžite kľúče od svojho domu, filmári ho tam majú ísť počkať. Ich sprievodca vezme pre istotu na pomoc aj psychické médium, Inu. Aby im ľudia verili, v jej prítomnosti sa so štábom budú otvorenejšie rozprávať. Do osamoteného domu uprostred lesa prídu, no Borisa nikde. Čo narobia, rozložia sa, aby tam prespali. Večer si samozrejme vypijú, na stole pod obrusom nájdu vyrytý pentagram. Sú v ňom vyryté písmená na komunikáciu s duchmi. Keď už nedostali rozhovor od Borisa, prečo sa neporozprávať s jeho mŕtvou obeťou. Z rituálu si síce nikto nič nepamätá. Vraj ale prebehol, odniesol si ich šoféra a podľa Iny duch zostal v dome a už ich nepustí odísť. Jediná berie situáciu ako tak vážne, i keď, časom jej musia dať za pravdu aj ostatní.
Snaha uviesť film do historického kontextu sa spočiatku javí zaujímavo. Temná história sa môže do hororu hodiť, aj keď v tomto prípade skončíme pri potenciáli. Všetky zmienky sa vlastne zmestia do úvodu a o nejakej dejovej nadväznosti nemôže byť ani reč. Spomínajú sa podzemné tunely, no kto vie či z úcty k Stalinovym obetiam sa do nich vôbec nedostaneme. Kiežby to bolo lepšie s Čikatilom. Samotní filmári sa o ňom prvýkrát dozvedia niekedy v polovici filmu, divákovi ale významná spojitosť uniká. Ako v tom čase už asi všetky náznaky logiky vo filme.
„Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť."
Mali sme tu už skutočne všeličo, čo do rozumnosti svojho konania postavy hororov nikdy nevynikali. Ale aby kľúče od domu žijúceho kanibala uprostred lesa využili zrovna na to, aby v dome prespali. Tu už skutočne možno cítiť len kolektívne sadomasochistické chúťky spojené so sebadeštrukčnými sklonmi. Keď ešte prepáčime použitie klišé v podobe čudnej minulosti postáv, ako nedávny potrat a peniaze od otca, čisto náhodné pripletenie sa média už do uveriteľnosti nezapadá ani náhodou. Je to jeden z prejavov silenosti a snahy pozliepať akýsi konštrukt. Keby aspoň tvorcovia vedeli, čo za konštrukt to vlastne mal byť.
„Aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba."
Určite nie je nevyhnutné divákovi rýchlo odhaľovať, čo to vlastne tým postavám hrozí. Prvým správnym krokom by ale bolo, aby to vedeli aspoň samotní autori. Aj keď pri found footageoch sme na vyskakovania z tieňov a strašenie obrysmi zvyknutí, tu nie sme ďaleko od toho, aby sme pri nich skončili. Prvá veľká ľakačka, na povale sú položené čižmy. Druhá veľká ľakačka, zo stajne vybehne mačka. Dobre, kamera sa mykla, dramatická hudba nás vyplašila. Len aby mohol vôbec existovať falošný poplach, musí byť aj niečo, voči čomu bude falošný. Tá skutočná hrozba. Všimol si tu niekto nejakú okrem bľabotajúcej duchárky?
Keď sa už konečne, prakticky na konci, dostane film ku konkrétnemu dianiu, predovšetkým sa snaží byť konzistentný. Teda nezačať byť zrazu zrozumiteľný. Čo na tom, že by si to žiadala základná slušnosť aj pozerateľnosť. Niekde sa niečo pohne, niečo zahučí, niekto sa prepadne, niekto sa premení na kopu krvi. V tom chaose sa divák jednoducho nemá šancu vyznať. Nič príliš zjavne nedáva zmysel a on už nemá chuť užiť si ani to málo strašenia, čo by si užiť mohol. Už chce hlavne odísť z kina.
Ak má Ghoul nejaký prínos, javí sa ním použitie technológie 3D. Aj keď by ju určite bolo treba odskúšať na pozerateľnom filme, skutočne sa zdá, že vo found footage dokáže diváka viac vtiahnuť do deja. Je až zvláštne, ako veľmi máme dojem, že by film mohol fungovať. Tmavý les, obmedzený zorný uhol, kde tu nejaká postava. Zdá sa priam nemožné, že takýto film dokáže nebyť strašidelný. Tu máme dôkaz, dá sa to.
