najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Haunt
Strašenie v dome Asherov
„Čoskoro sú duchovia všade. Lezú do sprchy, cez bábiku sa rozprávajú s dievčatkom."
Aby tých klišé nebolo dosť, dve hlavné postavy sú pubertiaci, čo sa sotva zoznámili, už sa do seba zamilovali. Evan sa aj s rodinou prisťahoval do mestečka. V jeho dome žil predtým doktorský pár pediatrička a zubár, ktorým umreli všetky tri deti. Rodina Asherov má rovnako tri deti, okrem stredného Evana jednu veľkú a jednu malú dcéru. Zlovestné náznaky sa objavujú od začiatku, zatiaľ len náznaky. Čudné tiene, čudné zvuky. Problémy sa začnú s príchodom susedky Sam. Napred sa s Evanom stretne uprostred noci v snehu. Druhýkrát mu rovno vlezie do postele, samozrejme pri všetkej počestnosti. Potrebuje sa len vyspať, a ukryť sa pred opitým a agresívnym otcom. S Evanom vojde do miestnosti za malými dvierkami z jeho izby. Nájdu tam prístroj, vraj sa používa na komunikáciu s duchmi. Veru nečakajú, že sa s nejakým duchom aj spoja. Čoskoro sú duchovia všade. Lezú do sprchy, cez bábiku sa rozprávajú s dievčatkom. A keď rodičia s dcérami odídu pozerať školy, konečne sa môžu do krehkých tínedžrov pustiť naplno.
„Zásluhu má predovšetkým výborná kamera, a celkove prepracovaný vizuál."
Znova tu ide o atmosféru, a tá sa buduje všetkými prostriedkami. Na začiatok temné intro na spôsob Zúfalých manželiek, rozprávanie starej pani Morellovej, predošlej obyvateľky domu. Významnú stránku hrá prostredie osamoteného domu, neustále sneženie a tma. Z duchov zas tak veľa neuvidíme. Na začiatok sa nám predstavia a odkážu, že len nevykúkajú, ale aj škrtia. Ich prítomnosť je aj tak po celý čas výrazne citeľná. Film sa vyžíva v scénach, keď sa napred niečo mihne a potom sa počas dlhého záberu na postavy čaká na interakciu medzi nimi. Niekedy príde, niekedy nie. Vo väčšine prípadov tieto scény tak či onak fungujú výborne. Zásluhu má predovšetkým výborná kamera, a celkove prepracovaný vizuál. Vďaka nim všetko čo vidíme pôsobí tak, ako si tvorcovia želali. Horšie je to len so vzhľadom duchov. Hlavný vyzerá skôr ako víla, dokiaľ nevycerí zuby, nie sme si istí, či sa ho báť.
„Keďže celá realizácia je dobrá, aj tá nežná hororovosť stačí na navodenie príjemnej atmosféry."
Dej je v podstate poetický, ide o zbližovanie sa medzi ľudmi a domom, a medzi Evanom a Sam. Kam presne film smeruje nie je veľmi jasné, čakal by sa masaker rodiny, ktorý ale nič nenaznačuje. Ide len o zhusťovanie vzduchu bez jasného vývoja. Flashbacky do minulosti a návšteva u starej pani čo to vysvetľujú, aj keď tiež len poeticky. Dajú nám obrazy a my si ich už máme poskladať dohromady. Ani nie tak do príbehu, ako do pocitu. Skutočnej akcie a ohrozovania postáv je málo. Bez násilného prológu by sme naozaj nemali dôvod báť sa ich. Jeho kombinácia s ich stálou prítomnosťou nás našťastie prenesie až k záveru, kedy sa dočkáme očakávaného. Keďže celá realizácia je dobrá, aj tá nežná hororovosť stačí na navodenie príjemnej atmosféry. Drží sa až po záver, neurčitý ako celý film.
Ak by do všeobecného rozhľadu moderného človeka nepatrila znalosť, že mŕtvi môžu strašiť miesto, kde zomreli násilnou smrťou, Haunt by nedával žiaden zmysel. Vnútri filmu nie je ani náznak snahy vysvetliť dianie a pravidlá, ktorými sa riadi. Pre film je to nakoniec dobre, do ničoho sa nezamotáva, neopakuje obmenené to, čo sme už počuli tisíckrát. Cieľom filmu je vytvoriť pre diváka strašidelnú atmosféru, a tento cieľ aj spĺňa. Takže ak nie ste zrovna duchárinami presýtení, nemal by vám spraviť zle. V opačnom prípade asi radšej počkajte.
