recenzie.

The Quiet Ones

Andrej Gomora | 29. 7. 2014

0

6/10          

žáner:

psycho, possession, independent

V sedemdesiatych rokoch sa psychoanalyzoval aj diabol

Voľakedy sa diabol videl za oveľa viac chorobami ako dnes. Za posadnutých sa pokladali epileptici aj schizofrenici, a jediný ich mohol uzdraviť kňaz. V súčasnosti sa doktori aj vedci snažia hľadať na čudné javy racionálne, alebo aspoň racionálnejšie vysvetlenia. Napríklad ak osoba hýbe vecami okolo seba a z ničoho vytvára plamienky, nemusí mať v sebe rovno diabla, ako to tvrdí. Možno si ho len vymyslela ako tú časť svojej bytosti, ktorá ovláda jej telekinetické schopnosti. Vedecky dokázať toto neporovnateľne prijateľnejšie vysvetlenie sa snaží profesor Coupland vo filme The Quiet Ones.

„Podľa doktora sa s ňou musí vysporiadať, musí ju dostať na povrch a uvedomiť si, že žiadna Evey neexistuje."

Vychádza zo staršieho prípadu malého chlapca, akosi podozrivo mu podobného. Tam sa, žiaľ, liečbu nepodarilo doviesť do úspešného konca. Jeho súčasný objekt je asi dvadsaťročné dievča menom Jane. Na univerzite zháňa tím na jej sledovanie a liečenie, pridá sa k nemu kameraman Brian ako hlavná postava filmu, a o niečo odviazanejšia dvojica muža a ženy. Jane študujú v priestoroch školy, až kým im nezrušia financovanie výskumu. Potom sa odsťahujú do domu na samote. Jane držia zavretú, hlavne pre jej vlastné dobro. Nebráni sa, koľko vládze spolupracuje. Snaží sa na prikázanie vyvolať zo svojho vnútra bytosť menom Evey, aj keď jej pravidelne ubližuje. Podľa doktora sa s ňou musí vysporiadať, musí ju dostať na povrch a uvedomiť si, že žiadna Evey neexistuje. Čokoľvek robí, je z jej vlastnej podvedomej vôle. Akokoľvek krásne doktorova téza znie, jej pravdivosti nič nenasvedčuje. Jane či Evey ubližuje sebe aj ostatným, dokonca ohrozuje ich životy. Pritom stále ide o krehkú mladú ženu, ktorá sama rovnako lásku potrebuje ako ju môže vyvolávať v iných.

„Jane sa po väčšinu času správa normálne, a vyniká svojím výrazne ľudským vykreslením."

Žiadne veľké strašenie nečakajte, tvorcovia ho zasadili až do posledných pár minút. Umiestnenie do sedemdesiatych rokov dodáva filmu nádych nostalgie, zasnenosti. Tento pocit udáva tón diela, z ktorého po celý čas dýcha nežnosť a melanchólia. Jane sa po väčšinu času správa normálne, a vyniká svojím výrazne ľudským vykreslením. Nie je monštrum, no na druhej strane nie je ani obeť, handra, ktorou zmietajú nadprirodzené sily. Snaží sa s vedcami spolupracovať, pritom keď si predstavíme pekné mladé dievča zavreté na neustále pozorovanie, nadšené pochopiteľne nebude. Hlavne keď sa k nemu všetci správajú akosi odmerane, boja sa nadväzovať bližší ľudský kontakt. Samozrejme, majú svoje dôvody a Jane im aj rozumie. Svojim citom a potrebám ale nerozkáže.

Ťažko povedať či úmyselne, či nie, dobré vyhotovenie nejde úplne očakávaným smerom. Sústreďuje sa na medziľudské vzťahy a vykreslenie postáv. Ide mu to dobre, a fanúšikov nezávislých filmov poteší. Horšie to už ale môže byť pre rýdzo hororových priaznivcov, ktorých môže pomerne seriózne nudiť. Aj prejavy Janinej nenormálnosti takmer po koniec nepôsobia nebezpečne. Ide viac o prejavy jej osobnosti, jej podvedomia, zábavku pre milovníkov psychoanalýzy. Keď sa niekedy filmom darí na konci čerpať v krátkej akčnej časti z dlhého vykresľovania postáv, ani to sa tu tak celkom neodohrá. Určitá miera hrozivosti príde, dočkáme sa aj násilia. Okrem hlavných postáv sú ale ostatní pre nás aj tak stále štatisti. A pri hlavných postavách nepríde k hororovému ohrozeniu. Skôr dramatickému vyvrcholeniu ich pátrania v Janinom vnútre. Svojím tajomným spôsobom ním vyvrcholí mysterióznosť, elegantne a poeticky sa všetko vysvetlí. No ako hororové finále je záver prinajmenšom svojský.

The Quiet Ones nie je vôbec zlý film, pre milovníkov jemnej melanchólie dokonca nadmieru príjemný. Treba ho pozerať v správnom duševnom rozpoložení a so správnymi očakávaniami. Ak totiž túžite po priamočiarom horore, pokojne môžete mať problém ho dopozerať. A zasnený príbeh sa začne miešať s vašimi snami.